Pre človeka, ktorý má vieru, sa rôzne ťažkosti prekonávajú ľahšie, tvrdí litovský kardinál a emeritný arcibiskup Kaunasu Sigitas Tamkevičius. Priznáva, že mnoho dnešných trendov spoločnosti ho znepokojuje. 

Nestáva sa často, aby sme sa dozvedeli niečo o Litve, ešte menej o pohľade na svet či náboženstvo od Litovcov. Privítali sme preto možnosť sprostredkovať takýto pohľad a priniesť preklad rozhovoru 82-ročného kardinála Sigitasa Tamkevičiusa s novinármi z portálu Delfi. Kardinál, ako píšu v úvode, ich prijal s úsmevom. Hneď tiež poznamenal, že už je po dvoch očkovaniach proti koronavírusu. Rozhovor bol o pandémii a témach, ktoré s ňou súvisia, ale tiež s inými aktuálnymi témami: vysvetlil postoj Cirkvi k Istanbulskému dohovoru, práva LGTB, slobodu slova, vzťahy s politikmi a tiež to, čo pre veriaceho znamená sviatosť zmierenia. 

Už tretíkrát počas najväčších sviatkov (Veľkej noci, Vianoc a teraz zase Veľkej noci) sa stretávame vo fyzickej izolácii. Mnohí z nás nemajú príležitosť stretnúť sa so svojimi najbližšími. Čo by ste poradili, odkiaľ má človek, ktorý je už unavený zo všetkých tých obmedzení, čerpať silu v týchto časoch a čo robiť, keď nedokáže naplniť hlbokú túžbu stretnúť sa s najbližšími? 

Mám odpoveď, ale neviem, či táto odpoveď uspokojí všetkých. Ak má človek vieru, ľahšie prechádza všelijakými skúškami. To nie je len teória. Mám svoju vlastnú skúsenosť. Keď som bol vyvezený do lágra na Sibír, prežíval som rozličné ťažkosti, ktoré boli väčšie ako táto pandémia. No nejako som to zvládal, keďže som bol človekom viery a vedel som, že pohľadom viery všetky ťažkosti, ktoré človek v živote prežije, dokáže vidieť ako niečo, čo má zmysel. Svoje ťažkosti vieme položiť k Ježišovmu krížu. Ale ak človek vieru nemá, preňho nemám odpoveď ako prekonať takéto ťažkosti. Treba sa s nimi popasovať tak či tak, ale bez viery je to oveľa ťažšie. Moji priatelia v lágri, ktorí nemali vieru, zvykli hovoriť: „Tebe je ľahšie, ty máš Boha. My neveríme, nám je oveľa ťažšie.“ Ja som to tak aj vnímal, pretože tie isté výzvy, ktorými som prechádzal v lágri ja a moji priatelia bez viery, som zvládal s väčším pokojom. Oni boli mnohokrát vyvedení z miery a cítili sa veľmi nešťastní, pre mňa to však nebolo nad moje sily. 

Takže asi tak by som odpovedal. Pre tých, ktorí nemajú vieru, mám radu: treba hľadať zmysel života a hľadať aj Boha. Súčasná kultúra a dokonca aj nezodpovedné médiá zasypávajú človeka „odpadom“, až človek prestáva myslieť. Myslí si, že celý jeho život je o peniazoch, zábave, športe, o pive a podobných veciach. To je bieda súčasného človeka a od nej sa treba snažiť človeka oslobodiť. Ako to urobiť? Každý musí hľadať svoju cestu, ale moja rada je: nebuďme ľuďmi, ktorí sa nechajú ovládnuť iba peniazmi, zábavou a propagovaným nezodpovedným sexom, pretože toto nikam nevedie.

Vám ako veriacemu človeku je samozrejmosťou pocit viery, ktorý vás posilňuje a posilňoval hlavne v ťažkých podmienkach v komunistickom lágri. Ale keď sa rozprávate s človekom, ktorý tomu nerozumie alebo stále hľadá, aké posolstvo prináša viera tomuto človeku v ťažkom čase?  

