Manželia Peter a Marta Synovcoví sú presvedčení, že šlo o zázrak. Otec piatich detí bol s covidovým zápalom pľúc v novembri hospitalizovaný v komárňanskej nemocnici, kde dva mesiace bojoval o život. Jeho neuveriteľný príbeh pred pár dňami zasiahol celé Slovensko.

Peter bol v umelom spánku a jeho pľúca fungovali už iba na päť percent. Podľa zdravotníkov bolo nemožné, aby prežil. A predsa! Dnes sa teší z prinavráteného zdravia doma spolu so svojou krásnou rodinkou.

So zatajeným dychom sledujem video jeho návratu z nemocnice domov, ktoré bolo zverejnené na sociálnej sieti. Peter Synovec vystupuje z auta a objíma päť krásnych detičiek. Všetci plačú od radosti. 

Mala som možnosť pozhovárať sa s jeho manželkou Martou a prinášam vám aj jej pohľad na tento obdivuhodný príbeh. 

Vášho manžela Petra hospitalizovali 13. novembra, no podľa vašich slov sa to všetko začalo ešte oveľa skôr. 

Áno, začalo sa to vlastne celé už na jar minulého roka, kedy som mala veľmi živý sen. Videla som v ňom svojho manžela mŕtveho, ako ho bez akejkoľvek rozlúčky niesla pohrebná služba v rakve k hrobu. Zvláštne bolo, že tá rakva bola odkrytá, hľadela som naňho celý čas, až kým sme neprišli k miestu, kde mal byť pochovaný. Následne som sa prebudila so zistením, že to bol „iba“ strašný sen.

Veľmi ma to potešilo, no zároveň som mala zo sna zmiešané emócie. Veľmi realisticky som totiž prežívala všetko, čo sa v ňom odohrávalo. Akoby som nevedela ani v tom sne uveriť tomu, že skutočne prišiel jeho čas. 

Ale napokon to bol predsa iba sen. Nie? 

Priznám sa vám, ja takýto sen neberiem ľahkovážne. Vo svojom živote som mala už niekoľko snov, ktoré ma usmerňovali, upozorňovali na určitú hrozbu. Verím, že boli pre mňa rozhodným životným usmernením od Pána Boha. Takže v prvom momente ma tento sen veľmi prekvapil a zarmútil. 

Čo nasledovalo potom? Začali ste sa obávať o život vášho manžela? 

Pocit po prebudení bol hrozný, no napriek tomu som dôverovala Bohu, že on s nami zostane po všetky dni nášho života a skôr či neskôr sa stretneme pri ňom. No predstava žiť zvyšok života tu na zemi s tým, že nám chýba, bola naozaj ťažká. Strach si všeobecne nepúšťam do srdca. Takže som sa nebála vďaka istote, ktorú mám v Bohu. On nás miluje, my jeho tiež. Preto čokoľvek by nás stretlo, má to byť v konečnom dôsledku pre nás dobré. 

„Verila som viac Bohu ako vlastným očiam a ušiam.“

Marta Synovcová

Takáto živá viera môže iným pripadať ako bláznovstvo. Necítili ste sa tak, keď sa to všetko začalo a vášho manžela vo vážnom stave hospitalizovali? 

Na začiatku som sa tak necítila. Zdalo sa mi, že ochorenie u manžela je podobné, len o čosi silnejšie, ako mal niekedy pri prechladnutí. Očakávala som, že po niekoľkých dňoch hospitalizácie a podpory kyslíkom sa nám vráti domov “takmer” zdravý. Pocit bláznivosti sa vo mne stupňoval až neskôr, keď sa zdravotný stav manžela zhoršoval. Vtedy som viac verila Bohu ako vlastným očiam a ušiam. 

To je skutočne veľmi radikálny a neobvyklý postoj v takej ťažkej životnej situácii. Ako reagovali na to, čo sa deje, vaši blízki? 

Niektorí blízki už nevideli situáciu nádejne, preto mali zo mňa dojem, že si neuvedomujem vážnosť veci. Ja som ju videla, ale nezávisle od toho som dôverovala Bohu, ktorý mi v modlitbe dal toto prisľúbenie: “Či som ti nepovedal: ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu?”

Nuž dobre, to, čo spomínate, je váš postoj viery, ale povedzte, ako je možné zvládnuť starostlivosť o päť detí, zamestnanie, vedenie domácnosti a zároveň vnútorne každý deň bojovať o život svojho partnera?

