Vláda ide pomáhať Rómom. Už koľký raz a pritom stále nevie, kto Rómovia vlastne sú

Rómovia nepotrebujú centrálnu pomoc, kľúč je v aktivite regiónov a konkrétnych obcí. Ak to vláda myslí úprimne, nech rozviaže ruky starostom a primátorom, dá im kompetencie a presunie na nich časť svojich peňazí.  

Kto čakal, že vláda príde v prístupe k rómskej problematike s nejakou prevratnou koncepciou, ostal sklamaný. Pokračujeme ďalej v tom, čo sme tu mali roky. A vyzerá to, že na celé desaťročie.

Vláda včera schválila Stratégiu rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030. Materiál sa borí s viacerými úskaliami. Napokon, nejde o nič nové.

Už roky je problém, na koho konkrétne sa má vládna politika zamerať. Pomenovať, kto vlastne Rómovia sú. Keďže Slovensko sa nechce priečiť prístupu Európskej únie, štatistiky o Rómoch sa nezhromažďujú. Bola by to diskriminácia.

Rómov máme v názve Stratégie, ale nevieme ich ani spočítať. Šalamúnske riešenie, ku ktorému sa uchýlili tvorcovia Stratégie, zaváňa, mierne povedané, alibizmom. Veď ako inak nazvať definíciu marginalizovaných rómskych komunít? Podľa nich ide o sídlenia, ktoré „sú okolím považované za rómske a v ktorých sa kumulujú rôzne štrukturálne znevýhodnenia“. Inými slovami, o tom, že ste Róm, rozhodnú ľudia z okolia, lebo vás tak vnímajú. Toto nie je diskriminácia?

Skúsme tento problém prehryznúť, privrime obe oči a stotožnime sa s tým, že vláda si osvojila metodiku, ktorú prijali tvorcovia Atlasu rómskych komunít pred takmer desaťročím. Nastúpi hneď prvá zásadná otázka – vnímať Rómov ako postihovanú národnosť alebo ekonomicky ubiedené komunity?

To je zásadná vec. Ak na nich hľadíme ako na národnostne utláčanú menšinu, mali by sme sa snažiť dať jej rovnaké práva ako napríklad maďarskej či rusínskej menšine. K tomu sa tvorcovia stratégie čiastočne aj hlásia, keď hovoria o potrebe „rozvoja rómskej identity, jazyka, umenia a kultúry“.  

Dobre, ak máme ísť týmto smerom, podporujme rómske národnostné školstvo, rómske spolky, samosprávy, uvažujme o autonomistických prvkoch. A na tomto kľúči postavme poskytované ekonomické nástroje.

Ale to už nie, Stratégia hovorí proti tomu, lebo chce Rómov integrovať, inými slovami asimilovať. A Rómom pomáhať ekonomicky nie preto, že sú Rómovia, ale že sú chudobní. Podobní chudobní sa nachádzajú aj medzi nerómskou populáciu, prečo potom nehovoriť o cielenej ekonomickej pomoci pre iné skupiny obyvateľstva definované na národnostnom kľúči? Napríklad o pomoci pre marginalizované rusínske komunity na východnom Slovensku?

Tu nejde o hru pojmov, ide o principiálny prístup. Ten na Slovensku nevidíme už dlhé desaťročia. Práve vágnosť pojmov, ktorých slovné spojenia sú časom stále prepracovanejšie, ale zároveň významovo čoraz prázdnejšie, vystihuje neschopnosť uchopiť tento problém.

Postupujúcemu schematizmu kŕmenému únijnou upapierovanosťou sa neubránila ani najnovšia slovenská Stratégia. Aby tvorcovia prekryli principiálnu nerozhodnosť, oháňajú sa starými známymi únikmi vystuženými prísľubom bohatých dotácií. Rómom treba zabezpečiť prístup do škôl, postarať sa o bývanie, zlepšiť im zdravotný stav.

Toto, samozrejme, treba Rómom dopriať, ale politika postavená na takýchto injekciách prináša historicky slabé výsledky. Podobá sa skôr na kupovanie si ich priazne, odkladanie problémov do budúcna. A zákonite spôsobuje rastúci odpor v majoritnej populácii.

Tvorcom Stratégie nemožno uprieť, že chcú zlepšiť postavenie rómskych komunít. Ak si však nastavia ciele, ako napríklad znížiť do roku 2030 podiel Rómov žijúcich v nevyhovujúcom bývaní zo 61 na 44 percent, musia povedať, ako to dosiahnuť. Tu a pri ďalších podobných cieľoch to vôbec nenaznačujú. Lebo to je to ťažké.

Riešením nie je, napríklad, postavenie bytovky v rómskej osade. Riešením je primať rómsku rodinu, aby si postavila dom sama, lebo iba tak získa k bývaniu užší vzťah a bude si ho chrániť. Riešením nie je trhať rómske deti z rodín a umiestňovať ich do škôlok, ale presvedčiť rodičov, že ich deti neprídu do nepriateľského prostredia – možno by tam niektorí rodičia mali ísť spolu s deťmi. Riešením nie je vymýšľať Rómom umelú prácu, ale postaviť ich pred príležitosť zarobiť si za konkrétny úkon, v konkrétnom čase a konkrétny peniaz.

Toto si však vyžaduje odhodlaných organizátorov v dedinách, mestách, ktorí sa na to podujmú. Musia cítiť podporu štátu, ktorý im poskytne jednoduché a finančne zabezpečené nástroje, aby takéto niečo mohli robiť. Oni nepotrebujú veľké vládne koncepcie s percentuálnymi ukazovateľmi, potrebujú len úprimný a konkrétny záujem štátu. Takto vynaložené financie sú tie najefektívnejšie použité.

Že to je nereálne? To nie je pravda. Nedá sa vkročiť do tej istej rieky, ale funkčný model založený na komunálnej zodpovednosti tu bol na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie. Dediny mali vlastných Rómov, ak boli usadení, a museli nájsť prijateľný model spolužitia vrátane obživy Rómov. Vláda by mala začať viac veriť samosprávam, posunúť na ne povinnosti, oželieť centrálne zdroje a poslať ich do regiónov. To by však musela spustiť ďalšiu komunálnu reformu, o ktorej zatiaľ hovorí len veľmi hmlisto.