Prinášame neúplný zoznam nemeckých kresťanských politikov, čo sa predali Azerbajdžanu. Ak vás vychovávali v tom, že nemecké strany CDU/CSU sú vzorom umiernenej politiky, radšej si sadnite, čaká vás pohľad do vnútra nemeckej politiky.

Veľké očakávanie je, že nemecká politika po parlamentných voľbách 26. septembra ešte viac zozelenie. Strana Zelených sa drží stabilne v prie­skumoch nad 20 percent, pravdepodobne sa bez nej ne­bude dať formovať vláda, no aj kresťanskí demokrati z večne vlád­nucej stra­ny CDU dostali v dvadsiatych rokoch pod Angelou Merkelovou cel­kom zelený imidž. Hneď keď Merkelová nastúpila do úradu kan­ce­lá­ra, vyhlásili ju zeleno-liberálne médiá za Klima­kanz­lerin, a keď sa po Fukušime rozlúčila s jadrovou energiou, narást­la jej reputácia v zelených kruhoch ešte viac. Skutočnosť, že z toh­to chaotického roz­hod­nutia na veľmi dlhé obdobie profitujú naj­mä uhoľné elektrárne, je všeobecne známa, politicky to ale Merkelovej neuškodilo.

Očakávanie zeleného Nemecka je aj vzhľadom na aktuálny vývoj opod­stat­nené: nedávno Zelení v spolkovej krajine Bádensko-Würt­tem­ber­s­ko opakovane vyhrali voľby, mohli sformovať pohodlnú vládu so so­ciál­nymi demokratmi a liberálmi, rozhodli sa ale za pokračovanie koa­lície s CDU. Liberáli sa vraj priečili klimatickej politike. Zdá sa, že kresťanskí demokrati a Zelení si celkom dobre ro­zumejú. Nejde obom stranám predsa o to isté – chrániť a zachovať Bo­žie stvorenie?

Na prvý pohľad to tak vyzerá. Veď CDU vyprodukovala už generácie reš­pektovaných politikov, ktorí vedeli prekrásne rozprávať o prí­ro­de, napríklad bývalý Kohlov minister Klaus Töpfer bol v rokoch 1998 až 2006 výkonným riaditeľom Programu OSN pre životné pro­stre­die. Kto však riskuje druhý pohľad, zbadá neprehľadné množstvo stra­níckych funkcionárov zo sesterských strán CDU a CSU, ktorí se­dia v rôzných dozorných orgánoch toho starého „špinavého“ prie­mys­lu a ktorí sa pomerne horlivo angažujú za prežitie týchto brand­ží.

Pikantný a zároveň priezračný detail ponúka takzvaná „azerbajdžanská afé­ra“, ktorá je takmer totožná s „rúškovou aférou“. Pre lepší preh­ľad získali už obe aféry svoj článok na Wikipédii.

Rúš­ková aféra (Maskenaffäre) nás vracia do jari minulého ro­ka, keď celý svet zúfalo zháňal zdravotnícky materiál, niektorí pos­lanci z CDU/CSU inkasovali mastné provízie za sprostredkovanie rú­šok a respirátorov, narobili tým nemeckej kresťanskej demokracii han­bu a spôsobili jej (pokračujúci) strmý pokles v preferenciách. Azer­bajdžanská aféra je o tom, že zväčša tí istí politici sa nechali roky rokúce kupovať kaukazskou diktatúrou, ktorá žije na 90 per­cent z ropy a z plynu a ktorá vďaka tomu bohatstvu na jeseň mi­nu­lé­ho roka porazila kresťanské Arménsko v druhej vojne o Náhorný Kara­bach. Podobne ako v prvej karabašskej vojne (triumfálne vyhratej Armén­mi), ani teraz Azerbajdžanci nevynikali hrdinstvom: použili is­lamistických hrdlorezov z krajín ako Sýria a Afganistan a špič­ko­vé izraelské drony.

