Kniha Danice Olexovej Príbehy spod akácie pozýva čitateľa prostredníctvom pútavých príbehov a pôsobivých fotografií do Afriky. Talentovaná autorka bola celé štvrťstoročie dobrovoľnícky i profesionálne spojená s viacerými africkými krajinami, predovšetkým s Južnou Afrikou a Keňou, kde päť rokov pracovala a žila. Väčšina príbehov sa zrodila v súvislosti s projektmi koledníckej akcie Dobrej noviny. Prvú časť textov a snímok zostavila autorka asi mesiac pred leteckým nešťastím v Etiópii, pri ktorom 10. marca 2019 tragicky zahynula. Ďalšie texty a fotografie sa našli v jej počítači a korešpondencii.

Boh dal všetko Samburuom

Kultúra kmeňa Samburu, ktorý žije na severe Kene, je veľmi spirituálna. Samburuovia veria, že Boh je medzi nimi prítomný v ich každodenných aktivitách. Veria v jediného Boha, ktorý je osobným Bohom, nie je dažďom, stromom či vrchom a jeho meno je Nkai. Keď sa lúčia, hovoria: „Chomo tenebo Nkai“ – Choď s Bohom. Keď idú spať: „Tepero tenebo Ngai“ – Odpočiň si s Bohom. Podľa ich tradície dal Nkai všetky kravy aj zem Samburuom.

Modlitby či volanie podobné spevu počujete z ich príbytkov už za svitania: „Nkai, Nkai, Nkai, daj nám mier; Nkai, Nkai, Nkai, daj nám silu; Nkai, Nkai, Nkai, daj mlieko našim kravám, Nkai, Nkai, Nkai, daj nám vodu, Nkai, Nkai, Nkai, ochraňuj naše deti…“ Sú to veľmi úprimné modlitby z hĺbky srdca.

Samburuovia sa nikdy nemodlia so zatvorenými očami, pretože by mohol ísť okolo nich Boh a oni by ho nevideli. Znamená to, že modlitba nás nemá odvádzať od reality života. Má nám naopak otvoriť oči, aby sme videli potreby ostatných.

Misionári musia byť k Samburuom veľmi citliví a vnímaví, lebo táto kultúra je hlboko nábožensky založená. Neprinášajú do nej Boha, nezasievajú tam semeno viery. Nemusia. Vedia, že Boh tam bol dávno pred nimi.

Misionári pôsobiaci v kmeni Samburu sú k miestnym obyvateľom mimoriadne citliví a rešpektujú ich hlbokú duchovnosť. Keňa, Samburu 2018. Foto: Danica Olexová

Porozumenie bez jazyka i bez zubov

Na svahu, neďaleko domov učupených uprostred alitenských vrchov, sa znezrady vynoria kravy a sivovlasý starý muž. Svižne zostúpi dolu strminou, prejde popred dom, s každým si podá ruku, pozdraví a so šibalským pohľadom nám čosi hovorí. Naširoko sa usmeje bezzubými ústami a pokračuje v ceste do doliny za vodou. Je to jeden z momentov, keď pochopíte aj to, čomu nerozumiete – jazyk saho je ozaj ťažký a okrem pozdravu toho viac za pár dní v tomto kraji nepochytíme.

Asi potrebuje nové zuby, smejeme sa a sestra Meaza, ktorá nás sprevádza, vyvalí na nás oči. Presne to vraj povedal: „Ak tu niečo rozdávate, bieli ľudia, ja potrebujem zuby. Všetky mi už vypadali. Nezabudnite na mňa.“

Mnohí ľudia na cestách kadečo pýtajú. Často sú to náročné situácie, ale spomienka na tohto šibalského pastiera sa medzi nimi potmehúdsky vyníma.

