Ruská historička Valentina Vladimírovna Marjina, ktorá sa špecializuje na slovenské dejiny, napísala životopis predposledného a prvého slovenského prezidenta Československa Gustáva Husáka.

Životnú dráhu tohto komunistického politika vystihla už názvom knihy – Gustáv Husák: cesta do osamelosti. Knihu vydalo vydavateľstvo Nestor-Istorija, Moskva-Sankt Peterburg 2019. (В. В. Марьина – Густав Гусак: путь к одиночеству [1913 – 1991], Нестор – История, Москва – Санкт Петербург, 2019). Autorka bola svedkom politického oblúku Gustáva Husáka, no zároveň má časový odstup, čiže prehľad o osobnosti Husáka. Vďaka svojej vedeckej erudícii – je vedeckou pracovníčkou Slovanského ústavu Ruskej akadémie vied – a početným publikáciám na slovenské témy čitateľom dáva do rúk knihu vystihujúcu eliptickú líniu cesty Gustáva Husáka slovenskými a československými dejinami. Pri jeho postojoch kladie dôraz na vývoj slovenskej otázky smerom k samostatnosti.

Gustáv – pôvodne Augustín – Husák sa narodil 10. januára 1913 v obci Dúbravka, dnes mestskej časti Bratislavy, v chudobnej roľníckej rodine. Už na základnej škole upútal svojou inteligenciou a dedinský farár, ktorý vyučoval katolícke náboženstvo, presvedčil rodičov, aby ho nechali ďalej študovať. So sociálnym štipendiom, pracovitosťou a vrodenou inteligenciou absolvoval strednú školu, aj Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Sociálne pomery, vlastné aj okolo seba, ho priviedli k ľavicovej inteligencii a až do komunistickej strany. Publikoval v pamätnom časopise DAV. Po absolvovaní fakulty v roku 1938 nastúpil ako koncipient do advokátskej kancelárie Vladimíra Clementisa.

Po vzniku Slovenského štátu Clementis emigroval najskôr do Francúzska, potom do Anglicka a Husák si musel nájsť vlastnú právnickú existenciu. Udržiaval priateľstvo s Lacom Novomeským a ten s ministrom vnútra Alexandrom Machom. Slovensko je malé. Zdržal sa kritických vyjadrení o sovietsko-nemeckej zmluve z augusta 1939, ale nepodarilo sa mu vyhnúť sa zaradeniu do skupiny komunistických intelektuálov, ktorých Mach poslal v roku 1941 na zájazd na okupované územia Sovietskeho zväzu, aby sa presvedčili o dôkazoch násilia objavených po bývalej sovietskej moci. O desaťročie neskôr mu to vlastní komunisti spočítali.

Husák bol pragmatik a pokiaľ Nemci na východe postupovali a Slovensko bolo pokojné, nezúčastňoval sa na žiadnych hurá-ilegálnych akciách, ku ktorým mala sklon ilegálna Komunistická strana Slovenska. Situácia sa zmenila v lete 1943, po Stalingrade a Kursku. Organizovanie odboja sa stalo otázkou dňa. Strana poverila Husáka udržiavať styky s intelektuálmi. V decembri 1943 došlo k podpisu Vianočnej dohody. V rovnakom čase exilový prezident Beneš podpísal v Moskve československo-sovietsku dohodu.

Povstanie

Komunisti tlačili na organizovanie partizánskych oddielov, ale – ako konštatuje autorka (str. 56) – do príchodu sovietskych organizátorských skupín k žiadnemu masovému partizánskemu hnutiu na Slovensku neprišlo. Aj potom hlavnú ťarchu bojov niesli jednotky slovenskej armády, ktoré sa pripojili k Povstaniu. Za Slovenského štátu si Slováci zvykli na samostatnosť, tým viac, že Slovensko bolo úspešnejšie než všetky okolité štátne útvary vrátane Protektorátu Čechy a Morava a Nemecka. V zahraničných vysielaniach v slovenčine sa však stále spomínal československý národ. Husák musel upozorniť sovietskeho partnera, aby aspoň moskovské rádio nepoužívalo tento pojem, pretože mu to odháňa poslucháčov.

