Objavujú sa otázky, ktoré sú závažnejšie ako vina či nevina bývalého šéfa SIS. Daniel Lipšic a poslanci parlamentného výboru na kontrolu SIS by mali začať konať. V hre je reputácia štátu.

A kto stráži strážnikov? Táto antická otázka nás in medias res postaví do centra problému, ktorému čelíme po zatknutí bývalého šéfa SIS.

Najvyšší súd nedávno potvrdil, že Vladimír Pčolinský bude stíhaný väzobne. To rozhodnutie si zaslúži hlbší rozbor, ale nedajme sa ním zmiasť, zásadný problém pre štát je inde. Do značnej miery vôbec nesúvisí s tým, či je Pčolinský vo väzbe alebo nie, dokonca ani s tým, či je alebo nie je vinný. Napokon, Ústavný súd v inom prípade rozhodol, že kolúzna väzba obvineného podnikateľa Mariánu Gogu, o ktorej tiež rozhodol Najvyšší súd, bola nezákonná. Preto by sme sa ani pri Pčolinskom nemali ponáhľať s úsudkom.

V tomto texte napriek tomu chceme poukázať na niektoré otázky, ktoré svojím významom presahujú vinu či nevinu Pčolinského, aj keď práve jeho obvinenie tieto otázky otvára.

Otázka prvá: neprimeraná demonštrácia policajnej sily

Mohli by sme to skrátene nazvať aj ako vyvalené dvere bez domovej prehliadky. Nejde len o Pčolinského, ale po jeho obvinení to už nemožno ignorovať.

Za zásadný možno považovať spôsob a okolnosti. Zásah proti šéfovi SIS bol neprimeraný a nedôstojný, poškodzujúci povesť štátu. Nebol to len zásah na obydlie šéfa SIS, ale tiež poslankyne parlamentu, ktorá je jeho manželkou. Viacerí politici, s ktorými som o tom hovoril, to v súkromných rozhovoroch pripúšťajú, cítia problém, verejne však mlčia. Akoby si nielen neuvedomovali, čo sa stalo, ale čo sa prelomilo a čo sa v budúcnosti môže diať. Alebo pred tým vedome zatvárajú oči, pretože sa boja pomenovať problém, ktorý by spochybnil akýsi kult polície bojujúcej proti mafii.

Povedzme hneď na úvod, nie, že problém nie je boj proti mafii. Problém je neprimerané demonštrovanie sily pri zatýkaní, ozbrojenci na pôde súdu, pri prevozoch, to všetko navodzuje atmosféru vojnového stavu. Lenže Slovensko nie je vo vojne a represívne zložky by sa tak ani nemali cítiť. Boj proti kriminalite a vojna sú odlišné kategórie.

Ak si to polícia neuvedomuje, politici musia konať. Od momentu zásahu proti šéfovi SIS je to aj otvorene politická téma, minister vnútra a premiér (v prvom rade) a poslanci výboru na kontrolu SIS (v druhom rade), nesú priamu zodpovednosť.

Špeciálnu zodpovednosť nesie Daniel Lipšic, šéf Úradu špeciálnej prokuratúry, o tom nižšie.

Krátke zhrnutie toho, čo sa stalo. Bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského pred tromi týždňami, vo štvrtok 11. marca pred piatou hodinou rannou, zadržala špeciálna policajná zložka. Pčolinského obvinili z korupcie, odvtedy sedí vo väzení, postupne sa vzdal funkcie riaditeľa SIS, aj ďalších funkcií, dal prísľub, že sa už nebude verejne angažovať. Časť verejnosti to chápe ako jeho nepriame priznanie, podľa jeho obhajoby išlo o snahu, ako sa vyhnúť väzbe. 

Neúspešne. Najvyšší súd potvrdil, že Pčolinský bude stíhaný väzobne, hoci dôvody na tento krok trochu skresal.