Niektoré stretnutia trvajú iba dve-tri minúty, ale zostanú vo vás navždy. Ako to s pastierom uprostred alitenských vrchov. Etiópia, Alitena 2016. Foto: Danica Olexová

Hovorca detí

V Dome prozreteľnosti, centre pre deti s postihnutím v Nkokonjeru, považujú Solomona Mwanguziho za svojho hovorcu. Hoci má poruchu reči, vie vždy presne vyjadriť to najdôležitejšie. Malé sestry svätého Františka z Assisi, ktoré centrum vedú, ho často vyberajú, aby sa prihovoril návštevníkom. Sestry deti vychovávajú v duchu hesla: „Postihnutie nie je neschopnosť.“

Solomon sa narodil úplne zdravý, no nemal ani rok, keď dostal meningitídu a neskôr sa k nej pridružila aj mozgová obrna. Mama sa o neho starala, ale na vyšetrenia nemala dosť peňazí, a tak po ťažkej diagnóze držala Solomona doma. So školou sa chlapec zoznámil až ako dvanásťročný, keď prišiel do Domu prozreteľnosti. Čoskoro sa zaradil medzi najlepších žiakov.

Solomon bol už prvý deň na ihrisku v novej škole hviezdou pretekov počas veľkej prestávky. Spolužiaci sa predbiehali v tom, kto ho bude „šoférovať“. Uganda, Nkononjeru 2018. Foto: Danica Olexová

Danicin príbeh pokračuje ďalej nielen v originálne spracovanej knihe, ale aj v Nadácii Danice Olexovej – Baboon, ktorá bola založená na jej pamiatku. Kúpou knihy nadáciu podporíte sumou 2,45 €.

Danica Olexová by tento rok oslavovala 45. narodeniny. O jej pestrom talentovanom živote spojenom dobrovoľnícky i profesijne s misijnými projektmi v rôznych afrických krajinách by sa dalo napísať mnoho zaujímavého. Stará múdra černoška Laurentia z Misie svätého Jána v Barbertone vnímala Danicu, krátko po jej prvej návšteve misie, takto: „V našom kmeni Suthu veríme, že Nkulunkulu, Boh Otec, pošle raz za čas svojmu trpiacemu ľudu človeka plného kukhanya, svetla, ktorý zapaľuje a povzbudzuje ľudí v ťažkostiach. Danica je práve takým človekom, plným Božieho svetla. Robí pre Afriku veľa dobrého a uvidíš, že ju už nikdy neopustí… Je zvláštne, že hoci je beloškou, vidím, že má africké srdce. Náš Nkulunkulu sa nepozerá na rasu či národnosť ako my ľudia. Keď ju pozorujem, ako sa rozpráva či hrá s deťmi a ako komunikuje s ľuďmi, ktorí nemali dobré skúsenosti s belochmi, vidím svetlo, ktoré z nej žiari a napĺňa všetko navôkol radosťou, dobrotou a smiechom. Za veľmi krátky čas pochopila našu spiritualitu, kultúru, jazyk i zvyky. Neodsudzuje, ale počúva a učí sa.“

Danica Olexová so Simonom Kasirivu, ktorý vedie tvorivú dielňu v Dome prozreteľnosti v ugandskom meste Nkokonjeru. Malé sestry svätého Františka z Assisi sa tam venujú deťom i dospelým s postihnutím. Foto: Jozef Magda, Uganda, Nkokonjeru 2018.

Danicina teta, misionárka rehoľná sestra Františka Olexová, OSF, k slovám domorodej ženy dodáva: „Áno, táto múdra žena mala pravdu. Danica bola človekom plným svetla, ktoré vyžarovala všade, kde sa ocitla. Či pri práci s deťmi, počas hier, pri maľovaní, fotografovaní, ale tiež pri počúvaní druhých. Uprostred našej misie je stará akácia, dáždnikový strom, posvätný pre miestnych ľudí, pretože pod ním vždy snívali a modlili sa za slobodu a za lepší život. Sedávala tam často aj Danica. Veľmi si ju obľúbila a počúvala tam príbehy, ktoré ľudia rozprávali o utrpení, ale aj o viere v dobrého Nkulunkulu a o nádeji na lepší zajtrajšok. Povzbudzovala tam mnohých mladých ľudí z misie i jej okolia, aby sa nevzdávali, hoci sú chudobní a žijú v biede. Deti z misie dodnes spomínajú na to, ako ich Danica naučila zastaviť sa a zahľadieť sa na východ či západ slnka a poďakovať za tú krásu okolo nich. Za spev vtákov a zvuky z buša. A žiť naplno! To dokáže iba človek plný Božieho svetla.“ (Autor portrétu: Jozef Magda)

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.