Kniha Danice Olexovej Príbehy spod akácie pozýva čitateľa prostredníctvom pútavých príbehov a pôsobivých fotografií do Afriky. Talentovaná autorka bola celé štvrťstoročie dobrovoľnícky i profesionálne spojená s viacerými africkými krajinami, predovšetkým s Južnou Afrikou a Keňou, kde päť rokov pracovala a žila. Väčšina príbehov sa zrodila v súvislosti s projektmi koledníckej akcie Dobrej noviny. Prvú časť textov a snímok zostavila autorka asi mesiac pred leteckým nešťastím v Etiópii, pri ktorom 10. marca 2019 tragicky zahynula. Ďalšie texty a fotografie sa našli v jej počítači a korešpondencii.

Boh dal všetko Samburuom

Kultúra kmeňa Samburu, ktorý žije na severe Kene, je veľmi spirituálna. Samburuovia veria, že Boh je medzi nimi prítomný v ich každodenných aktivitách. Veria v jediného Boha, ktorý je osobným Bohom, nie je dažďom, stromom či vrchom a jeho meno je Nkai. Keď sa lúčia, hovoria: „Chomo tenebo Nkai“ – Choď s Bohom. Keď idú spať: „Tepero tenebo Ngai“ – Odpočiň si s Bohom. Podľa ich tradície dal Nkai všetky kravy aj zem Samburuom.

Modlitby či volanie podobné spevu počujete z ich príbytkov už za svitania: „Nkai, Nkai, Nkai, daj nám mier; Nkai, Nkai, Nkai, daj nám silu; Nkai, Nkai, Nkai, daj mlieko našim kravám, Nkai, Nkai, Nkai, daj nám vodu, Nkai, Nkai, Nkai, ochraňuj naše deti...“ Sú to veľmi úprimné modlitby z hĺbky srdca.

Samburuovia sa nikdy nemodlia so zatvorenými očami, pretože by mohol ísť okolo nich Boh a oni by ho nevideli. Znamená to, že modlitba nás nemá odvádzať od reality života. Má nám naopak otvoriť oči, aby sme videli potreby ostatných.

Misionári musia byť k Samburuom veľmi citliví a vnímaví, lebo táto kultúra je hlboko nábožensky založená. Neprinášajú do nej Boha, nezasievajú tam semeno viery. Nemusia. Vedia, že Boh tam bol dávno pred nimi.

Misionári pôsobiaci v kmeni Samburu sú k miestnym obyvateľom mimoriadne citliví a rešpektujú ich hlbokú duchovnosť. Keňa, Samburu 2018. Foto: Danica Olexová

Porozumenie bez jazyka i bez zubov

Na svahu, neďaleko domov učupených uprostred alitenských vrchov, sa znezrady vynoria kravy a sivovlasý starý muž. Svižne zostúpi dolu strminou, prejde popred dom, s každým si podá ruku, pozdraví a so šibalským pohľadom nám čosi hovorí. Naširoko sa usmeje bezzubými ústami a pokračuje v ceste do doliny za vodou. Je to jeden z momentov, keď pochopíte aj to, čomu nerozumiete – jazyk saho je ozaj ťažký a okrem pozdravu toho viac za pár dní v tomto kraji nepochytíme.

Najnovšie autorské články