Mária Soboličová detstvo prežila spolu so sestrami v detskom domove. V súčasnosti pracuje ako fundraisingová manažérka. Vďaka pomoci charitatívnej organizácie sa naučila veriť sebe aj ostatným. Skúsenosti teraz odovzdáva ďalej.

Mária Soboličová sa dostala spolu so svojimi dvoma sestrami do detského domova. Mária bola najstaršia, mala osem rokov, jej sestry sedem a tri. Napriek tomu, že v detstve skončila v detskom domove, hovorí o šťastí. „My sme mali obrovské šťastie, že sme sa dostali do jedného spoločného domova. V tom čase bolo bežné, že súrodencov rozdelili do viacerých.“

Veľa detí túži po tom, aby si ich niekto adoptoval. V prípade Márie a jej sestier to bolo naopak. Vedeli, že málokto by si vzal až tri deti naraz, aby súrodencov nerozdelil. O jej najmladšiu sestru, ktorá mala len tri roky, bol záujem, ale napokon k adopcii nikdy nedošlo.

Mária Soboličová. Foto: Matúš Zajac

Súrodenecký vzťah medzi sestrami bol podľa Máriiných slov výnimočný, hlavne v čase, keď boli v detskom domove. Mali výhodu oproti deťom, ktoré súrodencov nemali. V domove si síce deti môžu nájsť kamarátov, no keď odídu, zostanú osamotené. Ony boli tri a vždy mali jedna druhú. Tak je to dodnes.

Detský domov rodinného typu bol veľkým šťastím

Keď sa Mária dostala do detského domova, na Slovensku fungovali v podobe internátov, kde bolo bežne viac ako100 detí. Jediný detský domov rodinného typu bol v Trenčíne. „To bolo naše druhé obrovské šťastie. My sme Bratislavčanky, takže sa predpokladalo, že budeme umiestnené, prípadne rozdelené, v okolí bydliska. To sa nestalo,“ spomína si Mária Soboličová.

Spolu so sestrami sa dostali práve do Trenčína. Viac ako 200 detí zo zariadenia rozdelili do rodinných domov, kde sa o nich starali náhradní rodičia. K svojim vlastným deťom vzali ešte 12 ďalších. V takej rodine sa ocitla aj Mária so sestrami.

Rozdiel bol hlavne v tom, že náhradní rodičia s nimi boli neustále a žili spolu v jednej domácnosti. „To bolo úžasné, lebo sme odmalička dostávali vzor mamy, otca a fungujúcej rodiny,“ opisuje Mária svoje detstvo.

Na rozdiel od iných prípadov tri sestry náhradných rodičov volali mama a otec. Nebolo to len oslovenie, cítili k nim lásku ako k skutočným rodičom.

Foto: Matúš Zajac

Mária je náhradným rodičom vďačná aj za to, že ich podporovali a viedli k štúdiu. „Keď vycítili, že niekto má na strednú školu s maturitou alebo vysokú školu, tak nás k tomu motivovali.“

Odchod z detského domova

Na rozdiel od iných detských domovov v ňom mládežníci mohli zostať aj počas vysokej školy. Nemuseli odísť, keď dosiahli 18 rokov. Mária vtedy trochu rebelovala. Nedostala sa na vysnenú vysokú školu, a tak z detského domova odišla. Vysokú školu si napokon spravila, ale až neskôr. Keď sa stala mamou, prišla sa rodičom ospravedlniť a za všetko poďakovať. Doteraz je s nimi v kontakte.

Po odchode z detského domova zažila Mária tretie veľké šťastie. „Napriek tomu, že rodičia boli na mňa trochu nahnevaní, že som nechcela ísť študovať, tak mi detský domov vybavil prácu.“ Mária presne vedela, kde bude žiť a pracovať. Bežne sa stávalo, a stáva sa to aj dnes, že keď dieťa odíde z detského domova, nevie, kam má ísť.

Foto: Matúš Zajac

Do práce pre Úsmev ako dar sa zamilovala

Mária začala pracovať v Slovenskej televízii, kde vtedy sídlila tiež organizácia Úsmev ako dar. To považuje Mária za osudovú náhodu. Cez sestru sa zoznámila s Jogom Mikloškom, ktorý ju zavolal k nim. „Keď som vstúpila do kancelárií, ktoré mali prenajaté, bola to láska na prvý pohľad. Na to nikdy nezabudnem. Tá energia a radosť, ktoré odtiaľ šli. Človek začal cítiť teplo domova,“ opisuje svoje začiatky v organizácii Úsmev ako dar.

V Úsmeve začala najskôr pomáhať pri fonde Pipi Dlhá Pančucha, čo bol štipendijný program. V začiatkoch podporovali osem študentov, v súčasnosti je ich 90. Zo začiatku kopírovala rôzne papiere, pripravovala excelové tabuľky. Potom si ju všimli a videli na nej, že má dar reči. Začali tento talent rozvíjať. Prichádzali prvé malé úspechy. Práca sa jej začínala stále viac a viac páčiť. Absolvovala niekoľko školení až nastúpila na pozíciu fundraisingovej manažérky, kde je doteraz.

Medzi jej srdcové záležitosti patrí každoročný benefičný koncert Úsmev ako dar. Keď bola malá, tak sa naň dostalo len pár detí. V súčasnosti tento koncert pre ne organizuje a každý rok sa naň veľmi teší. Stretáva sa tam s deťmi, ktoré sa snaží motivovať svojím príkladom. Mária dokázala ísť na strednú školu, neskôr na vysokú, nájsť si prácu, tak určite to zvládnu aj oni. „Vidieť deti ako sa na koncerte tešia, je niečo skvelé. Nie je to len o samotnom koncerte a o vystupujúcich umelcoch, ale o tom, že sa deti stretnú navzájom,“ opisuje každoročný koncert.

„Snažíme sa deťom z detských domovov pomôcť hlavne tým, aby v seba uverili. Ony tiež môžu niečo dokázať, len si musia veriť,“ uzatvára Mária.

Foto: Matúš Zajac

Každý týždeň budeme prichádzať s rubrikou Dá sa to. Budeme v nej predstavovať príbehy ľudí, ktorí vyšli z detského domova. Dnes pomáhajú ostatným.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

Po zadaní emailu môžete čítať zadarmo.

Vaše osobné údaje budú spracované v súlade s našimi pravidlami ochrany súkromia.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.