Na odborárskej konferencii v Podbrezovej v septembri 1944 musel meniť pripravený text svojho prejavu a vynechať z neho zmienky o povojnovom obnovení Československa. Vtedy sa objavila dokonca alternatíva. Celkom populárne sa stalo heslo Za sovietske Slovensko, čiže vstup Slovenska do Sovietskeho zväzu ako samostatnej zväzovej republiky. Heslo vzniklo dolu, na Slovensku, pretože ani v Moskve také riešenie nikto nepodporoval a medzinárodne bolo tiež nepriechodné. V článku v Novom slove 24. septembra 1944 Husák napísal: „Slovenský národ by bol rád, keby medzi nami a ostatnými slovanskými národmi, najmä medzi Slovákmi a Rusmi, neboli žiadne hranice a clá, aby Slovák považoval za svoju vlasť nielen územie od Ašu po Jasiny, ale od Ašu po Vladivostok.“

Aj v iných článkoch písal o nepopulárnosti obnovenia ČSR. Projekt sovietskeho Slovenska, aj keď bol nereálny, posilňoval vyjednávaciu pozíciu Slovákov oproti Benešovi. Pri rokovaní v Moskve v decembri 1943 sa Vjačeslav Molotov spýtal Beneša – ako keby z neho hovoril Andrej Hlinka – či Slováci dostanú autonómiu. Beneš odpovedal záporne. Povedal, že Slováci dostanú širokú decentralizáciu, ale žiadnu autonómiu. Molotov vystúpil aj v inej otázke ako advokát Slovákov. Beneš ho žiadal, aby Sovietsky zväz „priateľsky tlačil“ na Československo, aby potrestalo Slovákov, vinných z vedenia vojny proti Sovietskemu zväzu. Molotov to odmietol s odôvodnením, že Slovákov nemožno klásť na jednu úroveň s Nemcami a Maďarmi. Na záverečnej recepcii Stalin poznamenal, že Slováci nemôžu rozmýšľať o samostatnosti, pretože ich je málo.

Vjačeslav Molotov. Foto: wikimedia

Po potlačení Povstania sa Husák skrýval na Slovensku u ochotných, civilných ľudí. V januári po prechode frontu ho dopravili do Moskvy. Asi mesiac bol v izolácii (na preverovaní?), potom sa zaradil k špičkám komunistickej emigrácie z Československa. V izolácii napísal správu o Povstaní pre Sovietov. V správe podáva strašnú charakteristiku partizánov. Správa je v archíve v Moskve. Časť o partizánoch (dve strany strojopisu) nemohli byť v Československu nikdy uverejnené, uverejnil ich až Vilém Prečan v knihe V kradeném čase (Ústav pro soudobé dějiny AV ČR Praha, Nakladatelství Doplněk Brno 1994, str. 99 – 104). Text je dostupný na tejto stránke.

Povstanie potlačili Nemci, vojna sa skončila. V marci 1945 sa uskutočnilo v Moskve slovensko-české rokovanie o vnútorných otázkach. Slovenská strana prišla na rokovanie s ideou federácie. Pre českú stranu bola neprijateľná. (Poznámka: po voľbách v roku 1992 prišla delegácia HZDS na rokovanie do Brna s projektom konfederácie. Pre českú stranu bola idea neprijateľná a volila rozdelenie štátu. Viď: Augustín Marián Húska: Svedectvo o štátotvornom príbehu, str. 41). Rokovania sa skončili uznaním samobytnosti slovenského národa, čiže opustením idey československého národa, ale štátoprávne sa Slováci domohli v novej republike len postavenia vyjadreného neurčitým termínom „ako rovný s rovným“ a asymetrických štátnych orgánov Slovenskej národnej rady (SNR) a Zboru povereníkov. Také usporiadanie sa dostalo do Košického vládneho programu. Klement Gottwald ho nazval Magnou chartou slovenského národa. Gustáv Husák vedel, že to žiadna Magna charta nie je.