Nasleduje neúplný zoznam kresťanskodemokratických nemeckých po­li­ti­kov. Podotýkam, že sú to rôzni ľudia, sú medzi nimi evanjelici aj ka­tolíci, muži a minimálne jedna žena, mladíci a aspoň jeden starec, niektorí sú zo západného Nemecka, iní vyrástli v komunistickom nemeckom štá­te NDR. Majú spoločné iba to, že majú nesmierne radi Azerbajdžan.

Mark Hauptmann, 36 rokov, CDU, od marca už bývalý poslanec Spolkového snemu. Razie potvrdili podozrenie, že zarobil na sprostredkovaní rúšok necelý milión, presne 997 000 eur. Hauptmann orga­ni­zo­val v roku 2018 Nemecko-azerbajdžanský hospodársky dialóg, Azerbajdžan zrejme financoval jeho volebnú kampaň prostredníctvom drahých inzerátov v Hauptmannovom kampaňovom plátku Südthüringen Kurier. Mladý poslanec z Durínska rád vystupoval v malej televíznej stanici TV.Berlin, ktorú mediálny analytik Stefan Niggemeier nazval už v roku 2015 „stanicou azerbajdžanskej vlády“. Novinári tejto stanice sa v každom prípade správajú nekriticky voči kaukazskému režimu. Ten v minulosti dokázal odmeniť priateľstvo nemeckých politikov, často cez britské schránky na baltské účty. Koľko dostal Hauptmann, je predmetom vyšetrovania. Hauptmann je všestranne otvorený, aj vlády Taiwanu a Vietnamu si kúpili inzeráty v jeho plátku.

Nikolas Löbel, 35 rokov, tiež dorast CDU, s týmto poslancom z bádenskej-württemberskej odnože odštartovala pre CDU tak devastačná rúškova aféra. Löbel si v apríli roku 2020 pýtal za sprostredkovanie čínskych rúšok províziu 250 000 eur a dostal ju. Už pred koronou sa zviditeľnil kauzami lokálneho významu, čulo obchodoval na trhu nehnuteľností. Jeho rúšková aféra vypukla niekoľko dní pred voľbami v jeho spolkovej krajine, CDU ho donútila odstúpiť, musel sa vzdať aj mandátu. Löbel mal pred tým priamy vplyv na zahraničnú politiku Nemecka, bol členom zahraničného výboru Spolkového snemu. Konzistentne presadzoval pro-azerbajdžanskú líniu. Odvolával sa na „Madridské zásady“, ktoré ale ľubovoľne interpretoval. Madridský dokument žiadal referendum v oblasti Náhorného Karabachu, ktorý mal určovať jeho status, Löbel ale rozprával počas druhej karabašskej vojny o vrátení celého Karabachu pod azerbajdžanskú vládu. Počas vojny zverejnil eseje, v ktorých písal o „túžbe“ a o „vôli azerského národa“ „dostať späť krajinu anektovanú Arménskom“.

Olav Gutting, 50 rokov, Bádensko-Württembersko, CDU. Ďalší z poslancov Spolkového snemu, ktorí lobujú pre azerbajdžanský režim. Gutting, ktorému doteraz nebolo dokázané nelegálne konanie, je stále poslancom.

Nebohá Karin Strenzová, CDU, Meklenbursko-Predpomoransko, dosiahla svetovú známosť 21. marca, vo chvíli jej smrti. Poslankyňa, ktorá pôsobila aj ako predsedníčka parlamentnej skupiny pre južný Kaukaz, sa v ten deň vrátila zo súkromnej cesty z Kuby (kde podľa platných koronaopatrení jej vlády nemala čo hľadať). Zomrela v lietadle z neznámych dôvodov, núdzové pristátie v írskom Limericku už nepomohlo. Dožila sa 53 rokov.