Prvý problém, na ktorý treba upozorniť, sú spôsoby. V prípade Pčolinského ide o spôsob, akým bol obvinený a zadržaný, ako ho neustále sprevádzajú ozbrojenci, akoby hrozilo, že ho chce niekto nechať zastreliť.

Zásah proti Pčolinskému bol neprimeraný a v demokratickom štáte neakceptovateľný. A to platí aj vtedy, ak by mala obžaloba stopercentnú pravdu.

Pčolinskému vyrazili dvere o 4:47 ráno, domová prehliadka sa podľa správ z médií nekonala. Prečo potom ten zákrok? Prečo nemohli policajti zazvoniť o 7. hodine ráno?

Šéf SIS má svoju ochranku, jeho dom je monitorovaný, navyše podľa médií dochádzalo v období predtým k vzájomnému sledovaniu medzi príslušníkmi SIS a NAKA, keďže medzi siskármi je údajne viacero bývalých policajtov, napätie mohlo mať aj osobnú rovinu. Predstavme si, že by došlo k prestrelke, že by ochranka šéfa SIS strieľala na príslušníkov polície, niekoho zranila, nebodaj zabila. Otázka: Koho by to bola zodpovednosť? Nikoho by nemohlo prekvapiť, keby ochranka šéfa SIS začala strieľať, je to jej povinnosť. Takýto zákrok proti šéfovi SIS je navyše mimoriadne nepravdepodobný. Na mieste je aj opačná otázka, skôr do interných radov: Keďže k nijakému incidentu nedošlo, kde vlastne bola ochranka? Neporušil sa tým zákon?

Dôležitá je otázka zodpovednosti za vykonaný zákrok.

Keď som s tým konfrontoval vplyvného človeka v prostredí polície, povedal mi, že práve preto vykonali zákrok v skorých ranných hodinách, aby k prestrelke nedošlo. Povedal tiež, že premiér ani minister vnútra neboli o zákroku informovaní.

Pôsobí to ako dodatočná racionalizácia, ale pripusťme to. Problém je, že dôsledky tohto zákroku majú aj bez streľby vážny rozkladný vplyv na vzťahy medzi SIS a policajtmi. Úplne zbytočne. Pčolinský sa mohol vzdať a byť obvinený následne, reputačné škody by boli rádovo nižšie.

Ešte závažnejšie je, ak o zásahu nebol informovaný premiér (pod ktorého spadá SIS) a minister vnútra (ktorý nesie zodpovednosť za políciu). Zatknutie šéfa SIS môže predsa priniesť ťažkú politickú krízu, nejde len o rutinnú kriminalitu, môže sa spustiť vojna policajtov, preto by o tom minister vnútra aj predseda vlády mali vedieť.

Neviem, či je informácia o tom, že Matovič a Mikulec o zásahu nevedeli, pravdivá, ale mali by sme vedieť, či to tak bolo. A ak nie verejnosť, mali by sa o to zaujímať aspoň poslanci. Je predsa dôležité vedieť, ako tunajší systém funguje. Ak platí, že o tom neboli informovaní minister vnútra a premiér, kto teda informovaný bol? Kto takýto postup schválil?

Potom je tu ešte tretia otázka: Prečo sa to uskutočnilo práve takto? Zásah zámerne demonštroval silu, odhodlanie a nekompromisnosť. Prečo vlastne?

Vysokopostavený policajt, ktorého meno uchovám v anonymite, mi povedal, že dôvod bol, aby nedošlo k mareniu dôkazov v prostredí SIS. Naozaj niekto verí tomu, že sa to nedá dosiahnuť inak ako zásahom o 4:47 ráno?