Prvý vrchol a pád

Košickým vládnym programom sa to neskončilo. Dňa 31. mája 1945 česká a slovenská delegácia (slovenská na čele s predsedom Slovenskej národnej rady Jozefom Lettrichom) uzavreli takzvanú Prvú pražskú dohodu. Slovenská delegácia išla na rokovanie opäť s požiadavkou federácie, ale výsledkom bolo jej definitívne opustenie. Vláda ČSR a vedenie SNR uzavreli 9. až 11. apríla 1946 Druhú pražskú dohodu, ktorá ďalej okresala právomoci SNR.

Po voľbách, ktoré sa konali 26. mája 1946 a Demokratická strana (DS) ich jasne vyhrala so 61 percentami hlasov, komunisti získali na Slovensku 30 percent hlasov, nasledovala Tretia pražská dohoda, už úplne podriaďujúca SNR a Zbor povereníkov vláde. Tretia pražská dohoda nesie dátum 28. júna 1946. Gustáv Husák proti nej neprotestoval – v ústrednej vláde dominovali komunisti. Na jej základe sa stal predsedom Zboru povereníkov. V októbri 1947 potom aktívne pracoval na oslabení DS v Zbore povereníkov. Vo februári 1948, keď nekomunistickí ministri ústrednej vlády podali demisiu, Husák bez ďalšieho vyhodil zo Zboru povereníkov demokratických povereníkov, hoci to nevyplývalo zo žiadneho práva. V roku 1963 sa V. V. Marjina stretla s Husákom a opýtala sa, prečo vyhodil vtedy demokratických povereníkov zo Zboru povereníkov. Gustáv Husák sa trochu zamyslel a odpovedal: „Predsa tí takzvaní demokrati išli proti komunistom.“ (str. 14)

V rokoch 1947 až 1948 dosiahol Husák svoj prvý vrchol politickej kariéry. Potom to išlo dramaticky dolu. V júni 1948 Kominformbyro prijalo rezolúciu proti Titovej Juhoslávii. Titovu politiku označili za buržoázny nacionalizmus a vyzvali na boj proti takzvanému buržoáznemu nacionalizmu aj v ďalších komunistických stranách. V Československu sa terčom najskôr stali Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Laco Novomeský. Všetci mali niečo u niektorých komunistov na rováši. Clementis v roku 1939 kritizoval zmluvu Molotov – Ribbentrop, Husák opakovane navrhoval federalizáciu Československa a iné úchylky a v auguste pozabudol zavčasu oslobodiť Viliama Širokého z nitrianskeho väzenia, Novomeský bol Husákov aj Clementisov priateľ. Široký bol hlavným intrigánom v strane proti Husákovi. V máji 1950 Husák stratil funkciu predsedu Zboru povereníkov.

Nad rámec knihy, možno sa domnievať, že Stalinova výzva na boj proti buržoáznemu nacionalizmu sa v Prahe najľahšie dala chápať ako príležitosť na boj proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a všetci menovaní do neho zapadali. Gustáva Husáka Štátna bezpečnosť zatkla vo februári 1951. Ale Gottwald ani Slánský si neboli vedomí makrodimenzií rozmýšľania v Moskve. Malé Slovensko so svojím nacionalizmom predsa nebolo hodné vydávania rezolúcie Informbyra. Rezolúcia sa mohla týkať len Československa ako celku. Asi o rok neskôr zatkli generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa (KSČ) Rudolfa Slánského a postavili ho na čelo sprisahaneckého centra namiesto Clementisa. Ale Clementis, Husák aj Novomeský už boli vo väzbe a z väzby sa len tak ľahko neprepúšťa.

