Hľadám inú Bratislavu s inou galériou

Dostal som list z galérie hlavného mesta a som v úžase. Nedošlo tu k zámene s galériami v obchodných centrách?

V minulých dňoch mi prišlo rozhodnutie úradníckej vlády Mgr. ArtD. Galérie mesta Bratislavy, že pôvodné schválenie mojej autorskej výstavy v termíne október 2021 sa ruší. Nečakal som zaliečanie typu „je nám cťou, radi Vás v našich priestoroch privítame“ a tak podobne, ale predsa len… Akurát mi ďakujú za pochopenie; nemáte za čo, myslím si.

Doteraz som bol presvedčený, že dohody sa majú dodržiavať. Nielen štátmi, ale aj inštitúciami. Najmä keď sú štátne a kultúrne. Tuším, že iba ruskí boľševici si trúfli dohody cárskeho režimu nerešpektovať. Keďže to boli dohody finančné, neskôr ich museli splniť, či splácať nejakými Rembrandtmi. Toto sa však deje iba v búrlivých dobách sprevádzaných revolúciami či vojenskými prevratmi. Azda niečo podobné postihlo GMB?

Istá analógia so zmenami režimov tu je. Vlani bolo vedenie GMB odvolané a nahradené novým. Určité rozpaky či pochybnosti s týmto rozhodnutím sa objavili, ale oficiálne sa všetko odohralo transparentne, rozhodnutím komisie. Táto mantra demokracie sa často zveličuje, z praxe je však známe to, že aké rozhodnutie chceme, takú komisiu si zostavíme. Pozoruhodné bolo, že médiá adorovali víťazný, nepopísaný list, ale s hodnotením predošlej činnosti GMB sa nikto nezaoberal. Niekedy mám pocit, že pisatelia o kultúre sa iba včera narodili. Veď okrem rôznych aktivít, napríklad hudobných, galéria usporiadala množstvo pozoruhodných výstav, minimálne európskeho významu, za ktorými sa oplatí cestovať. To si nikto nevšimol? Samozrejme, nešťastníci, ktorí v umení hľadajú iba zábavu a senzáciu, nebudú súhlasiť. Vymažme minulosť a začnime odznova, spieva sa v jednom verši internacionály. To však iba na povestný okraj.

Faktom je, že moja dôvera, či skôr naivita, mi privodila presvedčenie, že demokratickou zmenou vedenia moja výstava ohrozená nebude. Tým skôr, že sa jedná o pomerne skromný podkrovný priestor v Pálffyho paláci, kde som párkrát vystavoval. Je určený pre ukážky z aktuálnej tvorby výtvarníka, najlepšie mladého. Pre retrospektívu priestor malý, iba ak pre retrospektívu miniatúr.

Pre odmietnutie výstavy sa hádzať o zem nebudem, ale k istej roztrpčenosti sa priznávam. Myslím si, že prezentácia výtvarníkovej práce je prirodzená fáza jeho tvorby. Vystaviť práce v určitom výbere a v určitom priestore má význam nielen pre verejnosť, ale i pre výtvarníka samotného. Hovorí sa tomu nosiť kožu na trh. Znemožniť tento zámer sa rovná zákazu knihy pripravenej do tlače. Za výstavou je isté penzum práce, zvyčajne niekoľkoročnej, pohŕdanie ňou môžeme pokladať za minimálne nekultúrne. Zároveň je výstava, či skôr jej vidina, povestným motorom práce. Priaznivcom umenia je to jasné, nepriaznivcom to nehovorí nič.

V minulosti sme na takéto hulvátstvo boli zvyknutí. Kunsthistorici, ktorí ma priraďujú k tým, čo vytvárali neoficiálnu výtvarnú scénu za normalizácie, vedia, o čom píšem. Vtedy boli oficiálne výstavné siene a galérie pred nami zamknuté. Snažili sme sa vystavovať v náhradných priestoroch, a to za cenu prenasledovania Štátnou bezpečnosťou. Nenapadlo mi, že po tridsiatich rokoch demokracie sa dožijem niečoho podobného. Na starých fotografiách z neoficiálnych výstav spoznávam tváre dnešných činovníkov, napríklad Mateja Vagača či Jána Budaja. Nečká sa im?