V tom čase bola Strenzová už vyšetrovaná nemeckou prokuratúrou. Ešte z čias, keď pôsobila ako poslankyňa Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, bola notoricky známa ako súčasť pro-azerbajdžanskej úderky nemeckej politiky. Azerbajdžanské „voľby“ v roku 2015, ktoré pozorovala ako oficiálna pozorovateľka Rady Európy, vyhlásila za férové, aj keď OBSE konštatovala presný opak. V tom istom roku 2015 hlasovala ako jediný nemecký poslanec štrasburského zhromaždenia proti po­žia­dav­ke prepustenia politických väzňov v Azerbajdžane. Pozadie jej an­ga­žovanosti nebolo žiadnym tajomstvom: v rokoch 2014 a 2015 de­klarovala v Spolkovom sneme vedľajšie príjmy vo výške 22-tisíc eur. Tie sumy vyplatila firma Line M-Trade. Účel tejto spoločnosti je – aj keď sa to v obchodnom registri nepíše – financovanie lo­bingu v prospech Azerbajdžanu. V Rade Európy mala od roku 2018 pre svo­ju korupčnú činnosť obstávku domu.

Konateľ lobyfirmy Line M-Trade, ktorá vyplatila odmenu nebohej Strenzovej, sa volá Eduard Lintner. Tento kresťanskodemokratický politik z CSU má za sebou dlhú kariéru, v deväťdesiatych rokoch bol parlamentný štátny tajomník pri spolkovom ministrovi vnútra a splnomocnenec spolkovej vlády pre drogy. Lintnera môžeme považovať za Moraváka, narodil sa v roku 1944 v Dlouhej Loučke, ako babätko bol odsunutý a ako mnohí si našiel nový domov v Bavorsku – sudetskí Nemci sa stali vedľa Bavorov, Frankov a Švábov štvrtým kmeňom Slobodného štátu Bavorsko. V roku 2009 už nekandidoval do Spolkového snemu a založil firmu s pekným názvom Gesellschaft zur Förderung der deutsch-aserbaidschanischen Beziehungen mbH, teda Spoločnosť na podporu nemecko-azerbajdžanských vzťahov, s.r.o. Delegácia volebných pozorovateľov, ktorých viedol Lintner počas zmanipulovaných prezidentských volieb v roku 2013, nevidela nič zlé, voľby podľa Lintnera zodpovedali „nemeckým štandardom“. O dva týždne neskôr dostal Lintner 61-tisíc eur z Azerbajdžanu. Len v rokoch 2012 až 2014 inkasovala Lintnerova organizácia 819 500 eur, obvykle cez estónsku pobočku Danske Bank.

Aj Lintner má doživotný zákaz vkročiť do budov Rady Európy. Bol totiž spolu so Strenzovou hráčom vo väčšom škandále, ktorý vošiel do histórie Rady Európy ako „kaviárová aféra“ alebo „kaviárová diplomacia“. Azerbajdžan je jediná skrz-naskrz diktatúra, ktorá je členom Rady Európy (Bielorusko členom nie je), zároveň je Rada Európy jedinou významnou európskou štruktúrou, do ktorej sa Azerbajdžan dostal. Režim preto sústredil všetku svoju namáhu a pozornosť na Štrasburg. Ročne pozýval 30 až 40 európskych poslancov do Azerbajdžanu, venoval im kaviár v hodnote 1 400 eur za kilo, cenné hodvábne koberce, zlato, striebro plus hotovosť. Úsilie sa oplatilo, Azerbajdžan sa opakovane vyhol odsúdeniu v Štrasburgu. Vedúcu úlohu v kaviárovej diplomacii hral Talian Luca Volontè, vtedajší predseda frakcie Európskej ľudovej strany v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy, milánsky sud ho za to minulý rok odsúdil na štyri roky väzenia. Volontè priznal, že prijal 2,39 milióna eur.

