Socha prezidenta Theodora Roosevelta pred American Museum of Natural History v New Yorku. Foto: Can Pac Swire/flickr.com

Jedným zo zaujímavých fenoménov súčasných západných humanitných vied je, že ešte nebol canceled Eric P. Kaufmann. Človek by to čakal. Tento politológ by si to podľa progresívnych kritérií zaslúžil za svoju poslednú knihu Whiteshift. Skúma v nej, čo demografické zmeny a imigrácia robili, robia a budú robiť so západnou politikou.

Z knihy a z esejí, ktoré na základe knihy publikoval, by sa pre potreby kultúrnej vojny dala vytiahnuť ostro formulovaná téza, ktorá by znela asi takto: Keď budete neustále povzbudzovať etnicky odlišných prisťahovalcov, aby pestovali svoju identitu odlišnú od väčšiny, a prispôsobovať tomu politický systém, nesmiete sa čudovať, že belosi sa začnú tiež správať ako etnická komunita hlásiaca sa o svoje práva. A na to by sa dali napojiť niektoré ďalšie, nemenej provokatívne tézy. Trebárs: Ak si ľavica myslí, že keď vytvorí koalíciu všetkých etnických menšín, demografický vývoj sa automaticky postará o jej víťazstvo, tak ju možno čaká prekvapenie. Okrem iného preto, že časť príslušníkov menšín – markantne v USA Hispánci – má tendenciu sa postupom času začať považovať za bielych.

Je vlastne čudné, ako si taký človek, ktorý má do dôchodku ďaleko, môže držať miesto na londýnskej Birkbeck College. Možno preto, že Whiteshift má 800 stránok, takže ju máloktorý woke kritik dočíta. Možno ho chráni jeho vlastná etnicita – Kaufmann je Kanaďan, ktorého predkovia pochádzajú z celého sveta od Hongkongu po Prostějov.

Práve o „rušení ľudí“ v akademickom svete urobil teraz Kaufmann štúdiu. Pokúsil sa na tému, o ktorej sa často hovorí formou výkrikov o jednotlivých medializovaných prípadoch, pozrieť na robustnej vzorke robustnými metódami. Skúmal postoj amerických, kanadských a britských vysokoškolských učiteľov a postgraduálnych študentov v sociálnych vedách. Snažil sa nejako odtieniť faktory ako to, aby vzorka nebola ovplyvnená dobrovoľnou selekciou respondentov, aby sa neštylizovali podľa toho, aká odpoveď si myslia, že sa od nich čaká, a podobne.

Asi najzaujímavejšou časťou je tá, v ktorej sa pýtal ľudí zo svojej vzorky, či by podporovali „zrušenie“ (anglicky ono slávne slovo cancel) svojho kolegu. Otázka bola formulovaná kulantne: Podporovali by ste snahu študentov či administratívy dať mu najavo, že by si mal hľadať prácu inde? To úsilie môže samozrejme mať rôzne formy. Predostrel im štyri prípady takých kolegov, ktoré sa podobajú niektorým skutočným ľuďom, ale ide v nich o všeobecnejšie, opakujúce sa témy. Formuloval tieto štyri prípady:

Kolega, ktorého výskum ukazuje, že

– väčšia etnická diverzita vedie k vyššiemu etnickému napätiu a horším výsledkom pre spoločnosť;

– britské impérium spôsobilo viac dobrého ako zlého;

– deťom sa vodí lepšie, keď ich vychovávajú dvaja biologickí rodičia, ako keď ich vychováva jeden rodič alebo adoptívni rodičia;

– väčší podiel žien a menšín v organizácii koreluje s horšími výsledkami organizácie;

– je žiaduce obmedziť imigráciu

Na tomto grafe môžete vidieť výsledky, ako to dopadlo u amerických akademikov, u britských vyzerajú skoro rovnako. Kaufmann sa snaží v článku, ktorý napísal pre web Heterodox Academy, prezentovať výsledok ako pozitívny – len malá časť akademikov v skutočnosti podporuje cancel culture. Lenže 7 až 18 percent je zároveň pomerne dosť ľudí, zvlášť keď často aj nadpolovičná väčšina by si zachovala neutralitu a do ničoho by sa neplietla. V otázke nebolo nič o tom, či tá práca bola kvalitná alebo nie, či autor na jej základe agitoval pre nejakú extrémnu politiku ani čokoľvek iné, čo by ho malo akademicky diskvalifikovať. A sú to priemerné hodnoty. Keď Kaufmann výsledky rozčlení podľa vekových kategórií, ukazuje sa, že podpora vyháňania kolegov rastie s nižším vekom a najhoršia je u postgraduálnych študentov. Čo neveští nič dobré pre budúcnosť.