Čo sa týka môjho zamestnania v detskom domove, mala som maximálne pochopenie, trpezlivosť, aj psychickú podporu zamestnávateľa – vedúcej sestry. A to aj napriek tomu, že tiež pre pandémiu mali rôzne ťažkosti navyše. Som im za to veľmi vďačná. V tom čase som bola teda dva a pol mesiaca na OČR.

Čo vám dávalo silu v týchto dňoch? 

Lazar bol vzkriesený na štvrtý deň po úmrtí. V porovnaní s týmto biblickým príbehom sme to mali my v podstate ešte jednoduché. Manžel bol telesne živý, aj keď v určitom čase vnímal, že bol dušou oddelený od svojho tela a uvedomoval si, že to sú posledné momenty jeho života tu na zemi. Ja som vďaka viere v Boha vedela, že ho máme čakať a využiť čas na prípravu domácnosti na jeho návrat. Napriek smútku z toho, že prechádza ťažkými situáciami a že nám veľmi chýba, sme dostávali silu vďaka modlitbám mnohých ľudí. Som im za to nesmierne vďačná. Akoby nás týmto časom niesli kdesi vo “výšinách”. 

Peter Synovec počas pobytu v nemocnici. Foto: osobný archív M. Synovcovej

Ako reagovali vaše deti na to, že ocko tak dlho nie je doma? Hovorili ste s nimi o celej situácii? 

S deťmi sme sa delili o všetky správy, starosti i radosti, takže porozumenie a pomoc z ich strany boli prirodzené. Keď nám to počasie dovoľovalo, vychutnávali sme si spolu aj pobyt v prírode. Samozrejme, bez tlakov sme neboli, čo sa ukázalo skrze rôzne nedorozumenia. Ale keďže sme sa napokon vždy jeden pred druhým pokorili, prišlo k ich objasneniu a ospravedlneniu. Takto sme vedeli v pokoji pokračovať ďalej v našom nastavení. Zároveň som každým dňom ďakovala Pánu Bohu za ten slávny koniec, ktorý už vopred pripravil. Aj keď som vtedy ešte nevedela, ako bude vyzerať do detailu. Pri tomto ďakovaní som tiež nadobúdala extra silu.

V ktorých momentoch vám Peter doma najviac chýbal? 

Môj drahý mi veľmi chýbal ráno pri káve, teda rozhovore. Počas dňa mi veľmi chýbalo jeho obveseľovanie a jeho rady v situáciách, v ktorých sa ja niekedy zaseknem. Tiež mi veľmi chýbal večer, keď sme sa ukladali spať. Vtedy nás vždy potešoval náš drobček Števko. V tom čase mal necelé dva roky. Števko mal počas tohto obdobia výrazne veselú náladu, čím nás obveseľoval. Chápali sme to tak, že čo sme nemohli v tom čase mať v Peťkovi, Pán Boh vložil do neho – maličkého. 

Čo vás napokon presvedčilo, že všetko dobre dopadne?

V prvom rade ma o tom presvedčili spomenuté slová Ježiša Krista, ktoré sú samé o sebe plné nádeje: “…ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu.” Neskôr aj radostná správa o zlepšovaní sa manželovho zdravotného stavu ma naplnila obrovskou vďačnosťou Bohu. Odvtedy som vedela, že potrebuje už len čas. 

Peter Synovec po návrate z nemocnice. Foto: osobný archív M. Synovcovej

Zmenil sa v niečom váš život po tejto skúsenosti? 

Myslím, že život sám o sebe sa pre mňa nezmenil. Zmenil sa však môj pohľad na životné priority. To, čo mi predtým pripadalo dôležité, je teraz pre mňa extrémne dôležité. Naopak, to, čo som predtým videla ako nedôležité, teraz vidím ako úplne vedľajšie. Teda akoby sa mi vyostril pohľad na život. Som za to Pánu Bohu veľmi vďačná a prosím ho, aby ma tieto poznatky naučil čo najlepšie uplatniť v praxi.

Čo by ste odkázali našim čitateľom, ktorých príbuzní možno tiež momentálne bojujú o život? 

Aby neváhali v každej chvíli dôverovať Bohu a obrátiť sa na neho, ani ak ho dovtedy nehľadali. On vám to nebude vytýkať. Pretože vás pozná a vie všetko. Všetko to, čo k nemu prinesieme v skutočnej ľútosti, odpustí a podá ruku. On sám nám ukáže cestu k nemu. Tou „mapou“ na našej ceste životom je Ježiš Kristus. Boh miluje dokonale, nie ako človek. Náš zisk alebo stratu večných hodnôt určuje to, do akej miery akceptujeme jeho slovo (vo Svätom písme) a zariadime sa podľa neho. Pretože všetko je to pre naše večné dobro.  

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.