Malé zhrnutie: Demonštrácia sily už dlhšie prekračuje únosnú mieru. Osobné sympatie musia ísť bokom, prvým, kto bol vo funkcii zadržaný „vojenským spôsobom“ bol šéf Špeciálnej prokuratúry Kováčik. Ale príkladov je už celý rad, napríklad ozbrojenci v okolí obvinenej sudkyne Jankovskej, ozbrojenci v súdnej sieni počas procesu s vrahmi Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, aj pri ekonomickej kriminalite Kočnera a Ruska s televíznymi zmenkami. Súd má byť bezpečným miestom, polícia to má zaistiť, ale podobne ako kostol alebo parlament, aj súd by mal byť miestom, kde zbrane nemajú miesto. Spravodlivosť treba nastoliť inak ako komandom na súde. Štát, zdá sa, demonštruje silu nie tým najsprávnejším spôsobom. Autoritu štátu posilnia tresty, nie maskovaní ozbrojenci na fotografiách a filmových snímkach.

Otázka druhá: dôveryhodnosť a pôvod obvinení  

Celá kauza má viacero rovín, myslím si, že na nej niečo nesedí, ako som napísal deň po zadržaní. Postupne som sa stretal s viacerými expertmi, snažil som sa zistiť, o čo ide, no pochybnosti od 11. marca len ďalej narastajú.

Pčolinský je obvinený z prijatia úplatku za to, že SIS prestala odpočúvať Zoroslava Kollára, podnikateľa s divokou povesťou. Prečítali sme si únik z prostredia polície, že dvadsaťtisíc eur zviazaných gumičkou mal Pčolinskému doniesť jeho bývalý zástupca Boris Beňa, druhú polovicu úplatku si mal nechať Beňa. Ten je obvinený ešte v inej veci a v tejto vystupuje ako kajúcnik. Korupciu potvrdzuje aj Ľudovít Makó, ktorý mal peniaze prebrať od Zoroslava Kollára, Kollár a Pčolinský to odmietajú, Pčolinský tiež tvrdí, že odposluchy nezastavil.

Celá kauza sa dá pomerne ľahko preveriť. Ak dal Pčolinský rozkaz na zastavenie odposluchov Kollára, je dôvod skúmať okolnosti prípadu ďalej. Ak nie, máme tu vraždu bez mŕtvoly. Niečo také by sa malo dať preveriť za dve hodiny, prečo to nevieme už celý mesiac?

Napísal som, že toto obvinenie sa mi javí ako nepravdepodobné. Vedie ma k tomu viacero pochybností, tri dôvody som opísal tu. Celé to vyzerá dosť amatérsky, podozrivo pôsobí suma, vysoký počet zainteresovaných osôb, teoretický význam odposluchov SIS (ktoré vo všeobecnosti neslúžia na to, na čo slúžia policajné odposluchy), aj osoba Zoroslava Kollára. Tento človek je považovaný za jedného z najsofistikovanejších zločincov v štáte, Pčolinský to dobre vedel, nikto nešiel ostrejšie proti Kollárovi ako Daniel Lipšic, pre ktorého Pčolinský pracoval na vnútre, navyše on sám mal nepriamu skúsenosť s prípadom, kde bol v minulosti z korupcie obvinený bratislavský starosta Bielik a svedčil proti nemu práve Zoroslav Kollár, Pčolinský bol v tom čase členom KDH a pracoval na vnútre. To celé by každého na mieste Vladimíra Pčolinského viedlo k vyššej, nie nižšej, miere opatrnosti.

Samozrejme, to nevylučuje, že kriminalita tu bola, o tom rozhodne nakoniec súd, len sa obávam, že dve svedectvá, a z toho Makóove zrejme len nepriame (čo ak si peniaze nechal len Beňa?), nepôsobia nateraz dostatočne dôveryhodne. 

Má to dve stránky. Dôveryhodnosť a závažnosť dôkazov ospravedlňujú alebo neospravedlňujú prísnejší postup polície, po druhé, dôležité tiež je, ako tieto obvinenia vznikajú.

Tu sa dostávame k ďalšej dôležitej téme, ktorá presahuje otázku viny alebo neviny bývalého šéfa SIS. Plní inštitút kajúcnika svoju rolu? Nehrozí, že by spolupracujúci kriminálnici (ako napríklad Makó) dokázali zamestnať políciu desiatkami obvinení a znehodnotiť inštitút korunného svedka či kajúcnika?

