V týchto dňoch som prešiel autom takmer celý západný Balkán. Keďže mojím cieľom bola jedna z posledných krajín na svete, ktoré vpúšťajú cestujúcich bez koronatestu (Albánsko), mohol som sa vydať na cestu výnimočne bez PCR testu. Bol som odkázaný len na predpisy šiestich štátov o tranzite. V prípade Maďarska, Srbska a Chorvátska som ich už mal vyskúšané. Čo sa však týka Kosova, Čiernej Hory a Bosny, boli nejasné.

Srbsko, maximálne trvanie tranzitu dvanásť hodín, ma prekvapilo predĺžením päťdňového minilockdownu. Zastavil som sa vo Vrbase, čiernohorskej exkláve vo Vojvodine, obývanej po roku 1945 horskými Slovanmi z „ospalého“ pohoria Durmitor pokrytého ľadom a snehom. Štýlovo-pochmúrne kaviarne, sekavo-mávavé gestikulovanie a ako dom vysoké nástenné maľby venované v roku 2020 zosnulému čiernohorskému metropolitovi Amfilohijemu (COVID-19) a takisto v roku 2020 zosnulému srbskému patriarchovi Irinejovi (COVID-19). Pohár kávy so sebou a ide sa ďalej.

Kosovo (bez lockdownu) ma nechalo prejsť bez otázok. Aj v Albánsku (bez lockdownu) bola korona len málo badateľná. Podľa starého zvyku ma za tmy zastavovali policajné jednotky s nepriestrelnými vestami, ale už po prvom ochutnaní mojej albánčiny („Hello, buonasera!“) ma poslali dalej. Pri výjazde z krajiny znovu zaznelo oznámenie „do garáže!“ a albánski colníci mi podľa starého zvyku prekutrali vozidlo.

Problematická Čierna Hora

Najviac som sa zapotil v Čiernej Hore (4. priečka v svetovom rebríčku úmrtí na koronu v prepočte na milión obyvateľov). Čas na tranzit je veľkorysých šesť hodín, ale hraničiar mi ho vzhľadom na moju trasu skrátil na štyri. Krátko nato som bol v prvej dopravnej zápche, policajti kontrolovali každé auto na hranici mesta Podgorica. Ďalšia zápcha ma čakala po výjazde z mesta. Predo mnou ležali ďalšie tri obce s obecným lockdownom, prepočítal som to, takto sa to nedalo stihnúť.

Spontánne som odbočil do starého hlavného mesta Cetinje. Kaviarne boli zatvorené aj tam. Aby sa predišlo zhromažďovaniu ľudí, v celej Čiernej Hore bol zakázaný predaj horúcej kávy, tak sa chlapi pod markízou podgorickej pekárne „Parisienne“ zhromaždili žuvajúc rožky. V Cetinje práve zasadal parlament, demonštrovalo sa proti novej vláde. Jej nosnou súčasťou sú prosrbské strany. Zaznievalo: „Preč s okupačnou vládou!“ „Čierna Hora nikdy nebude pobrežím srbského mora!”

Dupol som na plyn a hnal som sa cez kras pokrytý zvyškami snehu, cez staré srdce trpasličieho štátu básnika, kniežaťa a biskupa v jednej osobe a cez Kotorský záliv (záliv za zálivom za zálivom) smerom k hraniciam. Preteky mi vyšli, presne po štyroch hodinách som bol na hranici. Hraničiar si chcel iba pokecať: „Áno, áno, fakt zaujímavé, všade je zatvorené, iba Albánsko je otvorené. Šťastnú cestu!“

Chorvátsko povolilo 12 hodín na tranzit, oveľa viac, ako som potreboval. Z dôvodu župného lockdownu na chorvátskom juhu som si síce stále nemohol dať kávu, po skoku do studeného dubrovníckeho mora a po slnečnej pobrežnej jazde s vyhrnutými rukávmi ma však napnil veselý predveľkonočný pokoj.

Tajomná Bosna

Predo mnou ležala veľká neznáma. Bosna (5. priečka v svetovom rebríčku úmrtí na koronu v prepočte na milión obyvateľov) udržiavala podmienky pre tranzit v tajnosti. Táto krajina síce zaberá celý stred západného Balkánu, ale pre nedostatok diaľnic nie je považovaná za tranzitnú.

Mladý hraničiar ma odmietol. V reakcii na môj argument, že chor­váts­ka diaľnica je drahou obchádzkou, povedal: „Tak choďte len po chor­vátskych vidieckych cestách!“ S vyvalenými očami som trval na svo­jom právnom názore: „Podľa ministerstva zahraničných vecí je tran­zit možný.“ Mladý hraničiar sa spýtal svojho staršieho kolegu: „Čo s ním urobíme?“ Neochotné mumlanie, nakoniec informácia, po kto­rej mi odľahlo: „OK, ale máte len dvanásť hodín!“ – „Ďakujem, postačí mi sedem.“

Okrem tankovania nesmiem zastaviť, odznela in­štruk­cia, od začiatku zákazu vychádzania o 21. hodine však smiem za­staviť už len kvôli tankovaniu. Túto tautológiu som si vyložil tak, že sa odo mňa očakávalo, že pred deviatou pôjdem prinajmenšom na kávu.

Bosna sa stala cestou samou o sebe. Republika Srpska a kantón Sarajevo boli v lockdowne, v ostatných kantónoch bosniacko-chor­vát­s­kej „federácie“ lákali otvorené lokaly. Jedol som na terase reš­taurácie v Mostare, kde sa aj teraz prechádzali turisti, a len tak som zhltol dva koláče a vypil dve macchiata v zenickej cuk­rár­ni „Evropa“. Sedieť v otvorenej kaviarni, to vníma našinec už ako čisté sci-fi. Oddýchnuť som si tam nevedel, čítať si noviny – vy­lú­čené.

Potom ešte raz krátko Chorvátsko. Zdriemnutie v aute v Belim Ma­na­stiri, kde človek o jednej v noci úplne legálne dostane na pumpe horúcu kávu, aká to krajina snov. Nakoniec som prešiel autom cez štát, do ktorého smú cudzinci vstúpiť len so zámerom tranzitu po stanovených diaľničných trasách. V Maďarsku (3. priečka v svetovom rebríčku úmrtí na koronu v prepočte na milión obyvateľov) môžu tranzitní cestujúci zastaviť iba na niekoľkých odpočívadlách. Moje prvé „For Transit“ sa objavilo až po Budapešti. Keďže som si udržiaval pozornosť samopolievaním, už som spotreboval všetku svoju vodu. Priodvážne (a azda aj trochu v halucinácii) som na odpočívadle požiadal o klobásu. Pani za pokladňou sa na mňa pozrela ako na duševne chorého človeka: „Kolbász?!“ Znamenalo to nie.

Po takmer 24-hodinovej jazde som bol doma. Okamžite koronatest, negatívny, deň a pol spánku. Teraz viem, že tranzit cez Balkán je možný. Dôrazne však varujem pred napodobňovaním.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.