Keď je človeku ľahko, všetko sa mu v živote darí, je to nebezpečná situácia, kedy človek prestáva myslieť. A keď sa v živote vyskytnú komplikácie, či už chce alebo nechce, človeka to prinúti zamyslieť sa a hľadať. Každá bolesť, všetky ťažkosti majú dve strany. Z jednej strany je to kríž, ktorý treba niesť. Druhá strana núti človeka zamyslieť sa: čo mi všetky tieto ťažkosti chcú povedať? Napríklad, aj táto súčasná pandemická situácia. 

Niekedy počúvam, že sú veriaci ľudia, ktorí si sami protirečia, ak veria niečomu nevedeckému, a potom tí, ktorí dôverujú racionálnemu rozumu a vede. Je správne, aby si kresťan protirečil? 

My veriaci sme tiež ľudia, ktorí žijú dnes, a vedu prijímame na sto percent. Možno neprijímame všetky tie hypotézy, ktoré nie sú vedecké, ale sú len dohadmi. Tí, ktorí sa pozerajú na nás veriacich ľudí ako na nejakých nevzdelancov a zadubencov, ktorí veria len v nejakého Boha, sa mýlia. Napokon, aj dejiny svedčia o tom, že bolo obrovské množstvo vedcov, ktorých mená sú dobre známe, ktorí boli hlboko veriacimi ľuďmi. A pre nich si viera a veda neprotirečili, naopak, viera im pomáhala ísť dopredu. 

Dali ste sa zaočkovať proti koronavírusu. V spoločnosti je skupina ľudí, ktorí sa boja očkovania. Povedzte nám o svojej skúsenosti.

Vo všeobecnosti som sa tejto pandémie nebál, platilo to stále, až do momentu očkovania, ktoré na tom tiež nič nezmenilo. Takéto moje uvažovanie určili dve veci. Nielen viera, ale aj vek. Keď máte vyše osemdesiat rokov, jeden rok navyše alebo menej nie je až taký veľký rozdiel. 

Veľmi pokojne som sa pozeral na to, čo sa ma dotýka, ale keď som dostal pozvanie ísť na očkovanie, neváhal som. Vedel som, že túto možnosť treba využiť. Som hlboko presvedčený, že sa mýlia tí, ktorí sa boja kvôli rôznym teóriám, že očkovanie je škodlivé. 

Na svojich sociálnych sieťach vidieť, že mnoho ľudí sa hnevá, že kostoly tu v Litve ostávajú v čase pandémie otvorené. Prečo nezatvoria dvere?

Počas doby pandémie boli rôzne momenty. Počet veriacich v kostoloch bol obmedzený, ale potom nastalo uvoľnenie týchto pravidiel. Myslím si, že nikdy tu nebol racionálny dôvod na úplné zatvorenie kostolov. Napríklad, naša katedrála v Kaunase má obrovský priestor. Keď do takéhoto priestoru vojde dvadsať alebo päťdesiat ľudí, bez problémov môžeme zachovať veľké odstupy a nehrozí tu v podstate žiadne nebezpečenstvo. O tom svedčí aj naša skúsenosť. Nepočul som, že by sa v akomkoľvek kostole tu v Litve ľudia nakazili koronavírusom. 

Dnes sa ľudia dokážu hnevať na všetko. Keď budú kostoly zatvorené, mnohí sa budú hnevať, že „biskupi sú hlúpi, že dávajú zákazy, kde niet ohrozenia. Do obchodov a inde môžete ísť a do kostola nie“. Medzi ľuďmi sa vždy nájdu tí, ktorí sú nahnevaní. 