Ak by sme práve čelili útoku na tieto mimoriadne dôležité inštitúty boja proti mafii, kto bude niesť zodpovednosť za neprimeraný priebeh vyšetrovania a nárast obvinení? 

Do očí udiera aj ďalší nepomer: Obvinený a spolupracujúci Makó má nevídané výhody, je na slobode, vypovedať údajne dochádza z Dubaja (Štandard pripravuje k tejto téme samostatný text). Pčolinský, ktorého Makó obvinil, je vo väzbe. Nenarážame tu trochu na neprimeranosť?

Po pravde, to dnes nemôžeme vedieť, tušiť by to mala iba polícia, ale ak sa dopustila chyby, niekto za to musí niesť zodpovednosť. Obvinenie Pčolinského nie je bežným obvinením, ide o kauzu, ktorá má vplyv na stabilitu vlády, môže odrovnať politickú kariéru viacerých ľudí, primeranosť použitých krokov treba preto merať náležite presne a zákonne.

Najdôležitejšou je v tejto oblasti otázka zbavovania mlčanlivosti.

Otázka tretia: Prečo nie sú príslušníci SIS zbavení mlčanlivosti?

Ide možno o jadro celého problému, ktorý obvinenie Pčolinského spustilo a môže ďalej akcelerovať.

Rozprával som sa o tejto téme s viacerými policajtmi, aj bývalými policajtmi a vyšetrovateľmi. Všetci sa zhodujú – v minulosti bolo pravidlom, že pri príslušníkoch SIS žiadali o zbavenie mlčanlivosti. Táto prax sa zmenila, v poslednom období sa o zbavenie mlčanlivosti nežiada, zdôvodnení je viacero vrátane toho, že náplňou práce siskára nemá byť kriminalita, takže mlčanlivosť nič nerieši. Iní dodávajú, že je tu konflikt dvoch zákonov, a ide o prax, ktorá nie je dostatočne preverená na súdoch. Skrátka, môže byť problém s uznaním svedectiev získaných bez zbavenia mlčanlivosti na súde.

K pointe: Z médií vieme, že obvinených je viacero príslušníkov SIS (Beňa, Makó, Košč, Pčolinský), jeden z nich spáchal samovraždu (Böhm). Ak by platilo, že výpovede bývalých siskárov možno spochybniť, môže tým byť ohrozené odsúdenie mnohých zločinov.

V bezpečnostnom prostredí tiež koluje informácia, že práve na tento problém mal bývalý šéf SIS Pčolinský upozorniť, ak je to tak, mali by o tejto informácii a jej závažnosti vedieť ústavní činitelia, ktorí sú prijímateľmi utajovaných skutočností.

Predseda parlamentu Boris Kollár niečo tajomné v tomto zmysle naznačil, nevedno, či odkazoval na správu SIS, ktorá sa venovala takejto alebo inej skutočnosti. Ak ju dostal predseda parlamentu, rovnako by ju mala dostať prezidentka, premiér a pravdepodobne aj ministri vnútra a spravodlivosti, keďže sa ich to vecne týka.

Otázok spojených so SIS je viacero. Napríklad: Prečo a odkedy bol v SIS Ľudovít Makó? Pracoval tam už za minulej vlády alebo až po nastúpení Pčolinského? Prečo ho Pčolinský buď neprepustil (alebo ho naopak prepustil?), prípadne prečo ho na úrade zamestnal? To všetko môže vrhnúť svetlo na vzťahy viacerých obvinených.

Opäť ide o tému, ktorá by mala zaujímať poslancov parlamentu. V stávke je príliš veľa, isté skúmanie je dôležité už na to, aby v prípade negatívneho vývoja bolo možné vyvodiť politickú zodpovednosť, aby sa za dnešný alibizmus neskrývali politici aj o rok, dva, tri, podľa vývoja vyšetrovania.

A tu sa dostávame k štvrtému problému, je ním rola Daniela Lipšica.

Otázka štvrtá: Ako nezávislý je Lipšic?

