Na Slovensku stále čítam, že Česká republika je ateistický štát. Pritom kostoly tu nikto neuzavrel, hovorí pražský kardinál Dominik Duka.

Rozhovor viedli spoločne Tomáš Pilz a Jaroslav Daniška.

Vaša eminencia, otec kardinál, prvá otázka musí byť o pandémii. Krízy posúvajú svet skokom vpred, nech už to vpred znamená čokoľvek. Tak je to aj teraz, skokovo sa mení pozícia Číny, ekonomicky aj politicky, skokom sa mení fungovanie EÚ (vznikajú spoločné dlhy, po nich prídu dane, čo dokáže držať pokope viac ako ideály), skokovo sa mení vnútorný stav Spojených štátov, najmä pokiaľ ide o stav slobody a toho, čo Amerika exportuje do sveta. Ako je to podľa vás s Katolíckou cirkvou, s katolicizmom obecne? Mení sa niečo, a ako?

Otec exarcha biskup Ladislav Hučko mi dal drobnú štúdiu o tradícii. Dotýka sa otázok, ktoré sa vnútorne týkajú gréckokatolíckej cirkvi, ale rozhľad tejto štúdie je natoľko veľký, že si dokáže povšimnúť spoločné programy. Hovorí o tradícii, vy, pán redaktor, hovoríte o skokoch, ktoré sa odohrávajú v súčasnom celosvetovom vývoji. Určite vám dám za pravdu, pokiaľ ide o tento postreh a popis fenoménu, s ktorým sa stretávame.

Slávny francúzsky básnik, ktorý zastupoval Francúzsko v Prahe ako konzul pred prvou svetovou vojnou, Paul Claudel, hovoril o tradícii ako o pevnom základe, ktorým je zem. Preto, keď kráčam, tak nemôžem vykročiť obidvomi nohami, či už ľavou alebo pravou, ale iba jednou z nich, pretože inak by som padol. Ja by som k tomu dodal, že ak robíme veľký skok, či už do výšky, či do diaľky, odrážame sa obidvomi nohami a musíme dopadnúť zase na zem, ktorá musí byť mäkká, pretože by sme si inak privodili úraz. To je podľa môjho názoru primeraná analógia, aby sme si jednak uvedomili, čo znamená politika veľkých skokov, ale tiež aby sme si predstavili, čo znamená oná pevná plocha tradície.

Zastavme sa na moment pri tradícii, čo máte presne na mysli?

Dominikán Yves Maria J. Congar v knihe Tradice a tradice rozlišuje v texte veľké a malé písmeno té, ale tiež poukazuje na jeden zo zásadných rozdielov medzi Východom a Západom. Pre Východ bolo tradíciou všetko, boli to i problémy kánonických biblických kníh a ďalších a ďalších apokryfov, s ktorými sa stretli kyjevskí metropoliti, keď prichádzali z Grécka na Kyjevskú Rus. Západ nazýval všetko Písmom, ani náš Majster Ján Hus, keď žiada „dokážte mi z Písma“, tak sa nedomnieva, že to je iba v Písme, ktoré má svoju prioritu inšpirovaného zdroja, ale že je to storočiami písaná tradícia. Teraz tu vidíme to vyskočenie, teda akési presvedčenie, že môžeme pokračovať bez tradície. Treba povedať, že bez tradície, ktorá je v politicko-kultúrno-spoločenskom živote západnej, teda kresťanskej civilizácie, nemožno nad hladkým dopadom ani uvažovať. 

Mám ešte jednu poznámku, a síce, že v tomto ohľade niet cirkevného delenia západ-východ. Palestína je na východe, Aristoteles, Platón, Sokrates, Cyril a Metod nie sú na západe, ale sú súčasťou západnej tradície. Máme tu symbiózu, ktorú zavŕšil Západ v priebehu stredoveku a ďalších storočí, predovšetkým potom v zlatom 16. storočí Španielska, keď sa Východ ocitá pod osmanskou okupáciou. To platí o katolíckej cirkvi.

Ak teda tradícia znamená kráčať – aby som sa vrátil k Paulovi Claudelovi a biskupovi Hučkovi – tak to tiež implikuje, že nemôžem stáť na mieste, ale ani to, že by som mal robiť nerozvážnosť v podobe nepremyslených skokov. Kiež by sa to cirkvi podarilo. Samozrejme, že máme často v bezradnosti tendenciu zostať stáť na mieste a často to môže byť odôvodnené, ale v takomto prípade je potrebné preskúmať terén a potom kráčať, inak by sme skutočne neboli hodní toho, čo je tradícia.

Prejdime na mikroúroveň, na jednotlivcov, na spoločnosti zdola. Prudko sa mení disciplína vo vzdelávaní, cez počítač to jednoducho nemôže fungovať, mení sa vzťah k politike (samé nároky), menia sa vzťahy medzi ľuďmi, manželstvo sa posilňuje, keď funguje, ale mladí ľudia sa nemajú ako zoznámiť, takže manželstvo bude súčasne oslabené tým, že ich vzniká rádovo menej. Rastie online hazard, online nemravnosť (porno), online šikana, všetko samý online. Čo sa podľa vás deje s náboženskou vierou na individuálnej úrovni v online priestore?

V miere, nakoľko som vôbec kompetentný túto situáciu posúdiť, tak to vnímam ako dôsledok nahromadenia veľkého množstva informácií, sme svedkami technologického, technického ale i demokratizačného procesu tejto skutočnosti, tak ako máme turistický ruch a migračné vlny, tak takýmto spôsobom putujú, cestujú, migrujú i veľké výzvy v podobe nových objavov a nových možností. A musíme povedať, že ten základný problém nájdeme v onom prímere, keď vezmeme prázdny pohár, do ktorého nahádžeme malé loptičky, až pohár naplníme. Ale stále tam ešte môžeme nasypať veľa piesku a nakoniec zostávajúci priestor naplniť vodou. Až potom bude nádoba plná. Keby sme to urobili naopak a dali do nej najskôr iba vodu, tak piesok začne pretekať von. Ak by sme tam dali najskôr piesok, nezmestí sa nám tam žiadna loptička. A tieto loptičky predstavujú základné princípy. 