Milý čitateľ, viem, čo si teraz myslíš, avšak predbehnem ťa. Na žiadnych starých zásluhách som si nikdy nezakladal a nikdy som ich nevyužíval. Musíš mi veriť. Tu by som mohol skončiť. Pre jednu výstavu sa svet (môj) nezrúti. Prežili sme komunizmus, prežijeme hádam aj covid. Ludvík Vaculík, rok čo rok v tomto období, písaval fejtóny „Jaro je tady“.

Čo však zaráža, je zdôvodnenie zrušenia výstavy: „Vzhľadom na to, že minulý rok GMB prijala nové vedenie, sa výstavný plán na rok 2021 zmenil koncepčne a pre pandemickú situáciu sa posunul i termínovo. Preto Vaša výstava nebola zaradená do výstavného plánu na rok 2021.“ Aby mi ani nenapadlo, že ma posúvajú na neskoršie, som uistený, že môj dištanc sa týka najmenej troch rokov. Chlapče, vzdaj sa nádeje.

Údajne všetko posvätila novozaložená externá rada GMB 26. októbra 2020. Podotýkam, že schválenie mojej výstavy predošlou výstavnou radou s dátumom 3. apríla 2019 ležalo celý čas v GMB. Áno, v takom predstihu sa schvaľuje, odmietnutie prichádza šmahom ruky, posudok bol vykonaný telepaticky, lebo nikto doteraz ani netuší, čo som chcel vystavovať. Pre nové vedenie som bol vzduch, ktorý cez ochranné respirátory k novodobým vládcom umenia ťažko môže preniknúť.

Ďalším dôvodom zrušenia výstavy je nová koncepcia: „Prioritnými témami sú najmä sprístupňovanie zbierok GMB [to je chvályhodné, ale nie nové, to sa dialo doteraz, pozn. autora], narábanie s lokálnym príbehom (téma spoločenskej pamäte), podpora diskurzu zameraného na verejný priestor (umelecké dielo vo verejnom priestore, kultivácia mestského verejného priestoru, vťahovanie verejného priestoru do inštitúcie), poukazovanie na súčasné krízy (rola inštitúcie v spoločenskom kontexte), ako aj reagovanie na digitálne výzvy.“

Uf, to je teda naozaj nová koncepcia. Koncepcia tesných čižiem. Až ma zmrazilo.

Toto má byť bezpodmienečná úloha galérie hlavného mesta Slovenska? Nemala by sa tak vojensky striktným programom zaoberať úplne iná inštitúcia? Nedošlo tu k zámene s galériami v obchodných centrách? Nenašlo by sa miesto pre podporu a prezentáciu slobodnej tvorby umelcov Slovenska?

Keď sa prehryzieme orwellovskou novorečou, dostaví sa jednoduchý výsledok. Sú to napospol úlohy prešpikované tak známou povinnou ideológiou. Je pravda, že štátna moc sa vždy usilovala o právo umenie dirigovať a donucovania, ideologizácia umenia k tomu slúžila, ale dnes? Dnes predsa politikov umenie zaujíma najmenej zo všetkého. Iba ak umenie možného.

Slobodu, slobodu, my chceme slobodu, burácali novembrové námestia. Čítavali sme, že umelecké diela by mali byť autonómnou záležitosťou umenia a umelcov nespokojného a oslobodzujúceho sa ducha, nesloboda postihuje najprv umenie, a tak podobne. Máme plné ústa pluralizmu v súčasnom umení, ale programy galérií, hlavne tých, ktoré sú financované zo štátnych zdrojov, nás o pluralizme akosi nepresviedčajú. Prečo majú byť tieto inštitúcie v jednom šíku? Chýbajú im samostatné ambície? Prečo sa program GMB tak očividne podobá programu Kunsthalle? Slovenské výtvarné umenie azda diriguje akési tajomné centrum, ktorého snahou je za každú cenu umeleckú tvorbu glajchšaltovať? Toto strašné slovo stačí nahradiť termínom globalizovať a už to znie lepšie.

V časoch mojej mladosti sa podobné snahy skryli za všeobjímajúcu angažovanú tvorbu. Vytýčené témy sa viazali k rôznym politickým výročiam, zjazdom komunistickej strany, k budovateľským úspechom. Útlocitným bola ponúknutá téma materstva a rodičovstva. Dnešné granty sa volali štipendiá; projekty, umelecké zámery a zrušenie výstavy bolo vyjadrené bez okolkov: Vaša tvorba sa nezlučuje s kultúrnou politikou KSČ.