Práve Lipšicov úrad nesie zodpovednosť za postup polície, špeciálna prokuratúra dozoruje postup pri vyšetrovaní. Lipšic je, samozrejme, v osobitnom postavení.

Pčolinský bol šéfom jeho kancelárie na ministerstve vnútra. Z tohto obdobia sa nám tu objavuje viacero mien, ktoré majú rôzne väzby.

Lipšic predtým zastupoval aj Borisa Beňu, ktorý bol na ministerstve vnútra za Lipšica šéfom policajnej inšpekcie. Celý prípad je nejakým nateraz nepomenovaným spôsobom spojený aj s odchodom Milana Krajniaka z vlády. Skrátka, vyskytuje sa tu priveľa mien, ktoré sú spojené s pôsobením Daniela Lipšica na Pribinovej ulici.

A opäť to má dôležité súvislosti.

Vedel napríklad Daniel Lipšic o obvinení Borisa Beňu voči Vladimírovi Pčolinskému v čase, keď Beňu ešte ako advokát zastupoval? Alebo o tom vypovedal Beňa až po tom, keď Lipšic už nebol jeho advokátom? Ak to vedel, nebol to dôvod, aby o tom vedeli aj poslanci, keď o Lipšicovi hlasovali? Alebo o tom niektorí vedeli? Aj to sú otázky, ktoré by mali zaujímať minimálne poslancov parlamentu.

Vedeli o tom prokurátori, ktorí dozorujú Beňov či Makóov prípad, keď sa stal Lipšic šéfom špeciálnej prokuratúry? Rieši tento konflikt záujmov len Lipšic sám vo svojom vnútri, alebo je jeho podriadeným zrejmé, v akých prípadoch má Daniel Lipšic konflikt záujmov, a ani ho o nich neinformujú? Vedel napríklad Lipšic o obvinení a spôsobe zadržania Pčolinského?

Táto otázka je dôležitá z hľadiska konkrétnych osôb, ale ešte viac pre dosah na štát. Spôsob zadržania Pčolinského bol škandalózny a povesť štátu výrazne poškodil, Daniel Lipšic pozná Aristotela, takže to vie. Otázka je, či podľa toho koná.

Lipšic sa vylúčil z konania, keďže je v konflikte záujmov. Bol to od neho rozumný krok, ale to platí len do momentu, ak nebol Pčolinský obvinený krivo. Ak by dochádzalo k zneužitiu alebo neprimeranému použitiu policajnej sily a obviňovania bez dostatočných dôkazov, najmä obviňovania vysokopostavených úradníkov či politikov, a Lipšic by pre konflikt záujmov nekonal, v takom prípade nesie zodpovednosť za to, že Úrad špeciálnej prokuratúry neplní tú rolu, akú by mal.

A to by potom bola – sme v hypotetickej rovine – priamo Lipšicova zodpovednosť, nepriamo zodpovednosť poslancov, ktorí ho do tejto funkcie zvolili.

V každom prípade, Lipšic by mal do divokých pomerov vstúpiť. Nie aby bol v konflikte záujmov, ale aby stanovil prísnejšiu metodiku, ako má k zatýkaniu dochádzať, či a kedy sa použije demonštrácia sily, aby nebola celá krajina v zajatí policajtov, ktorí spolupracujú s niektorými špeciálnymi prokurátormi, čo majú dobré kontakty s vybranými novinármi a cítia sa byť poslaní vyčistiť Augiášov chliev.

Lipšic za to nesie zodpovednosť. A tiež za to, aby vyjasnil situáciu so zbavovaním mlčanlivosti príslušníkov SIS. Mal by čeliť otázkam, či je namieste, aby mal, povedzme, Ľudovít Makó taký rozsah výhod, aké má. Či je to primerané, kto platí jeho lety medzi Slovenskom a Dubajom, ako je zabezpečené neovplyvňovanie Makóa a podobne.

