Možno nebudú pripravení tak ako ich kolegovia spred dvoch rokov, lebo stratili kontakt s pacientom práve v kľúčovom piatom a šiestom ročníku, keď už medici bývajú jednou nohou v nemocnici. V mimoriadnom čase pandemických obmedzení to pripúšťa Michaela Nižníková, študentka záverečného ročníka Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Hoci im pre komplikácie vo výučbe možno budú chýbať niektoré zručnosti, hodlajú to dobehnúť neskôr v praxi. Podporujú ich v tom lekári z nemocníc.

Ako vyzerala výuka medikov počas pandémie?

Pandémia vypukla práve v čase, keď som začala letný semester v piatom ročníku. Každá fakulta má trochu iný systém výuky, u nás máme v piatom ročníku vždy na začiatku semestra blok prednášok a po nich máme už konkrétne cvičenia z daných predmetov, medzi ktorými máme počas semestra skúšky. Ide o blokovú výučbu. Prednášky sme mali klasicky a zhodou okolností bola naša skupina po vypuknutí pandémie práve na infekčnom oddelení. My, študenti, sme mali veľmi veľa otázok, rovnako aj naši kamaráti a rodina. Každý sa nás pýtal na čínsky vírus, ale u nás vtedy ešte neboli potvrdené žiadne prípady. Prvý týždeň cvičení sme mali prezenčne na infekčnom oddelení, ale ďalší týždeň sme už mali samoštúdium, lebo na Slovensku sa potvrdili prvé prípady nákazy. Skúšku z infektológie aj iné ústne skúšky sme neskôr mali dištančnou formou cez videohovor bez prípravy.

Ako to vyzeralo?

Na základe algoritmu kliniky sme dostali otázku, na ktorú sme priamo odpovedali. Väčšinu skúšok sme ale mali formou testov.

Cvičenia z rozvrhu úplne vypadli?

Cvičenia sa postupne obnovili a konali sa ako mítingy cez MS Teams. Spočiatku sme však všetci boli zmätení, a to študenti aj učitelia. Nastala úplne nová situácia, ktorá tu ešte nebola.

Prečo vás stiahli z oddelení?

Konkrétne stanovisko sme nedostali, myslím si, že to súviselo s vývojom celoslovenskej epidemiologickej situácie. Fakulta sa musela dohodnúť s vedením nemocnice, ako zabezpečiť výuku pre študentov, ale zároveň aj kvalitnú zdravotnú starostlivosť pre nových pacientov. Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice má dve pracoviská – novú a starú nemocnicu. Stará nemocnica má oddelenie infektológie a na konci roku 2020 sa reprofilizovala na covid nemocnicu. Od začiatku sa rátalo s tým, že ak sa vyskytnú pozitívne prípady, pôjdu práve tam. Veľa našich pedagógov sú súčasne aj lekári, nastal núdzový stav a veľká nevedomosť, ktorú však netreba nikomu vyčítať. Nikto nevedel, čo máme čakať, snažili sme sa prispôsobiť a zžiť so situáciou.

Nastala kvôli pracovnej vyťaženosti pedagógov v nemocniciach situácia, keď ste nemali prednášky?

Taká situácia nenastala a som si istá, že pracovisko by si vždy našlo náhradu.

Dostalo sa medikom plnohodnotné vzdelanie? Mali predmety vyučované dištančne rovnakú kvalitu?

V štúdiu medicíny tvorí veľké percento vzdelávania samoštúdium, ale za seba môžem povedať, že by mi pomohlo, keby sme mali predmety v piatom ročníku v prezenčnej forme.

Prečo?

Vôbec sme neboli na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny, to nám chýba. Chýba nám kontakt s lekárom a pacientom.

Čo si pod tým predstaviť?

V piatom ročníku sú predmety, ktoré sme predtým nemali, spomínala som ARO oddelenie a infektológiu, ale aj iné predmety. K tým pacientom nás veľmi nechceli púšťať, boli v zdravotnom stave s inými diagnózami, ktoré sme však nevideli na vlastné oči. Za normálnych okolností by sme za nimi išli, ale teraz to nebolo možné. Nastala reprofilizácia oddelení, niektoré z nich sa nachádzajú spolu s lekármi v starej nemocnici, kde nechodíme. Nesmieme ani ísť vo väčších počtoch na operačné sály, nevideli sme niektoré vyšetrenia.

Sú plány na dodatočné cvičenia, kde by ste získali väčšiu istotu v tom, čo vám chýba?