Podľa môjho názoru sa biskupi správajú dostatočne múdro. Keď bola situácia horšia, zaviedli obmedzenia. Do kostola mohlo vojsť pätnásť veriacich. Hoci mne sa zdá, že toto obmedzenie v niektorých kostoloch nemalo zmysel. Napríklad, sú dedinské farnosti, kde v nedeľu prichádza do chrámu desať ľudí. Tam takéto obmedzenia nie sú potrebné. 

Biskupi prihliadali na náročnosť situácie, keď sa zdalo, že náš zdravotný systém je preťažený a nezvládne to. Keď je situácia zložitejšia, ako napríklad teraz vo Vilniuse alebo v niektorých obciach, obmedzenia sú väčšie, a inde učíme ľudí, aby dodržiavali odstupy, nosili rúška a myslím si, že to úplne stačí. 

(Foto: lvk.lcn.lt)

Počas tejto pandémie, možno tak ako nikdy, mnohí ľudia prežívajú odchod niekoho blízkeho alebo iný nedostatok. Každý deň počúvame, koľko ľudí zomiera na koronavírus a, samozrejme, nielen koronavírus berie život. Duchovní sú práve tými ľuďmi, ktorí sa stretávajú s najbližšími, snažia sa sprevádzať zomierajúcich na ich poslednej ceste, ale i rodiny, ktorých opúšťa milovaná osoba. Aké by malo byť posolstvo Cirkvi rodinám v týchto časoch, keď prežívajú zármutok?

Pre ľudí, ktorí prídu o svojho blízkeho, má cirkev jasnú odpoveď: Pán zomrel na kríži a práve pred niekoľkými dňami sme si pripomínali tento vzácny deň, keď On z lásky k nám zomrel na kríži, aby sme my mali život. A aby sme mali život nielen tu, ale aby sme žili šťastne vo večnosti. Preto odpoveď cirkvi ľuďom, ktorí prežívajú stratu blízkej osoby, je jednoznačná: pozdvihnime oči k nebu, vložme svoju nádej do toho, ktorý nás miloval natoľko, že obetoval svoj život, aby sme my mali večný život.

Keď sa na svet pozeráte cez takúto optiku, všetko zrazu vyzerá inak. A vtedy sa ani strata nejaví tak hrozne. Aj ja som sa musel rozlúčiť so svojou mamou, otcom a ďalšími veľmi vzácnymi ľuďmi. Hoci srdce bolí aj veriaceho človeka, keď si uvedomí, že smrťou sa nie všetko končí, aj táto strata sa začne javiť inak.  

V tomto období je veľa tém, ktoré rozdeľujú spoločnosť v Litve. Jednou je téma Istanbulského dohovoru. Možno je v tom aj veľa nedorozumení. Čo sa vlastne cirkvi nepáči na tomto dohovore? 

Nepovedal by som, že cirkev je jediná, ktorá má výhrady voči tomuto dohovoru. Je tu i množstvo ďalších ľudí, ktorým sa tento dohovor nepáči a majú na to mnoho dôvodov. Predovšetkým tento dohovor umelo stavia do konfliktu muža a ženu. Áno, sú takí muži, ktorí sa správajú násilne voči ženám. Ale je tu i množstvo mužov, ktorí si veľmi vážia ženy a tento konflikt, ktorý je tu uvedený, je pomerne umelý. 

Po druhé, násilie vo svete nevyplýva z rozličnosti pohlaví, ale deje sa väčšinou kvôli tomu, že v rodinách bol alkohol a množstvo ďalších dôvodov, ktoré viedli k násiliu. 

My, veriaci ľudia, sme znepokojení z Istanbulského dohovoru napríklad aj kvôli zavedenému umelému pojmu gender a konceptu, že pohlavie môžeme zmeniť. Dohovor dáva za povinnosť, aby v školách bolo primerané vzdelávanie o týchto veciach. A predovšetkým, aby sa takéto vzdelanie poskytovalo bez ohľadu na to, či si to rodičia želajú. Toto je pre nás neprijateľné. 