Problém predsa je, že takzvaní kajúcnici hrajú mimoriadne významnú rolu, de facto rozhodnú o tom, či bude takzvaný boj proti mafii úspešný alebo neúspešný. V hre nie je nič menšie ako totálny úspech alebo zásadná kompromitácia inštitútu korunného svedka. Je Ľudovít Makó úspech polície a právnych inštitútov alebo je šikovnejší ako policajti? To dnes ešte nevieme, on vypovedá nesmierne obsiahle, je v strede celej pavučiny a – dnes sa zdá – rozkladá celý systém zločinu, ktorý tu roky fungoval. Čo ak to nebude stačiť na súdoch? Čo ak sa ukáže, že Makó zatočil policajtom hlavu a vďaka nemu sa, naopak, dostanú viacerí kriminálnici na slobodu? Zatiaľ jediné, o čo sa vieme oprieť, je názor šéfa NAKA Branislava Zuriana, podľa ktorého nie je Makó hráč, ale „sráč“.

Nemali by sme opomínať aj nedávnu českú skúsenosť, kde jedna hraničná policajno-vyšetrovacia operácia rozvrátila tamojší politický systém. O pár týždňov tomu bude osem rokov, čo po rozhodnutí štátneho zástupcu Ištvana prebehla razia na českom Úrade vlády, dôsledky opisuje Roman Joch.

Ak sa niečo z českej kauzy týka Slovenska, okrem toho, že niektorí tunajší prokurátori sa už cítia nezávislí ako štátni zástupcovia, môže to byť to, čo opisuje Roman Joch takto: „Ak dvaja ľudia súhlasia – štátny zástupca (prokurátor) a ochotný sudca –, tak ktokoľvek môže byť (vlastne musí byť) políciou zatknutý, zavretý do väzby a postavený pred súd. Zničí mu to reputáciu, príde o peniaze, jeho zdravie, hlavne psychické, zažije veľkú záťaž – a súd ho nakoniec oslobodí, čo je skvelé, ak bol nevinný. Ale čo tí dvaja ľudia, ktorí ho absurdne na základe divokej právnej konštrukcie takto obvinili a obžalovali, aký postih stretne ich? Žiadny.“

Vyvarovať sa situácii, kde sa policajné vyšetrovanie, obviňovanie a zatýkanie vymkne spod kontroly, a pritom súčasne neprestane boj proti kriminalite, možno jediným spôsobom: Trvať na jednoduchej otázke a odpovedi: Kto za to ponesie politickú zodpovednosť?

Momentálne sa zdá, že maximálne šéf NAKA, jednotliví špeciálni prokurátori, prípadne policajný prezident. Aj ten sa však vyhýba rozhovorom, ani o jeho informovaní a zapojení nič nevieme. Bez ohľadu na to, to všetko je málo, z pohľadu verejnosti vlastne nič. Za prípadné vážne zlyhania musí platiť politická zodpovednosť, preto je potrebné s touto otázkou konfrontovať politikov, zvlášť ministra vnútra.

Samostatná otázka, ktorú otvorilo Pčolinského obvinenie, je vzťah médií (respektíve niektorých konkrétnych novinárov) a polície. Ide o závažnú tému, ktorá presahuje význam kauzy Pčolinský a tiež si zaslúži väčšiu pozornosť. Títo novinári o policajnom postupe píšu bez najmenších pochybností, odmenou sú špeciálne vzťahy a ešte špeciálnejšie informácie. Tento problém samozrejme vznikol dávno pred súčasnou vládou a ak je niekto jeho symbolom a varovaním, je to bývalý novinár Peter Tóth.

V celom tomto labyrinte nejde len o zákon a potrestanie zločinu, ale aj o reputáciu a vplyv na verejnú mienku. O tom nedávno písal profesor Lipitsky. Možno k tomu bude dôvod napísať niekedy samostatný text.

Nateraz treba klásť dôležitejšiu – Aristotelovu otázku. A najviac by sa ňou mali zaoberať Daniel Lipšic a poslanci parlamentu. Je to ich zákonná a ústavná povinnosť.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.