Tento text napísal Gustáv Husák vo februári 1945 v Moskve. Počas komunizmu nemohol u nás vyjsť, publikujeme ho ako doplnok recenzie Jána Čarnogurského k monografii Gustáva Husáka, ktorú napísala ruská historička Valentina Vladimírovna Marjina, keďže ho v monografii spomína.

Správa z roka 1945

V partizánčení na Slovensku je veľmi mnoho krásnych a hrdinských kapitol, ktoré obyvateľstvo sprevádzalo so sympatiami. Počas povstania však bolo ohromné množstvo ľubovôle, nedisciplinovanosti a teroru, čo im značne poškodilo. Boli údajne také prípady, že na obsadenom území išlo obyvateľstvo žiadať Nemcov, aby tam prišli, že nemôžu už vydržať pod partizánmi.

Od jari 1944 veľmi činné boli skupiny na východnom Slovensku: slovenská skupina Kukorelliho, sovietska podplukovníka Stepanova a niektoré menšie. Menovite poškodzovali trate a cesty. Od júla 1944 aktívne vystupuje skupina Velička okolo Turčianskeho Svätého Martina, Jegorova niečo neskoršie na Pohroní a niektoré menej známe a menej slávne skupiny, akých – slovenských – bolo v lete už veľa.

Pri začatí povstania sa partizánske skupiny nachádzali na nami oslobodenom území, alebo na toto územie prešli, napríklad veľký oddiel podplukovníka Stepanova až od Bardejova. V tom bola istá absurdnosť, lebo na radový boj sa ich oddiely nehodili a potom sa v pokojnom povaľovaní demoralizovali. Samozrejme, najväčší hriech na partizánstve sa stal tým, že v prvých dňoch povstania kdekto mohol tvoriť a tvoril partizánsky oddiel, dostal alebo si z vojenských skladov vzal zbrane a usadil sa na niektorom pohodlnom mieste na formovanie. Skupina Veličkova, ktorá ma taký podiel na urýchlení povstania, bila sa statočne pri Vrútkach a Martine po tri týždne spolu s vojskom. Aj niektoré iné statočne bojovali. Tam, kde bolo solídne sovietske velenie, bola disciplína a ako-tak mohli byť použití v celkovom rámci bojov.

Ale nové skupiny narýchlo pozháňané domácimi ľuďmi alebo ruskými zajatcami, ktorí utiekli z nemeckých lágrov, a mnohými podozrivými indivíduami, stali sa pliagou nielen partizánčenia, ale celého oslobodeného územia. Tieto skupiny brali autá, peniaze, šperky, tovar, všetko, čo chceli, a v množstve, aké sa im zapáčilo. Ich tábory boli často brlohmi ožranstva, prostitúcie. Jedna lekárka mi hovorila, že nemocnica je plná – pohlavne chorých „partizánok“.

Keď sme zakročovali proti takýmto skupinám, hrozilo sa nám zbraňami. Boli miesta, kde partizáni skutočne hrdinsky a krásne bojovali, ale boli celé oddiely, ktoré proti Nemcom nevystrelili ani raz, zato domáce obyvateľstvo terorizovali denne. Nálada obyvateľstva sa obracala proti partizánom. Chodili jednotlivci i delegácie si sťažovať na prechmaty, obce si oddýchli, keď partizáni od nich odišli. Celé kraje boli terorizované takýmito skupinami: robotníkom zvyšovali mzdy o 100 percent a podobne, inde vybrali peniaze z podniku, inde vzali kone dedine, inde všetky autá, inde muníciu, ktorú viezli armáde na front, a tak ďalej. Mnoho ľudských životov padlo tiež zbytočne a márne.

Demokratická strana a vojsko sa ostro obracali proti partizánom a žiadali urobiť poriadok. Komunisti v zásade kryli partizánov a snažili sa odstraňovať prechmaty jednotlivo. Jedného človeka – Hladkij – ktorý vystupoval z Veličkovho poverenia ako náčelník generálneho štábu partizánskych oddielov na Slovensku, sme dali zatvoriť, lebo to bol bývalý cársky dôstojník a emigrant z roku 1918. Keď prišiel Schmidke [Karol Šmidke] z Moskvy, poverila ho SNR [Slovenská národná rada] organizovaním partizánskeho štábu. Údajne mal mať v tom smere aj nejaké poverenie z Moskvy.

Mne servíroval ako hotovú vec, že on taký štáb dá dohromady, preto som presadil jeho poverenie v SNR a všetci sa tešili, že sa zavedie poriadok. Jednal s Veličkom, Jegorovom a inými. Keď prišiel z Kyjeva podplukovník Chrapkov a neskoršie plukovník Asmolov, dúfali sme, že sú to sovietske autority, ktoré zavedú poriadok. Isté zlepšenie časom nastalo, ale poriadok nie. Väčšina skupín si aj naďalej robila, čo chcela. Štáb sa zorganizoval do dosť veľkého telesa, práce mal vyše hlavy a podstata veci ostala nezmenená: všetky partizánske oddiely boli na oslobodenom území, a len niektoré boli zasadené do bojov. V partizánskom štábe pracoval aj poslanec Slánský. Ja som nebol informovaný o detailoch partizánskych vecí, lebo v strane a v SNR mal tieto veci [na starosti] Schmidke, preto môžem uviesť iba denné pozorovanie.

Po vyprázdnení [Banskej] Bystrice sa partizánsky štáb presťahoval do Tureckej, v údolí k Donovalom. Celý štáb (Asmolov, Slánský, Schmidke, Manica, Kuchta) išiel potom s vojskom smerom na Prašivú.

Október 1944, ústup partizánov do hôr. Foto: TASR

V partizánčení na Slovensku je veľmi mnoho krásnych a hrdinských kapitol, ktoré obyvateľstvo sprevádzalo [so] sympatiami. Počas povstania však bolo ohromné množstvo ľubovôle, nedisciplinovanosti a teroru, čo im značne poškodilo. Boli údajne také prípady, že na území obsadenom Nemcami – v poslednej etape povstania – išlo obyvateľstvo žiadať Nemcov, aby tam prišli, že nemôžu už vydržať pod partizánmi.

Konkrétne som počul taký prípad o Jegorovovej skupine v Turci, v tom Turci, kde celé obyvateľstvo sa tak krásne s nami chovalo. Keď som hovoril s istým sovietskym majorom z NKVD, ukrutne sa rozčuľoval nad postupom takýchto partizánov, tvrdil, že oznámi všetkých na sovietske miesta a že sa hanbí za takých dôstojníkov. Vysvetliť sa dajú takéto fakty: partizáni sa chovali statočne v boji, v izolácii, v riziku. Keď sa však dostali do pohodlného Kurortu (Sliač, Kováčová, Donovaly, Špania Dolina a tak ďalej), kde mali všetko, čo im oči zažiadali (ženy, alkohol, autá a všetko), nechcelo sa im do horšieho a väčšinou nebolo nikoho, kto by im dal rozkaz, alebo splnenie rozkazu vynútil. Najlepším dôkazom tejto demoralizácie je, že pri krachu vojenskej časti povstania sa veľmi mnoho partizánskych oddielov prosto rozbehlo. Samozrejme, povstali nové, ktoré v ohni zase napravili čiastočne pokazenú reputáciu.

Text napísal Gustáv Husák v Moskve vo februári 1945. Vyšiel v knihe Vilém Prečan: V kradeném čase, výběr ze studií, článků a úvah z let 1973 – 1993, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, Praha, 1994. Text je jazykovo a štylisticky upravený do súčasnej slovenčiny.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.