Čo na to samotní umelci? Malá časť s novodobými vládcami umenia úzko spolupracuje, pretože má podobné zameranie. Alebo využíva dnešnú situáciu, keď umelecký talent nie je rozhodujúci a oceňuje sa iná schopnosť, čudne nazývaná manažing, u istej skupiny umelcov tvorba začína a končí grantami. Iná časť je rada, že ju majitelia kľúčov zobrali na milosť, a preto trpezlivo čaká na pozvanie do tanca. Najpočetnejšia skupina umelcov má zjavne iné starosti. Možno hmotné, alebo jednoducho nestačí spomenuté čachre-machre sledovať, lebo sa venuje svojej tvorbe. Medzi týmito skupinami pobehujú frustrovaní umelci snažiaci sa uhádnuť zámery rozhodovacích komisií s nádejou, že nezostanú nepovšimnutí.

Mimochodom, v komisiách nieto umelcov. Z dostupných zdrojov sa dá dozvedieť, že v komisii Kunsthalle nik, v externej komisii GMB kus jeden. Predstavte si analogicky: o lekároch, vedcoch či sudcoch väčšinovo rozhodujú iné profesie. V našom prípade je to úzka skupina ľudí s nezanedbateľnou mocou a neskrývanou snahou dirigovať umenie. Umenie na Slovensku zväčša pozorujú z diaľky ďalekohľadom, často obráteným. Ich kvalita je vyjadrená nezáväzným „významný“. Charakterizuje ich elitárstvo a snobstvo. Estetickou kvalitou či dokonca umeleckým objektom očividne pohŕdajú. Tento svet plný balamutenia s pôvabom zobrazuje švédsky koprodukčný film režiséra Rubena Östlunda Štvorec.

Výsledok je tristný. Hlboké mlčanie umeleckej a umenovednej obce. Strach či ľahostajnosť? Ľahostajnosť a nezáujem sú napokon aj trestom verejnosti, a ten žiadne kaviarničky v galériách nezmiernia.

Istú kompenzáciu poskytujú súkromné galérie, spravované nadšencami, sú zväčša malé, ale so zaujímavým programom. Často sú finančne podvyživené, akoby naschvál, aj o skromných podporách rozhodujú často tí istí, spôsobom „varila myšička kašičku“. Vo všetkých komisiách sú krytí štátnymi inštitúciami, pochopiteľne, finančne zabezpečenými. Nikto v tom stret záujmu nevidí.

Mám tu poruke čerstvé vyhlásenie nového riaditeľa bratislavskej Kunsthalle Jena Kratochvíla: „Podľa niektorých hlasov by údajne umenie (a teda aj inštitúcie, ktoré ho prezentujú) nemali byť politické. To je však obrovský omyl a nepochopenie súčasného umenia, ktoré bytostne politické je a byť musí. Rovnako ako každé naše dennodenné rozhodnutia,“ povedal v rozhovore s Helenou Dvořákovou v Pravde.

Iný názor má jeho krajan a kolega Tomáš Kulka: „Zvýšený důraz na ideologickou či propagační hodnotu díla může jít jak na úkor hodnoty estetické, tak i na úkor hodnoty umělecké. Ve Stalinově Sovětském svazu a taktéž Hitlerově Třetí říši alebo v Československu po únoru roku 1948 došlo v důsledku politizace umělecké sféry k nebývalému úpadku umění. Právě tak může vysoká míra hodnoty didaktické, morální, informatívní, terapeutické, zábavní atp. uměleckým dílům spíše uškodiť, než prospět a snaha o maximalizaci emoční hodnoty může vést od seriozního umění ke kýči.“

Citát pochádza z diela Tomáš Kulka: Umění a jeho hodnoty (Argo, 2019).

Dva rozdielne pohľady, v demokracii prirodzené. Rozdielne môžu byť dôsledky. Tomáš Kulka je slobodný intelektuál s určitým názorom, Jen Kratochvíl je kultúrny byrokrat s mimoriadnou právomocou.

Neviete o nejakej inej Bratislave s inou galériou?