Skutočnosť, keď sme si ten pohár naplnili bez ladu a skladu spôsobí, že nám preteká; ale my aj tak máme pocit, že sme najvzdelanejšou a najchytrejšou spoločnosťou, aj keď vidíme, že nám to naraz „všechno plave“, že sa nám to pohybuje po piesočnej základni, a vieme, že stavať na piesku – spomeňte si, čo k tomu hovorí evanjelium.

To je problém súčasnej vzdelanosti, to je problém súčasného školstva, zasahuje to celú spoločnosť, cirkvi nevynímajúc. Viem, že študenti teológie sú žiaci základných a stredných škôl, ktoré ich nepripravili. A sme svedkami, že súčasná mladá generácia je momentálne najmenej pripravená na štúdium humanitných odborov, a čoskoro sa môžeme dočkať, že nebude pripravená ani na štúdium exaktných vied a matematiky. V tom je bolesť súčasnej doby, keď môžeme povedať, že sme svedkami víťazstva jednej ideológie, ktorá definuje človeka ako bytosť plnú emócií, ako emotívny chaos. V našej krajine k tomu máme dokonca aj kňažku chaosu.

Foto: Duka/FB

Po veľkom utrpení vie niekedy prísť veľký pokoj a zmier. Ale inokedy, v 20. storočí sme to zažili vrchovate, nová podoba utrpenia, násilností, zločinu. Uvoľní sa energia a presadia sa pripravené hotové radikálne ideológie, ktoré ponúkajú rýchle riešenia. Váš odhad: čo nás čaká v našom európskom a stredoeurópskom svete po pandémii?

Ten, kto denne otvára Bibliu, nielen aby ju čítal, ale aj študoval, sa stretáva s krajinou, kde sa zrodilo ľudstvo, jeho civilizácia a kultúra. Biblické príbehy sa odohrali dávno a množstvo ľudí si môže povedať, čo nám to ešte dnes môže povedať. Áno, Biblia sa v Českej republike stala bestsellerom, ale predajným, nie čitateľským a často počúvam aj od mediálne populárnych kňazov, ako hovoria, že ich Biblia vlastne ani nepriťahuje. A v tom je tá veľká chyba, pretože potom by sme chápali i súčasnú dobu – terorizmus, korupciu, zmätok, vrátane pandémie – ako cestu, ktorou nás vedie Boh, ako spôsob, ktorým k nám prehovára. Hebrejský výraz pre slovo – dabar – nie je len termín pre zvuk, ale aj pre skutočnosť, udalosť. A týmito skutočnosťami si prechádzal Izrael. Až prejdeme touto skúškou, budeme si môcť dovoliť povedať známy vtip Goldy Meirovej: Jedno vyčítam Mojžišovi. Štyridsať rokov nás vodil po púšti a pozrite sa, kam nás priviedol. Božie kráľovstvo je kráľovstvom nového Jeruzalema, toto kráľovstvo nevybuduje žiadna politická sila, žiadna ekonomická škola, ale iba človek, ktorý si uvedomí, kde sú jeho základy, kto je to Človek


Zažívame druhú Veľkú noc, ktorá je druhou so zavretými kostolmi, bez verejných omší. Žijeme v konflikte Prvého a Piateho prikázania. Na Západe, od USA po Francúzsko či dokonca Nemecko, pritom vidíme, že tamojšie súdy, tamojšie duchovenstvo, aj religiózna verejnosť dokázali vynútiť väčší rešpekt k náboženskej slobode. Čím to je, že u nás je to inak? Náboženskú prax máme v niektorých krajinách strednej a východnej Európy silnejšiu, ale rešpekt k náboženskej slobode sme si nedokázali vynútiť na tej úrovni ako v Kalifornii či Belgicku. Čo to vypovedá a koho je to zodpovednosť?

Sme svedkami toho, že určité tendencie či prúdy v súčasnej cirkvi a spoločnosti úplne stratili senzory pre chápanie slobody, pre chápanie práv človeka. Náboženská sloboda sa človeka dotýka najpodstatnejším spôsobom a, ako hovorí i pápež František, „človeka i spoločnosti“. Jedine v náboženstve, v Biblii nájdeme odpoveď na otázku, kto je človek a čo znamená ľudská identita. Ak táto identita je natoľko narušená, že aj v cirkvi obdivujeme genderovú ideológiu, hoci pápež upozorňuje na jej veľké úskalia, musíme si uvedomiť, že je to dané v prvom momente tým, že veľká časť miestnych cirkví nebola schopná reagovať. A to hovorí za mnohé. 

Skutočne s nadšením prijímam postoje biskupských konferencií z Anglicka, Francúzska, Spojených štátov a ďalších krajín ohľadom nútených uzáver liturgických priestorov. Dovoľte mi jednu poznámku, vetu k tomu, že sa neustále práve zo Slovenska dočítavam, že Česká republika je ateistický štát. V Česku ale táto otázka – zavretie kostolov – nebola nikdy nastolená. Po celý čas tu bola zachovaná najvyššia norma náboženskej slobody, aj keď s určitými obmedzeniami, ktoré sú rozumné a prijateľné. A to by som prial aj katolíckej cirkvi na Slovensku.

Rozhovor sa uskutočnil cez internet, viedli ho spoločne Tomáš Pilz a Jaroslav Daniška.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.