Netvrdím, že nič také neexistuje, ale ja osobne nemám informáciu, že by sa niečo také konalo. Samozrejme, vždy sme mali možnosť počas výuky daného predmetu osobne kontaktovať vyučujúcich mailom v prípade, že by sme niektorej časti tematického celku nerozumeli, alebo mali konkrétne otázky týkajúce sa danej problematiky. 

Pomohlo by vám takéto štúdium nad rámec?

Ak by sa konali doplňujúce cvičenia alebo semináre, mala by som o ne záujem. Každá informácia navyše, ktorú sa počas školy naučíme, sa nám skôr či neskôr zíde v praxi.

Ešte vás čaká ďalšie štúdium a potom atestácie, však?

To závisí od špecializácie. Ja by som chcela robiť internú medicínu. Tá sa začína dvojročným kmeňom a pokračuje nadstavbou, ktorá sa končí atestáciou. Iné odbory, ako napríklad chirurgia, gynekológia či kožné lekárstvo, majú minimálne päťročné atestácie.

Máte teda ďalšie možnosti, kde by ste to mohli dobehnúť.

Áno. Zo spätnej väzby z nemocníc viem, že chápu, že sme nešťastní a vystresovaní. Najmä posledné dni cítim podporu od lekárov, ktorí nás upokojujú. Vedia, že sme digitálne schopná generácia, ktorá si vie veľa vecí doštudovať a zvyšné skúsenosti získame v praxi.

Obavy o nižšiu kvalitu vašich zručností sú teda neopodstatnené?

Na samom začiatku po promócii mladí lekári vstupujú do nemocnice s veľkým rešpektom. Nikdy sme sa necítili ako hotoví odborníci. To hneď po skončení lekárskej fakulty ani nie je možné. Samo pregraduálne štúdium je veľmi dôležité, ale pre lekára nie je jediným zdrojom získania zručností. Škola nám aj v čase pandémie dala základ, na ktorom musíme vedieť stavať od prvého dňa, odkedy začneme pracovať. Prvé týždne a mesiace sú vždy ťažké aj bez pandémie. Ale verím, že je aj v našom záujme, aby sme sa ako mladí lekári rýchlo zorientovali a v krátkom čase z nás boli samostatne pracujúci lekári.

Nebude vás vzdelanie získané práve počas pandémie na trhu práce diskriminovať?

Nemyslím si. Sme stigmatizovaná generácia zdravotníkov, ale nemôžeme za to. Možno nebudeme po praktickej stránke pripravení tak ako kolegovia spred dvoch rokov, lebo sme stratili kontakt s pacientom v kritickom piatom a šiestom ročníku, keď sme už jednou nohou v nemocnici, ale mám veľa spolužiakov, ktorí pracujú v nemocniciach už viac rokov ako pomocný zdravotnícky personál. Vždy sa to dá dobehnúť počas štúdia alebo v rokoch po ňom.

Pracujú niektorí z vás na covid oddelení?

Ja som pomáhala len pri celoplošnom testovaní, ale mám veľa spolužiakov, ktorí pomáhajú na covidových aj necovidových oddeleniach. Najmä tí, čo pracujú na covid oddelení, sú veľmi vyčerpaní.

Čo ich vyčerpáva najviac?

Spojenie študijných a pracovných povinností. Niekedy pracujú aj v nočných zmenách a ráno musia ísť do školy. Deň sa pre nich nekončí tým, že sa vrátia z nemocnice a idú spať.

Vy ste nechceli ísť na covid oddelenie?

Zvažovala som to, ale odradilo ma, že bývam so starými rodičmi. Rodina sa bála nákazy. Teraz v šiestom ročníku sa plne sústredím na štúdium teórie, aby som mala na čom v praxi stavať.

Zmenila pandémia váš pohľad na prácu zdravotníkov?

Od malička som chcela byť lekárka. Išla som na medicínu s tým, že očakávam veľkú zodpovednosť a pomoc pacientovi za každých okolností. Možno som si však uvedomila, že zdravotníci sú málo docenení. Najmä teraz je pre nich všetko ešte ťažšie, nemôžu si často ani vziať dovolenku a pracujú mesiace nepretržite. V prvej vlne im tlieskali, ale teraz mám pocit, akoby ľudia zdravotníkov ani nechceli vidieť.

Neodradilo vás to?

Nie. Či to bolo správne rozhodnutie, uvidíme až v praxi, ale napriek mnohým krízam, ktoré som pri štúdiu mala, ma to neodradilo.

Nikdy ste neboli v hraničnej situácii, keď ste to chceli vzdať?