Okrem toho máme v Litve pomerne dobré zákony, ktoré sú ochranou pred násilím. Ak existujú nejaké nedostatky, parlament môže prijať doplňujúcu novelu. A chcieť, aby nám takto medzinárodné organizácie „pomáhali“, načo je nám to potrebné? Vezmime si príklad z našich susedov Poliakov. Ratifikovali dohovor a teraz ho idú zrušiť, lebo vidia, že to, čo prináša, nie je na prospech, ale na škodu. 

Na začiatku sa všetko javí v poriadku, ale po určitom čase sa jasne ukazujú všetky tie neprijateľné veci. Napríklad, v niektorých krajinách v Spojených štátoch alebo v Kanade sa ľudia boja otvoriť ústa a niečo povedať. Niektorí kňazi sa boja dokonca citovať zo Svätého písma. Je tu veľa vážnych dôvodov, pre ktoré je tento dohovor pre mnohých ľudí neprijateľný. Medzi tými, ktorí ho nemôžu prijať, je aj cirkev. Biskupi tento postoj nahlas vyjadrili v roku 2018 a aj nedávno v tomto roku.

Niekedy sa diskusia o dohovore zjednodušuje na argument „cirkev súhlasí, že je dovolené biť ženy“. Je to tak?

Veľmi pozorne to sledujem a myslím si, že som prečítal všetky články, ktoré sa vyskytli na túto tému napríklad na vašom portáli, ale aj na iných internetových platformách. Zastávam názor, že určitá skupina ľudí nezodpovedne tvrdí, že tu o nič nejde, že tento dohovor neublíži rodine. My, vďaka Bohu, už nemusíme byť priekopníkmi, už sa môžeme pozerať aj na iné krajiny, kde pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi ratifikovali tento dohovor, aká situácia je tam teraz. Jeden z posledných prípadov je Kanada, kde jeden otec nemá právo oslovovať svoju dcéru „ona“, lebo ona sa považuje za chlapca. Za takéto oslovovanie sa otec ocitol vo väzení. Keď už máme takéto príklady, vôbec si neželáme, aby podobné veci došli až k nám. 

Aký je pohľad cirkvi na pohlavie človeka? Hovoríte, že nielen pre cirkev, ale aj pre mnohých ďalších ľudí je neprijateľný pojem genderu.

Veriaci ľudia prijímajú človeka takého, ako ho Stvoriteľ stvoril. Sú tu muži a ženy. Takže sa môžete považovať za niekoho iného, ale svoju prirodzenosť nezmeníte. Všetky pochybenia toto pravidlo nerušia, iba ho potvrdzujú. 

Ďalšou témou, ktorá prebúdza v Litve horúce vášne, je otázka ľudí s homosexuálnou orientáciou, ktorá je momentálne aktuálna aj v politike. Začnem všeobecnou otázkou: prečo cirkev odmieta týchto ľudí?

To nie je pravda. Cirkev všetkých ľudí prijíma, nech sú akíkoľvek, homosexuáli alebo heterosexuáli. Pozerá sa na nich ako na Božie deti. Človek je Božím stvorením obdarovaným mysľou, nesmrteľnou dušou a nie je dôležité, aký je. Môže byť aj najväčším hriešnikom. Cirkev si váži každého človeka, pretože Pán zomrel za svätých aj za hriešnikov. 

Pohľad cirkvi na ľudí s homosexuálnou orientáciou je jednoznačne pozitívny. Avšak cirkev nikdy nemôže súhlasiť s akýmkoľvek hriechom. Či už tento skutok koná homosexuál alebo heterosexuál, to, čo je hriechom, cirkev tak vždy aj pomenuje. Takže treba odlíšiť, keď cirkev hovorí, že sexuálny život ľudí s homosexuálnou orientáciou je hriech. Nemôžeme to stotožňovať s tým, že cirkev odsudzuje človeka. Cirkev odsudzuje hriech, ale nie človeka. 

Je to hriech preto, že nežijú vo sviatostnom manželstve? 

