Dnes by som spolu s vami rád zdieľal jedno tajomstvo. Keď som ho objavil, teda skôr začal objavovať, začalo vo mne spôsobovať pokoj, pocit bezpečia, nádej aj uprostred tohto obdobia, ktoré žijeme. Takisto uprostred rôznych situácií a bežných denných otázok, keď nevieme, čo bude zajtra či o rok, keď sa pýtate, čo bude s prácou a naším životom.

Ešte skôr ako vám toto tajomstvo môjho pokoja prezradím, napadla mi situácia, ktorej som bol svedkom v jednej relácii. Diskutovali spolu na jednej strane dvaja vedci, ktorí sa zaoberali biológiou, evolúciou a Darwinom, a na druhej strane stola sedeli dvaja teológovia. Nebol to však jeden tábor verzus druhý tábor, ale v úcte sa rozprávali o témach ako zmysel života, pôvod človeka a o ostatných základných otázkach. Bol tam cítiť vzájomný rešpekt. Ku koncu celej diskusie jeden neveriaci vedec povedal niečo, čo zasiahlo moje srdce: „Viete čo? Ja týmto kresťanom závidím.“ Myslel to skutočne v dobrom a neskôr to aj rozvinul ďalej: „Ak si predstavím, že existuje dokonalá, nezištná a milujúca láska, ktorá je dobrá už vo svojom základe, a títo kresťania môžu byť jej súčasťou, zažívať ju a mať s ňou vzťah, je to niečo, čo ja ako neveriaci veriacim závidím.“

Vtedy som si to uvedomil. Aj v mojom živote prichádzajú situácie, kedy neviem, čo bude zajtra, neviem, ako niečo dopadne, ale mám túto lásku. To je odpoveď na otázku z úvodu, čo je zdroj môjho pokoja. Zdrojom môjho pokoja je, že sa môžem spoľahnúť na niekoho, kto sa sám aj v Biblii nazval Kniežaťom pokoja, a spoľahnutie sa na toho, kto je omnoho väčší, kto vidí omnoho viac a osobne ma presahuje. Ja s týmto Bohom môžem mať vzťah a môžem zažívať to, že je prítomný v mojom živote. Nie je vzdialená existencia, ale môžem ho vidieť v praktických momentoch môjho dňa. A to je niečo, čo mi uprostred tejto situácie aj s koronou dáva neuveriteľný pokoj. Viem, že Boh je ten, ktorý bude mať posledné slovo a na ktorého sa vo všetkom môžem spoľahnúť.

„Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.“

Jn 20, 19 – 20

Áno, niekedy sú veci ťažké a môže sa mi zdať, že diabol víťazí a podobne. No stále môžem mať oporu v Božej láske a mať s ním vzťah. To mi prináša pokoj. Ako zamyslenie na záver chcem uviesť práve toto. Častokrát si zamieňame šťastie a pokoj. Potom sa naučíme, že pokoj spôsobujú určité veci alebo úspech. No sú to len dočasné momenty šťastia, ktoré po čase vyprchajú. Ja chcem hovoriť o pokoji, ktorý aj uprostred búrky spôsobí, že môžeme pevne stáť.

To je moja myšlienka a otázka na záver: Čo spôsobuje pokoj v našom živote? Je to to dočasné, čo raz pominie, alebo je to niečo, čo nás presahuje a v čom môžeme nájsť oporu? Prajem nám, aby sme zažívali vnútorný pokoj a pocit bezpečia práve z toho, že nie všetko je o našej sile a o tom, že musíme všetko zvládnuť. Aj keď verím tomu, že sme boli povolaní ako správcovia a máme byť zodpovední a spravovať všetko, čo nám bolo zverené, to neznamená, že všetko musíme zvládnuť sami.

Denné povzbudenie môžete počúvať ako podcasty na stránke denníka Štandard, na SpotifyGoogle podcastApple podcast i na YouTube.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.