Od Veľkonočnej nedele máme viac mŕtvych na milión obyvateľov ako Taliansko. Ale to nie je jediný kríž, ktorý si nesieme. Niečo je na nás Slovákoch divné. Radikálni sme, keď dlho váhame so zavedením opatrení, a potom sme radikálni, keď ich zavádzame.

Je Veľká noc. V piatok som sledoval krížovú cestu z námestia Svätého Petra v Ríme. Témou bolo utrpenie detí. Pripomenutie kríža tejto osobitnej skupiny ma inšpirovalo k zamysleniu, aké kríže nesieme na Slovensku teraz my. Spomeniem tri, ktoré mi prišli na myseľ ako prvé.

Naši zomrelí na covid v predveľkonočnom pôstnom období

Na Veľkú Noc počet zomrelých na covid na Slovensku prekročil 10-tisíc. Ľudia na koronavírus zomierali všade v Európe, ale na Slovensku sme zaznamenali symboliku, že najviac ľudí zomieralo práve počas pôstneho obdobia, ktoré je prípravou na Veľkú noc. V pôstnom období, ktoré začalo Popolcovou stredou 17. februára, zomrelo takmer 4-tisíc ľudí. Iba v pôstnom období sa vyskytli dni, kedy sedemdňový priemer zomrelých dosiahol či prekročil číslo 100. Boli štyri, a to tretí, štvrtý, piaty a trinásty marec.

Najmä počas pôstu sme sa prepadali v rebríčku krajín podľa úmrtnosti na milión obyvateľov. Spomínate si, ktoré krajiny sa najviac spomínali pred rokom na začiatku pandémie?

Taliansko, v ktorom pandémia udrela silno, presilno ako na prvú krajinu v Európe. Koľko sa písalo o situácii v Lombardii pred rokom, však? Potom Španielsko, ktoré bolo druhé na rade. Ľudnaté USA, kde boli čísla najvyššie v absolútnom zmysle. A Švédsko, ktoré sa stalo symbolom kontroverznosti pre miernosť vládnych opatrení. V tom čase bola prvá vlna na Slovensku taká slabá, že sme tu covid v podstate takmer nemali.

V tomto pôstnom období sme už od začiatku pandémie dosiahli viac mŕtvych na milión obyvateľov ako USA, viac ako Švédsko či Španielsko. Dlho sa rozhodovalo, či nám ukáže v rebríčku chrbát i Taliansko. V tabuľke na stránke Worldometers sme s ním susedili vyše týždňa. Dnes, na Veľkonočnú nedeľu, Worldometers hlási, že sme si vymenili miesta, už sme na tom horšie my.

Taliani majú 1 833 zomrelých na milión obyvateľov, my 1 836.

Naša rodina mala šťastie, nemáme žiadneho zomrelého na covid. Nemám ani žiadneho blízkeho priateľa, či známeho, ktorý by bol umrel. V najbližšej rodine sme nemali ani nikoho chorého. Som za to vďačný Bohu, ale patrí sa teraz myslieť na tých, ktorí trávia Veľkú Noc bez blízkych, ktorí ich opustili. Prežívajú svoj kríž.

Oddelené rodiny

Ďalším krížom sú oddelené rodiny. Rodičia oddelení od detí, starí rodičia od vnúčat. V januári sa mi narodila prvá vnučka. Keďže býva s rodičmi v Rakúsku, ešte som s ňou nebol, nedržal som ju v náručí, nebol som ju kočíkovať. Vídam ju na fotkách, na videjkách, je zlatučká a teším sa, ale keď ju po prvýkrát zoberiem na ruky, už to nebude ten maličký uzlíček. Za normálnych okolností by som s ňou bol už veľakrát. Takto čakám na uvoľnenie opatrení. Ale už sa na to teším. Tiež som oddelený od ďalších dvoch vnukov, ktorí sú na východe Slovenska, našťastie mám ešte dvoch tu v Bratislave. A tvoríme spolu, ako sa zvykne hovoriť, jednu bublinu.

Horšie sú na tom starí ľudia v rôznych opatrovateľských domovoch, ktorí majú veľký kríž so samotou. A mnohí sa stretnutia so svojimi najbližšími nedočkali alebo nedočkajú. Starý človek, ležiaci na posteli so svojimi chorobami, tušiaci svoj koniec, tušiaci, že sa už so svojimi možno nestretne. Je to veľký kríž. 