Mala som občas krátkodobé pochybnosti, ale tie som najmä vďaka podpore a povzbudeniu od rodičov vždy prekonala.

Máte spolužiakov, ktorí pre pandémiu štúdium skončili?

Nie, osobne nikoho takého nepoznám a ani neviem o prípade, kedy by to nejaký študent vzdal pre pandémiu.

Vravíte, že ste vystresovaní. Máte väčší strach, než by ste mali bez pandémie?

Za seba môžem povedať, že áno. Momentálne je veľmi veľa pacientov pre covid v kritickom stave – to sú hraničné situácie, ktorým sa snaží každý lekár vyhýbať. Snažíme sa pacientov liečiť v začiatočných štádiách ochorenia a zabrániť tak rozvoju zdravotných komplikácií. Covid je úplne nepredvídateľný, v jeden deň máte pacienta, ktorý sa vám zdá stabilný a na druhý deň mu zlyhávajú životné funkcie a vy nemáte skúsenosti, ani konkrétnu liečbu. Je to niečo nepredvídateľné, na čo sa nedá pripraviť, a desí to aj skúsených atestovaných lekárov. Čo teda môže povedať medik, ktorý práve vyšiel zo školy a rovno má čeliť takýmto náročným situáciám?

Je to, akoby vás učili pomáhať, ale nikto vás nepripravil na to, že nebudete vedieť pomôcť.

Áno, dá sa to tak povedať.                                            

Myslíte si, že pre vysoký počet úmrtí bude v budúcnosti nutné rátať s psychoterapeutickou pomocou pre zdravotníkov?

Určite áno. Lekár môže pomáhať len dovtedy, kým má sám plné psychické a fyzické zdravie. Ak sa tieto dva základné piliere zdravia narušia, nedokáže poskytovať adekvátnu zdravotnú starostlivosť.

Bola pandémia pre zdravotníkov v niečom dobrá?

Je ťažké na to odpovedať, keďže nie som priamo v nemocnici. Možno zdravotníci zistili svoje limity, ale neviem, či je pozitívna skúsenosť ísť až na hranice svojich síl. Bol a stále je to veľký test ich psychických a fyzických síl.

A čo dala pandémia študentom medicíny?

Vyskúšali sme si, či sme ochotní pomáhať, a ukázalo sa, že áno. Bolo pekné pozorovať solidaritu medzi nami. Zo začiatku sme sa potešili, že nemusíme ráno skoro vstávať a ísť do školy, ale táto radosť rýchlo opadla, pretože sme zistili, že dištančné vzdelávanie je ešte vyčerpávajúcejšie než naša fyzická prítomnosť v nemocnici. Pandémia nás naučila vážiť si prezenčnú výuku a našich učiteľov, ktorí sú často zároveň lekármi v prvej línii.

Čo odhalila pandémia o slovenskom zdravotníctve?

Jednoznačne ukázala, že máme málo zdravotníkov. Na druhej strane, tí, ktorých tu máme, sú veľmi obetaví, šikovní a záleží im na svojich pacientoch. Inak by to už možno dávno vzdali.

Ako sa bude vyvíjať stav počtu zdravotníkov? Očakávate, že budú po pandémii ešte viac odchádzať?

Je to možné.

Ako sú na tom študenti? Chcú ostať na Slovensku?

V mojej skupine sú študenti, ktorí chcú ostať na Slovensku. Ja sama chcem ostať na Slovensku, je to môj domov a nemyslím si, že sa niečo vyrieši tým, že budú mladí odchádzať do zahraničia.

Ani pandémia na tom nič nezmenila?

Nie. Chcem tu ostať a pomáhať.

Čo očakávate po nástupe do nemocnice?

Určite sa budem učiť veľa vecí naraz. Dúfam, že kolegovia k nám budú zhovievaví a poskytnú nám morálnu aj vedomostnú pomoc. Všetko nasvedčuje tomu, že to tak bude. Veľa bude závisieť od toho, ako sa k nám postaví nová vláda. Aby mysleli na tých, čo v pandémii nasadzovali svoje životy a aby sa na nás nezabudlo ani po jej skončení.

Dá sa napriek všetkému povedať, že sa na prácu lekárky tešíte?

Áno, teším sa. Beriem to ako svoje povolanie, ako niečo, k čomu som inklinovala od detských čias. A čím som staršia, tým som viac presvedčená o tom, že som si vybrala správne. Ale až v praxi uvidím, akým konkrétnym problémom budem musieť čeliť. Verím však v podporu rodiny, snúbenca, priateľov a budúcich kolegov.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.