Boh stvoril človeka. Môže sa správať normálne, žiť podľa svojej ľudskej prirodzenosti, ale môže to aj ignorovať. Správanie človeka je pekne vyjadrené v desiatich Božích prikázaniach: nekradni, neklam, nesmilni atď. 

Tam, kde rešpektujeme poriadok prirodzenosti tak, ako to Boh ustanovil, že by mali existovať normálne ľudské vzťahy, tam žije človek v čnosti. Tam, kde sa človek správa opačne a neberie do úvahy prirodzené normy, to považujeme za hriech. Ak pohlavný život vedie k tomu, že jedna osoba dopĺňa tú druhú a vedie k narodeniu dieťaťa, to je jedna vec. Na druhej strane, ak svoju sexualitu človek používa len na prežívanie rozkoše (či už ide o homosexuálov alebo heterosexuálov), to cirkev považuje za hriešne. 

Mne a možno aj ďalším čitateľom je ťažké pochopiť to, čo pápež František hovorí v rôznych svojich posolstvách. Na jednej strane hovorí, že homosexuáli majú právo mať rodinu, že sú Božími deťmi. Ale neskôr Vatikán vydal dokument, kde cirkev oznámila, že nebude požehnávať zväzky rovnakého pohlavia. A nakoniec je tu prípad homosexuála Juana Carlosa Cruza, ktorý bol obeťou sexuálneho násilia. Takéhoto človeka robí pápež svojím poradcom. Čo nám chce všetkými týmito rozličnými posolstvami pápež povedať? 

Pápež František napriek tomu, že je pápežom, nemôže nebrať do úvahy kresťanské morálne normy. Homosexuálov prijíma a váži si ich ako ľudí. Hovorí, že im treba pomôcť. Ale pápež veľmi jasne povedal, že cirkev nemôže požehnávať takéto zväzky tak, ako požehnáva manželstvo muža a ženy. 

Niekedy ľudí dráždi otázka, čo je tradičná rodina, ktorú treba chrániť. Niektorí hovoria, že mňa vychovala mama a babka. A toto považujem za rodinu. Pre iného je rodina on a jeho kocúrik. Pre tretieho je rodina on a partner toho istého pohlavia. Toto považuje za rodinu. Akú rodinu vlastne chráni cirkev a prečo tu treba stavať nejaké hranice?

Rodina, ako to vyjadruje aj naša litovská ústava, je základom spoločnosti a štátu. Nové pokolenie vychádza práve z rodiny. Keď takéto rodiny nebudeme mať, odsúdime sa na zánik. Cirkev si veľmi váži rodinu, ktorú vytvára muž a žena, povyšuje ju na sviatosť manželstva. Takýto zväzok cirkev požehnáva. 

Iba v takýchto rodinách môžu deti normálne rásť a dospievať. Ani dvaja muži, ani dve ženy nikdy nedokážu plnohodnotne vychovať dieťa. Môžu niečo dieťaťu dať, ale nebude to v plnosti. To, čo môže urobiť a dať v rodine žena, matka, nemôže dať muž. Na druhej strane, to, čo poskytuje muž, nemôže dať žena. 

Tí, ktorí sú za rodiny jedného pohlavia, myslia len na seba, na svoje emócie, na to, že milujú, že majú emocionálny vzťah a že preto môžu byť rodinou. Ale neberú ohľad na deti. No my, dospelí ľudia, musíme predovšetkým myslieť na deti, či vyrastú ako normálni šťastní ľudia alebo si možno ponesú nejaké rany a jazvy. A spravidla v rodinách, kde deti nemajú otca alebo mamu, máme veľa problémových detí, ktoré napĺňajú polepšovne, väznice a podobne. 

V Litve je vysoké percento tých, ktorí sa rozvádzajú. Takýchto neúplných rodín je veľa.