Clementis sa poddal, obviňoval sám seba, zostal v hlavnej skupine, teraz už Slánského, odsúdili ho na smrť a obesili. Husák bol tvrdá povaha. Napriek mučeniu nič na seba nepriznal a keď podľahol a priznal, len čo sa pozbieral, priznanie odvolal. Tak získal čas, viac než rok, nezaradili ho do hlavnej Slánského skupiny. Jeho a Novomeského proces prišiel na rad až po Stalinovej smrti a vtedy už nepadalo toľko rozsudkov smrti. Husák dostal v roku 1954 najskôr doživotie, neskôr mu trest znížili na 25 rokov a v máji 1960 vyšiel na slobodu na amnestiu. Laca Novomeského súdili s Husákom, dostal desať rokov, ale v decembri 1955 ho prepustili na podmienku. Gustáv Husák strávil vo väzení čas od 6. februára 1951 do 9. mája 1960.

Vladimír Clementis a Jan Masaryk v roku 1946. Foto: wikimedia

Druhý vrchol a pád

Naspäť ku knihe. Po prepustení na slobodu najskôr pracoval ako technik v stavebnom podniku, ale skoro začal pracoval na svojej rehabilitácii a návrate do politiky. V decembri 1962 napísal prvú žiadosť o rehabilitáciu, adresovanú prvému tajomníkovi komunistickej strany Antonínovi Novotnému. Odozva nebola žiadna, ale v apríli 1963 ho prijali naspäť do strany.

V máji 1963 napísal druhú, ešte rozsiahlejšiu žiadosť o plnú rehabilitáciu. Husákove žiadosti o rehabilitáciu v odpisoch kolovali vtedy na Slovensku ako samizdaty, pretože obsahovali nový pohľad na posledné dejiny a rehabilitovali požiadavky na nové štátoprávne postavenie Slovenska.

V júni 1963 Najvyšší súd ČSSR zrušil odsudzujúci rozsudok nad slovenskými buržoáznymi nacionalistami, Gustáva Husáka a spoločníkov plne rehabilitovali. Od mája 1963 Husáka prijali do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, písal knihu Svedectvo o SNP, vlastný pohľad na povstanie v roku 1944, a mohol sa plne venovať svojmu návratu do politiky. Politickú rehabilitáciu rozpracovala Barnabitská komisia (podľa názvu bývalého kláštora v Prahe, kde pracovala). Tvorili ju prevažne historici.

Problém Barnabitskej komisie spočíval v tom, že historicko-politická rehabilitácia Gustáva Husáka automaticky zaťažovala súčasných funkcionárov komunistickej strany vrátane jej šéfa Antonína Novotného a predsedu vlády Viliama Širokého. Široký ako slabší padol v septembri 1963, pád Novotného nadišiel v máji 1968. Začiatkom roku 1966 uverejnil český historik Václav Král, riaditeľ ústavu v Československej akadémie vied, kritický článok o Husákovej knihe o SNP. Pobúrenie proti Královi sa vtedy na Slovensku stalo zástupnou vojnou za slovenské štátoprávne požiadavky. Približne v rovnakom období sformuloval profesor Miloš Gosiorovský opäť v článku, žiadajúcom už priamo – zatiaľ len ako alternatívu – federalizáciu Československa. Článok mohol vyjsť až v roku 1968.

Vo vnútrostraníckej reakcii na Gosiorovského Antonín Novotný vyhlásil, že budúcnosť má zlučovanie národov, Česi a Slováci ako najbližšie národy sa spoja najskôr. Vnútropolitická kríza sa vyostrovala a vyústila do udalostí roku 1968. Pre Husáka to bol osudový rok. Najskôr ako pragmatický politik podporoval Dubčeka a jeho uvoľňovaciu politiku. Na májovom pléne Ústredného výboru KSČ vystúpil najtvrdšie proti Novotnému a urobil poslednú bodku nad jeho pádom. Prezidentom sa stal generál Ludvík Svoboda. Husák pretlačil federáciu ako vládnu agendu. Stal sa podpredsedom vlády a dostal zodpovednosť práve za prípravu zákona o federácii. Po obsadení republiky armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa stal členom delegácie Československa na rokovaniach v Moskve. Sovietske vedenie považovalo Československo za predmostie socialistického tábora na Západe (str. 191). Predmostie nemožno opustiť zo strategických dôvodov. Na rokovaniach v Moskve Husák ako prvý z československej delegácie pochopil túto skutočnosť a rýchlo prispôsobil svoje vystupovanie.

