Pred týždňom maliar Milan Bočkay v Štandarde opísal spôsob, ako mu bolo riaditeľkou Galérie mesta Bratislavy nekultúrne oznámené, že jeho plánovaná výstava sa nebude konať. Text vyvolal početné reakcie a kritiku rozhodnutia riaditeľky GMB Kataríny Trnovskej. Prinášame reakciu režiséra Jara Riháka. Téme sa budeme ďalej venovať.

Škoda Bočkayovej nerealizovanej výstavy. Je z tých vzácnych výtvarníkov, ktorí by mali mať priam povinnosť pravidelne vystavovať. Nemám síce rád povinnosti, v tomto prípade by som urobil výnimku.

Neprekvapuje ma krok nového vedenia galérie. Bočkay je originál a táto doba, zdá sa, preferuje hlučné kópie. A vôbec, všeličo ma neprekvapuje. Vždy ma tešilo, keď mladí dostávali priestor, lenže teraz sa z veku robí klamná mantra. Vek nevypovedá o kvalite. Je to presne ten typ kvalifikácie, ktorý platil v päťdesiatych rokoch, v ktorých sa donekonečna vŕtame až sa na ne, možno nechtiac, začíname podobať.

Hor sa na Trate mládeže a priehrady! Vlastne ani nejde o mladosť samotnú, ide skôr o schopnosť byť jednoducho plagátový, bezvýrazný a predovšetkým bez témy.

Pred časom, keď som bol ešte v rozhlase riaditeľom Literárno-dramatického centra, som mal predstavu, že ideálne je mať v centre mladých a zároveň aj starších režisérov – a táto paleta videní a estetík sa dala z našich nahrávok počuť. Neplatila žiadna doktrína, žiadny oficiálny štýl a naša produkcia bola rôznorodá a predovšetkým kvalitná. Lenže už vtedy sa začalo ťaženie za bezvýraznosťou. Môžete hádať, kto túto predstavu o rozhlasových hrách zrušil. Neboli to mladí, žiadny generačný konflikt neexistoval, len do mladosti oblečená stádovitá nekvalita a hlúposť, podložená veľkohubo hlásaným duchaprázdnym programom. Keď sa proklamácie vymenia za tvorbu, je to vždy nebezpečné. 

Mrzí ma zrušená Bočkayova výstava, viem, čo to je, aj mne ešte za socializmu zrušili v divadle premiéru výborného východonemeckého autora. Podpísal tzv. Biermanov list, obdobu Charty 77 a navyše som do Prešova pozval z Prahy na hosťovanie Ester Krumbachovú – signatárku Charty – scenáristku a výtvarníčku, ktorá v Prahe nedostala ani miesto upratovačky (antisocialistická, pravicová atď.). Robila výpravu, scénu aj kostýmy a ako inak, skvele. Všemocné ministerstvo kultúry zo strachu zrušilo pripravovanú premiéru. A neskromne si myslím, že by to bola mimoriadna inscenácia.

Na druhej strane máme z éry socializmu tréning, aj tak budeme robiť iba to, čo považujeme za správne. A možno, kto vie, nevystavovať v istej nie veľmi kóšer dobe, nemusí byť až také zlé. Viem, maliar chce vidieť svoje obrazy vystavené, spisovateľ chce vidieť knihu vytlačenú a režisér svoj film natočený. Ale táto doba naozaj nie je ani kóšer, ani korektná, darmo budeme tvrdiť, že sme normálna európska demokratická krajina.

Nie sme, neboli sme a dlho ňou zrejme ani nebudeme, hoci na prvý pohľad nevykazujeme žiadne extrémy putinovského alebo lukašenkovského typu.

Ľahko sa môže stať, že pri zúfalej šedi a banalite toho, čo u nás dominuje a čo sa vystavuje, sa také Bočkayovo nevystavovanie, interpretované aj ako mlčanie, stane zaujímavým, dokonca podnetným. 

Byť súčasťou banality určite Milan Bočkay nechce. Naozaj verím, že istý typ ústrania a nepublicity vie pomôcť. Minule sme sa doma rozprávali o normalizačnej tvorbe, koho bolo vidieť a koho nie. Ani počas normalizácie, ani po Veľkej Novembrovej revolúcii nebolo veľmi vidieť Srnove obrazy a pritom patrili, aspoň podľa mňa, k tomu najsilnejšiemu, čo vtedy vznikalo. Jeho portrét tučného slepca sediaceho na lavičke v montérkach a dívajúceho sa do svetlej budúcnosti, alebo príšerne fádne šedá križovatka s vežiakom Kukurice a blikajúcim oranžovým nerozhodným svetlom semafóru na ľudoprázdnej križovatke sú klenoty tej doby. Nemal publicitu, žiadne uznanie, nič – žil mimo oficiálny aj neoficiálny prúd, zatajený človek a nepoznané dielo.

Skoro mám chuť nahlas povedať, že Bočkayovi zrušená výstava neuškodí, naopak, možno pomôže. Nechcem sa hrať na proroka, možno neúčasť na všeobecnom marazme dôkladne sprofanuje, čo nachádza oficiálnu podporu, je podporené oficiálnou grantovou politikou, a to dobré časom – v lepšom prípade – dostane skutočnú váhu a ukáže svoju kvalitu.

Koniec koncov, vo svete výtvarného umenia by to nebolo nič neobvyklého.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.