Výskumy ukazujú, že tam, kde osoby rovnakého pohlavia žijú v zväzkoch, tieto bývajú prevažne veľmi krehké. V priemere rok a pol, dva roky dokážu spolu žiť. Keby mali deti, ako by mohli tieto deti zdravo dospieť, keď nedostanú plnú výchovu, ale budú musieť prežiť mnohé rozvody a nové zväzky?  

Môžem len z perspektívy dieťaťa skúsiť empaticky pochopiť, že to musí bolieť, keď mi povedia, že ja a moja mama alebo ja a môj otec sme neúplnou rodinou. 

Vždy je tu pokušenie chcieť viac, než je možné. Možno by som chcel lietať, ale som stvorený, aby som kráčal po zemi. Možno každý človek, keď z prirodzenosti niečo nemôže urobiť, mal by rozvíjať tie vlastnosti, ktoré dostal od Pána. Napríklad, homosexuáli majú rôzne talenty, kde môžu veľmi obohatiť seba aj spoločnosť. A snažiť sa o to, čo nie je súčasť mojej prirodzenosti – no, môžem chcieť byť ženou, ale som muž a bodka.

Sledovali ste diskusiu medzi kňazom Toliatom a poslancom Raskevičiausom? Ako sa na to pozeráte? (Pozn. prekladateľa: litovský kňaz Toliatas sa vyjadril k niektorým výrokom a postojom poslanca Raskevičiausa, ktorý sa vyhlásil za profesionálneho homosexuála a otvorene podporuje ideológiu LGBT.)

Áno, sledoval som to, čítal som o tom. Kňaz Toliatas ako kňaz vyjadril veľmi jasne svoj názor. A za tento názor na neho zaútočili, mnohí si ho vymazali zo svojich sociálnych sietí. Ale tento kňaz nepovedal nič, čo by protirečilo kresťanskej viere. 

O poslancovi Raskevičiausovi nechcem rozprávať, pretože viem o ňom veľmi málo. To, čo viem, som čítal len v médiách. Spomínam si len na jednu jeho vetu, že je pripravený zmeniť svet. Bolo veľmi veľa ľudí, ktorí chceli zmeniť svet. A už ich niet. Prirodzenosť človeka nezmeníte. 

My všetci, možno aj poslanec Raskevičiaus a aj kardinál, chceme zmeniť svet, aby sa stal lepším, tolerantnejším. Ale sú tu určité skutočnosti, ktoré človek nemôže zmeniť. Keď chce človek meniť ľudskú prirodzenosť, chce sa postaviť do roly Boha. Toto nie je miesto pre človeka. 

Vo všeobecnosti prišla nová vláda s mnohými ambíciami, ako hovoríte vy, zmeniť svet. Znepokojuje to cirkev? 

Trochu sa znepokojujeme a máme na to dôvody. Keď tu bol pred niekoľkými desiatkami rokov útlak, boli sme nútení zastávať marxistickú ideológiu a keď niekto niečo proti tejto ideológii povedal, bolo jasné, že tento človek si za to niečo „vyslúži“. Vyslúžil som si aj ja: desať rokov v lágri. 

Na vlastné oči vidíme určitú ideológiu, ktorá chce naoko oslobodiť človeka, ale zároveň hrozí trestom. Napríklad, sú tu snahy kriminalizovať nenávistné reči. Áno, aj ja som proti tomu. Nemôžeme používať slová nenávisti alebo neúctivé slová či už na internete alebo inde. Ale keď sa vytvára virtuálna polícia, pripomína mi to knihu Georga Orwella 1984

Také veci nás, samozrejme, znepokojujú. Obávam sa, že o desať alebo pätnásť rokov bude cirkev jedinou inštitúciou, ktorá bude skutočne brániť demokraciu. A všetci ostatní sa budú chrániť, aby nepovedali ani jedno slovíčko, pre ktoré ich označia za tých, ktorí používajú nenávistné reči. 