Axel Fischer, CDU, 54 rokov, Bádensko-Württembersko, CDU. Ďalší z poslancov, ktorí hlasovali v Štrasburgu za Azerbajdžan. Aj jemu sa vyčíta, že dostal v rokoch 2008 až 2016 finančnú podporu cez britské schránky na baltské účty. Axel Fischer je ešte poslancom, avšak Spolkový snem mu v marci zrušil imunitu, Spolkový úrad kriminálnej polície vykonal razie na šiestich adresách spojených s Fischerom. Je obvinený z „vykonávania v záujme delegátov zo štátu Azerbajdžan“. Fischer označil obvinenia za „nepodložené“. K obsahu povedal: „Vykopali niečo staré o Azerbajdžane.“ Fischer, ktorý je prezidentom European Council for World Freedom a predsedom nemeckej filiálky World League for Freedom and Democracy, je výrazným predstaviteľom klímaskeptického krídla v CDU. Rád vystupuje v už spomínanej televízii TV.Berlin, urobil si tam srandu z pokrytectva hnutia Fridays for Future.

Momentálne najvyššie postavený priateľ Azerbajdžanu v CDU je Thomas Bareiß, 45 rokov, tiež z Bádenska-Württemberska. Je členom predsedníctva CDU a vykonáva funkciu parlamentného štátneho tajomníka pri spolkovom ministrovi hospodárstva a energetiky. V sondovaniach, ktoré vyústili do súčasnej spolkovej vlády, bol vyjednávačom CDU pre oblasť energetiky. Bol už niekoľkokrát v Azerbajdžane a rečnil na Nemecko-azerbajdžanskom hospodárskom dialógu, ktorý organizoval jeho kolega Hauptmann. Bareiß bol nejaký čas členom Berlínskeho kruhu (Berliner Kreis), konzervatívnej skupiny v CDU, ktorá kritizovala migračnú politiku kancelárky Merkelovej a raz označila Svetovú klimatickú radu IPCC za „Svetový záchranný cirkus“.

Klímaskeptický štátny tajomník Bareiß je jednou z hlavných postáv v knihe zelených novináriek Susanne Götzeovej a Anniky Joeresovej Die Klimaschmutzlobby („Lobby za znečistenie podnebia“). Bareiß tvorí podľa autoriek spolu s poslancami CDU Carstenom Linnemannom a Joachimom Pfeifferom „bermudský trojuholník energetickej zmeny“, títo traja vraj stiahnu pod vodu každý zelený pokrok.

A tu už to pomaly začína byť pre budúcich koaličných partnerov zaujímavé. Pripravuje sa novela Erneuerbare-Energien-Gesetz EEG, „zákona o obnoviteľnej energii“, kde sa rozhoduje o zelenej energetickej transformácii Nemecka. Do vyjednávacieho tímu kresťanských demokratov mali patriť Bareiß, Pfeiffer a Georg Nüßlein z CSU – inak ďalší poslanec, ktorý musel odstúpiť za inkasovanie provízie za sprostredkovanie rúšok vo výške 660 000 eur.

Celkom vtipný následok rúškovej a azerbajdžanskej aféry teda je, že zdanlivo zozelenená CDU/CSU už nemá prakticky nikoho, kto bude rokovať o energetickej politike. Vyjednávači buď museli odstúpiť alebo sú hlboko kompromitovaní. Možno to dokonca uľahčí formovanie koalície so Zelenými, niektorí z predajných kresťanskodemokratických klímaskeptikov asi budú degradovaní. Pýtate sa, či sa v svetonázorovo vyschnutých štátostranách CDU a CSU nájdu noví vyjednávači s čistým štítom a pevným charakterom? To už bude problém Zelených, to oni si musia s tými kšeftármi poradiť.

Výstižné je pre súčasný mentálny stav Nemecka ešte niečo iné: Aj keď Nemcov rozčuľuje, že sa toľko z ich beztak dobre platených politikov predalo Azerbajdžanu, nikto nenastolil otázku, prečo sa vlastne žiaden z tých nemeckých kresťanov nedal kúpiť kresťanským Arménskom. A nikomu ani nenapadlo, že by bolo prirodzené za bratov vo viere lobovať z presvedčenia.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.