S takýmto výskumom môžete naložiť rôznym spôsobom. Môžete premýšľať, ako by sa tomu dalo zamedziť systémovo. Môžete premýšľať, ako sa proti tomu môže brániť jedinec – Kaufmann tam má aj sekciu, v ktorej sa časť akademikov priznáva, že prácu s pravicovým obsahom by hodnotili horšie ako s ľavicovým, a inú, v ktorej sa časť akademikov priznáva, že by diskriminovali pri známkovaní alebo prijímaní na školu Trumpových priaznivcov či v britskom prípade priaznivcov brexitu. Individuálne prípady, kde by sa niečo také podarilo dokázať, sú možno žalovateľné a existujú aj organizácie, ktoré takýmto ľuďom pomáhajú.

Ale dôležitá vec je, čo to znamená pre to, ako sa autorita vedy používa v civilnom svete. Zdôraznime ešte raz, že v prieskume nešlo o názory, ale výsledky výskumu. Žiadny výsledok jednej štúdie nie je definitívny, najmä v takýchto oblastiach. Vždy môže niekto prísť s iným spôsobom merania alebo výkladu a ukázať chyby a obmedzenia v doterajšom bádaní.

A potom, každá takáto štúdia tvrdí len to, čo tvrdí. Nie je deklaráciou politického postoja. Môžete napríklad dospieť k výskumnému záveru, že bývalým kolóniám, ktoré si osvojili a ponechali britský právny systém, sa darilo lepšie ako iným porovnateľným krajinám. A pritom si ďalej ponechať svoj politický názor, že kolonializmus je neprijateľný.

Ale to nie je to, čo tu vidíme. Tu sa proste s niektorými poznatkami zaobchádza ako s dogmami. Teda s niečím úplne nevedeckým, čo si ale zároveň nárokuje autoritu vedy.

Kedysi som písal o eseji známeho amerického vedca Roberta Putnama E pluribus unum z roku 2006. Zhromaždil v nej výsledky dostupného skúmania na tému, aký vplyv má etnická diverzita na život v spoločnosti – na spoločenskú interakciu, na pocit bezpečia, na ochotu verejne sa angažovať, na kvalitu verejnej správy. A vyšlo mu, že ten vplyv je negatívny – ako sám konštatuje, bol z toho výsledku nešťastný, pretože sa nekryl s jeho politickým presvedčením. Vtedy bol jeho text samozrejme podrobený kritike, iní vedci sa snažili dokázať, že tie čísla v skutočnosti neznamenajú to, čo podľa Putnama znamenajú. Ale keby ho zverejnil dnes a bol menej slávny (Putnam je tretím najcitovanejším autorom v osnovách politológie na amerických univerzitách), sedem percent akademikov by ho chcelo z Harvardu vyhnať a päťdesiatim trom percentám by to bolo jedno.

Ale medzitým sa z toho, že diverzita je pozitívna, stala dogma, a to tak v USA, ako aj v Európskej únii. Byť proti je prejavom nenávisti a spiatočníctva.

Lenže v dnešnom svete sa politika často legitimuje vedou. To potom niektoré vedecké poznatky prichádzajú nevhod. Možno najviditeľnejšie je to na sporoch o takzvanú tradičnú rodinu. Tá diskusia sa odohráva najčastejšie formou deklarácií a protideklarácií, úškrnov a pobúrení. Ale pokrokári sa často oháňajú tým, že majú na svojej strane vedu. Ukážte mi štúdie, v čom je výchova dieťaťa v rodine páru rovnakého pohlavia horšia ako v tradičnej rodine. Vidíte, nemáte ich – môžeme napríklad počuť.

No ako by sme ich mohli mať? Dnešná veda je medzinárodná a tón v nej udávajú anglosaské a západoeurópske univerzity. A keď sa na nich niekto pokúsi tú otázku skúmať, vie, že keby prišiel s tým, že tradičné rodiny sú lepšie, tak deväť percent kolegov rozpúta kampaň, v ktorej sa ho budú snažiť pripraviť o miesto, zdiskreditovať ho a zničiť mu kariéru. Takže tá štúdia pochopiteľne ani nevznikne. Vzniknú len také, ktoré prídu s výsledkom, aký chcú aktivisti počuť.

Pôvodný text vyšiel na portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.