Máte nejaký priestor, kde môžete rozprávať o svojich obavách? Viem si predstaviť, že s liberálmi je to ťažšie, ale s konzervatívcami sa môžete stretnúť a povedať, že toto a toto vo mne vzbudzuje nepokoj. Mávate aj také stretnutia? 

Je mi veľmi ľúto, že mnoho ľudí z Únie Vlasť (pozn. prekl.: ktorá sa vyhlasuje za kresťanskú demokratickú stranu) sa v poslednom období uberá liberálnym smerom, kde je už ťažké stotožniť sa s kresťanskými hodnotami. Cirkev ju v prvých rokoch nezávislosti podporovala, hoci navonok nepropagovala politikov z tejto politickej strany, lebo táto politická strana jasne stála za strane slobody a nezávislosti Litvy. 

Ale v súčasnosti je veľa vecí, ktoré vidíme a počujeme, a vzbudzujú v nás nepokoj. Vidíme, že sa niečo zmenilo. 

Môžeme od politických otázok prejsť na osobnejšie témy blízke každému človeku. Pred Veľkou nocou chodia veriaci na spoveď. Prečo je také dôležité vyznať svoje hriechy človeku?

Spoveď je dôležitá preto, aby nám Pán odpustil hriechy. Predtým, ako vystúpil do neba, udelil svojim učeníkom moc. Povedal: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“ Aby cirkvou poverený kňaz alebo biskup mohli odpustiť človeku hriechy, najprv je potrebné vedieť, čo treba odpustiť. Človek musí povedať a poprosiť: „Prišiel som, lebo som pochybil. Prosím o odpustenie.“ Vtedy cirkvou poverený človek v Božom mene ten hriech odpúšťa. Ale v čase  sviatosti zmierenia hriechy odpúšťa nie kňaz, ale sám Boh. Lebo tak to prisľúbil. 

Pokiaľ tomu dobre rozumiem, pre veriacich sú Božie prikázania, ktoré poukazujú na to, čo je hriech, ako dopravné značky na ceste.

Áno, v podstate je to tak. Dekalóg – desať Božích prikázaní, to sú základné orientačné body, kde sa človek môže zorientovať, či je v jeho živote všetko v poriadku alebo niečo treba zmeniť. Keď žijú dvaja zosobášení ľudia a muž ešte niekde hľadá inú ženu, musí si uvedomiť, že je tu šieste Božie prikázanie, ktoré nám zakazuje takto konať. Človek, ktorý je egoista, sebec, chce niekoho oklamať, podviesť, pre takého človeka je tu prikázanie nekradni. To znamená, neubližuj druhému. Dekalóg veľmi jasne vymenúva, čo je dobré a čo zlé.  

Ten, kto sa každý deň snaží byť dobrým človekom, ale tu a tam sa pošmykne, zhreší alebo niečo nevyjde – ako má taký človek prijať svoju nedokonalosť?

Dokonca aj pápež František hovorí: „Som hriešnik.“ A pripomína, že často chodí na spoveď. Za seba chcem povedať, že aj ja chodím na spoveď. Robím to celý život. Áno, sme ľudia, ktorí sú pomerne slabí. Samozrejme, sú tu ľudia, ktorí majú možno lepšiu výchovu, darí sa im viac vyvarovať sa ťažších hriechov. Ale úplne sa ochrániť, aby náš život bol bez najmenšieho tieňa v tomto svete, je jednoducho nemožné. Nie zbytočne nám Pán ponechal možnosť, aby človek, ktorý chce, mohol akoby vymiesť zo seba to zlo. Keď vyznávame svoje hriechy a keď nám je v Božom mene odpustené, zlo je zničené. 

A môže ostať len určitá povinnosť, ak sme urobili niekomu nejakú krivdu, aby sme ju napravili. Keď si sa niekde odklonil, niekoho si podviedol, nestačí len prísť na spoveď, treba aj odčiniť toto zlo. 

Pôvodne vyšlo v Delfi.lt, preklad Rastislav Dluhý.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.