Prišli sme o mnoho sociálnych kontaktov a väzieb. Učitelia s deťmi síce netvoria rodinu. Školy sa zavreli už krátko po začiatku školského roka, prešli sme na online výučbu, o chvíľu sa mi končí letný semester. Uvedomil som si zvláštnu vec. Mojich študentov učím, ale nepoznám ich. Poznám ich mená, ale nepoznám ich tváre. Keď opatrenia skončia, a náhodou sa stretneme, nebudem vedieť, že to sú oni. Zvláštne.

O tomto fenoméne by sa dalo pokračovať. Deti, ktoré sa nestýkali s kamarátmi, deti, ktoré sa možno už nikdy nenaučia školskú látku, ktorú by sa inak naučili. Toto asi ešte len v plnej miere pochopíme, ešte nevieme, čo sa to vlastne stalo.  

Kríž hanby: zavreté kostoly

Naším krížom sú zavreté kostoly. Síce sa našťastie na poslednú chvíľu otvorili pre tichú modlitbu, sú však zavreté pre slúženie svätých omší.

Vždy som patril k podporovateľom rozumného lockdownu. Prijal som aj jesenné obmedzenia účasti na omšiach na 50 prítomných. Ani som sa nesnažil patriť k tým päťdesiatim, chodil som vtedy na omšu tak, že som sa postavil aj s desiatkami ďalších veriacich pred kostol. Stáli sme pred presklenným vchodom, na ktorom bol napísaný pokyn: Vstup zakázaný, kapacita je naplnená.

Aj vonku sme mali rozostupy, samozrejme rúška. Ale bola to plnohodnotná účasť. Všetko bolo počuť a kňaz k nám vyšiel na podanie svätého prijímania. Inak, bola to príležitosť k tomu, aby som si pospomínal, koľkokrát v minulosti som bol na omši úplne nesústredený a koľkokrát som si želal, aby sa už rýchlo skončila. Naozaj, všetko zlé je na niečo dobré.

Foto: Jemma Roe/flickr.com

Ale úplný zákaz svätých omší, to nie je vari nikde na svete. Obzvlášť veľkou hanbou je to pre katolíkov, keďže Slovensko je väčšinovo katolícke. A navyše to nefunguje. Ako výsmech sebe samým vyznieva skutočnosť, že v úmrtnosti na covid sme dvanásta najhoršia krajina z 221 krajín sveta. A z väčšinovo katolíckych krajín s ešte relatívne vysokou účasťou na bohoslužbách sme na tom s úmrtnosťou na covid najhoršie na svete.

Niečo je na nás Slovákoch divné. Radikálni sme, keď dlho váhame so zavedením opatrení, a potom sme radikálni, keď ich zavádzame. Konáme „celoplošne“. Keď testovanie, tak všade, aj tam, kde pandémia nie je. Keď zatvárať školy, tak všetky. Konať lokálne a primerane sa ešte len učíme. Pritom sa ukazuje, že to má zmysel. Keď sa pred dvomi mesiacmi otvorili školy pre najmenšie deti, pandemickú situáciu to nezhoršilo.

Na dlhodobom (a ako vidíme neprimeranom) zákaze svätých omší je najhoršie to, čo tým celá spoločnosť hovorí o sebe. Slávenie svätej omše sa nepriznáva ako niečo zásadné a nevyhnutné, a to ani pre státisíce ľudí, ktorí veria, že to nevyhnutné je. Svätá omša je teda nevýznamná činnosť, bez ktorej sa všetci zaobídeme a to na neobmedzenú dobu. V západných krajinách ešte pred rokom na začiatku pandémie niektorí liberálni politici a médiá nazabudli zdôrazniť, že nemocnice musia byť stále pripravené vykonávať potraty. Potrat – to je vraj niečo zásadné a nevyhnutné.

A tak premýšľam, čo je to cyrilometodské duchovné dedičstvo, z ktorého, ako hovorí naša ústava, vychádzame. Veď súčasťou toho dedičstva je aj známe: „Nielen z chleba žije človek…“

Na Veľkú noc navštívim kostol, aj keď v ňom bude ticho. Je tam On a On zvíťazil tak, či onak.     

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.