V Taliansku sa po vyše sto rokoch končí filmová cenzúra, ktorá sa týkala tiež Felliniho, Pasoliniho a Rosselliniho. Minister kultúry si od toho sľubuje viac slobody pre umelcov, médiá píšu o historickom okamihu, ale aj o tom, že štátnu cenzúru nahradí autocenzúra a diktát politickej korektnosti.

„Cenzúra kinematografie sa zrušila, systém kontrol a zásahov, ktoré ešte umožňovali štátu zasahovať do slobody umelcov, sa definitívne prekonal,“ povedal taliansky minister kultúry a turizmu Dario Franceschini. Doteraz mohol štát úplne zakázať premietanie filmu, vyžadovať zostrih či úpravu domácich aj zahraničných filmov v kinách, prípadne určiť vekovú hranicu pre divákov. Súčasný dekrét o zákaze tohto zákazu je vychádza zo zákona o kinematografii z roku 2016.

Minister Franceschini v dekréte ráta so samoreguláciou odvetvia a zodpovednosťou jeho aktérov pri výrobe i premietaní diel v kinosálach, týkať sa to má aj reklamy. Pod rezortom kultúry vzniká Výbor na klasifikovanie kinematografických diel, ktorý dohliadne na ich správne zaradenie do vekových skupín zo strany výrobcov. Bude mať 49 členov, ktorí sú odborníkmi v príslušnom odbore, v komunikáciách, v pedagogike, budú v ňom zástupcovia zo združení rodičov a združení na ochranu zvierat.

Ministerstvo vyzdvihlo virtuálnu prehliadku niekoľkých stoviek filmov a reklám, ktoré mali problém s cenzúrou. Tá sa sa ešte aktualizuje. Cenzorom prekážali násilné scény, pohŕdanie náboženstvom, a to najmä katolicizmom, či prílišná odhalenosť žien. Do priveľmi zlého svetla sa nesmeli dostať poriadkové sily a štátni funkcionári. Citlivou témou bol fašizmus.

Napríklad americký film Pulp Fiction si mohli pozrieť len diváci nad 18  rokov a distribučná spoločnosť musela vystrihnúť scény ukazujúce sodomiu, dodávajú autori prehliadky s názvom Cine Censura. V roku 2012 komisia cenzorov úplne zakázala film domácej produkcie s názvom Morituris, lebo bol „urážkou dobrých mravov“.

Štátnu cenzúru vystrieda autocenzúra?

Hoci podľa reakcií ide o vítanú zmenu, umelecká sloboda vraj stále nie je úplne zabezpečená. Niektorí sa pýtali, načo sú im filmy bez cenzúry, keď platí zákaz návštevy kinosál v súvislosti s lockdownom. Desiatky vzdelávacích expertov a zástupcovia združení rodičov a priateľov zvierat môžu vo výbore zatieniť filmových expertov. Tým ťažko uchránia slobodu filmárov pred moralizmom, ktorý je pre nich „odjakživa zdrvujúci“, napísal denník Il Manifesto.

Denník sa obáva, že členov výboru dosadí na tri roky štát, a tak nebudú imúnni voči politickému vplyvu. Je tu však aj iný problém: „Ak teraz bude klasifikovanie na výrobcoch a distribútoroch a štyridsaťdeväť [členov výboru] len skontroluje primeranosť ich výberu, kto zaručí, že zánik štátnej cenzúry sa nestane autocenzúrou, nehovoriac o konflikte s výborom?“

Aj keď je kinematografia zdanlivo slobodná, je to práve „súčasná dominantná kultúra, ktorá nanucuje rozhodnutia, témy a postavy, a beda tomu, kto [v tomto zmysle] prestrelí“, varoval denník Quotidiano Nazionale. Podľa neho teraz bude hroziť skôr diktát politickej korektnosti než obmedzenia a zákazy vyplývajúce z legislatívy.

Cenzúra vznikla v Taliansku v roku 1914 a bola štátnym nástrojom na „prísny morálny, náboženský a politický dohľad“. Po druhej svetovej vojne sa postupne zmiernila a neraz nariaďovala premietanie diel len starším vekovým skupinám, pripomínajú autori virtuálnej výstavy Cine Censura. Zhruba tretina zo všetkých filmov, ktoré od roku 1944 v Taliansku mali premietať, bola podľa odhadov predmetom zákazu alebo vynútených dodatočných úprav.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.