Z citovaných rozhovorov Alexandra Dubčeka s Leonidom Brežnevom (ešte pred obsadením republiky) jasne vystupuje, že Dubček geopolitickú dimenziu československého problému vôbec nechápal. Nasledovali dva dôležité míľniky v Husákovom živote: 28. októbra 1968 Národné zhromaždenie prijalo zákon o federalizácii Československa a Husák vzbudil rešpekt u členov sovietskeho vedenia ako vhodný nástupca Dubčeka na čele KSČ (str. 202). Dňa 13. apríla 1969 sa Husák osobne stretol s Brežnevom v Mukačeve a súhlasil, že prijme funkciu šéfa komunistickej strany. O mesiac, presnejšie 17. apríla Ústredný výbor KSČ odvolal Dubčeka z funkcie a zvolil do nej Husáka. Mimochodom, po protisovietskych demonštráciách, ktoré sa uskutočnili v Prahe, Bratislave a iných mestách po víťazstve československých hokejistov nad Sovietskym zväzom na majstrovstvách sveta v hokeji. Z jedného zápasu je pamätná fotka Jozefa Golonku kľačiaceho na ľade po strelení gólu Sovietom. Nastala éra normalizácie.

Tisíce ľudí previerkové komisie nepreverili a oni stratili zamestnanie. Do väzenia putovali niektorí intelektuáli, ktorí podporovali Husáka v zápase s Novotným (Milan Hübl, Pavol Ličko). Husák už ako penzista hovoril Viliamovi Plevzovi, že on sa staval proti a že Brežnev ho oklamal, ale autorka životopisu tomu neverí. Cituje z Husákových verejných vystúpení počas normalizácie a vyjadruje názor, že Husák sa chcel udržať pri moci.

V decembri 1970 nastúpila nová „pražská dohoda“, novela zákona o federalizácii centralizovala mnohé právomoci republík na pražské ústredie. V máji 1975 sa Husák stal aj prezidentom republiky, keď Ludvík Svoboda prestal byť zdravotne spôsobilý na výkon funkcie. Voľba Husáka bola jediným riešením v napätých vnútorných vzťahoch vtedajšej komunistickej nomenklatúry. Husák dosiahol druhý a posledný vrchol svojej politickej kariéry.

Rozvoj tajnej cirkvi a Charta 77 ohlásili koniec ustupovania režimu. Režim ideologicky nemá čo ponúknuť, ale v Prahe sa začína výstavba metra a v republike podpora mladých rodín. Prichádza generácia Husákových detí, ako ich nazvali – demografický vzostup, odvtedy neprekonaný.

Husák založil svoj vzostup na faustovskej zmluve so „zdravým jadrom“ v komunistickej strane a prišiel čas plniť záväzok. Keď v Moskve nastúpil Michail Gorbačov, v štruktúre moci v Československu nebolo sily, ktorá by s ním rezonovala. A Gorbačov nemal v úmysle uskutočňovať perestrojku aj v spojeneckých krajinách. V decembri 1987 Gorbačov navštívil Československo, ale nič nové nepriniesol. Zásah Varšavskej zmluvy z roku 1968 sa neprehodnotil. Komunistický režim v Československu sa kĺzal až do svojho trpkého konca.

Demonštrácie v novembri 1989 mu udelili úder z milosti. Gustáv Husák 10. decembra 1989 prijal sľub novej nekomunistickej vlády a odstúpil. Onedlho ho vylúčili z komunistickej strany, tiež druhýkrát a definitívne. Na poslednej oficiálnej fotografii je s novou nastupujúcou vládou. Na fotografii je aj autor tohto textu ako člen vlády.

Pohreb Gustáva Husáka 21.novembra 1991 v bratislavskom krematóriu. Foto: Ivan Rychlo/TASR

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.