Covid zdravotníci trpia depresiou a úzkosťou. Vyšla aplikácia, ktorá im môže pomôcť, informujú psychológovia

Obava o svoj život aj životy svojich blízkych, viac zomierajúcich či chýbajúca podpora zo strany štátu. To je realita, ktorej čelia počas pandémie zdravotníci. Dôsledkom je úzkosť, depresia a akútna stresová porucha. So zisteniami prišiel slovenský tím, ktorý pozostáva zo psychológov Miloša Šlepeckého, Kataríny Jandovej, Evy Klimovej a Matúša Kucbela, ktorý v rozhovore pre Štandard odpovedal na otázky ohľadom ich výskumu.

Prečo ste sa rozhodli pristúpiť k pilotnému výskumu o tom, ako koronavírus ovplyvnil duševné zdravie zdravotníkov v prvej línii?

Náš výskum naštartoval predpoklad, že za stúpajúcimi číslami infikovaných pacientov vírusom COVID-19 sa musia nutne nachádzať zdravotníci, ktorí ich diagnostikujú, liečia a vlastne poskytujú zdravotnú starostlivosť. Začali sme sa zaoberať problematikou prežívania zdravotníkov. Predpoklady, ktoré sme skúmali, že by sa mohli vyskytovať, boli akútna stresová porucha, depresia a úzkosť. Ako inšpirácia nám poslúžili iné štúdie vo svete, ktoré v tejto oblasti boli publikované od začiatku pandémie.

Čo teda zistili vo svete? Boli výsledky alarmujúce?

V Číne skúmali vzťah medzi somatickými symptómami u zdravotníkov na prelome rokov 2019/2020, teda po vypuknutí koronavírusu. Výskumnou vzorkou bolo 606 zdravotníckych pracovníkov, čo je porovnateľné s našou vzorkou. Zistili, že 45 percent probandov [skúmaných osôb, pozn. red.] javilo symptómy úzkosti, 12 percent z nich malo aj somatické symptómy a 32 percent z nich malo príznaky nespavosti. Somatizačná škála príznakov významne korelovala so zdravotnými problémami v minulosti. Keďže vieme, že slovenské zdravotníctvo nefunguje ideálne, zdravotníci sú záťažovým situáciám vystavovaní pomerne často aj bez koronavírusu.

Štúdia z USA zo začiatku roku 2021 zas naznačovala, že to, čo najviac zdravotníkom počas pandémie pomohlo, bola podpora zo strany zdravotníckeho systému, primerané znalosti o tom, čo sa s nimi deje a upevňovanie odolnosti. Aktuálne sa preto usilujeme tieto tri faktory vylepšiť tým, že vytvárame mobilnú aplikáciu, ktorá v sebe spája tieto tri ochranné faktory pre ich duševné zdravie.

Vo Veľkej Británii napríklad denník Guardian prirovnal psychickú záťaž covid zdravotníkov k tej, akú zažívajú vojnové jednotky počas boja.

Čo si pod týmto prirovnaním predstaviť?

Celkovo 45 percent covid pracovníkov zo skúmanej vzorky lekárov vo Veľkej Británii udáva ťažkú posttraumatickú stresovú poruchu. Dospelo sa k záveru, že pracovníci jednotiek intenzívnej starostlivosti „trpia“ viac ako bojové jednotky.

Našli ste teda určité paralely medzi tým, ako sa cítia covid zdravotníci vo svete a rozhodli ste sa podobný výskum spraviť na Slovensku. K čomu ste dospeli?

Zatiaľ sme uskutočnili dve fázy meraní. V prvej fáze sme merali výsledky bezprostredne po odznení prvej vlny pandémie od 1. do 30. júna 2020. Druhá fáza výskumu pokračovala od 4. do 31. januára 2021. Trend vo výskyte duševných ťažkostí je významne stúpajúci.

Môžu stúpajúci stres, depresia a úzkosť súvisieť s tým, čo hovorí prezident Lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský, a teda, že zdravotníci sú najčastejšie infikovanou skupinou?

Z výskumu, ktorý robili naši kolegovia psychiatri a psychológovia na vzorke psychológov a psychiatrov v roku 2020, vieme, že najvyššiu mieru stresu prežívali títo konkrétni zdravotnícki pracovníci na vrchole slovenskej krízy, teda krátko po vyhlásení núdzového stavu. Stres zo stretnutia s covidom prirovnávame k situácii, kedy človek stojí zoči-voči smrti. Ochorenie COVID-19 môže byť smrteľné, preto sa zdravotníci logicky môžu obávať o svoj život aj životy svojich blízkych.

Môžeme predpokladať, že tento trend sa zlepší s ústupom pandémie?

Na základe dostupných dát predpokladáme, že polovica zasiahnutých zdravotníkov sa s ťažkosťami vysporiada sama. Zdravotníci sú známi tým, že sú schopní vyšvihnúť sa k intenzívnej práci, keď je to potrebné. Po útlme pandémie ale očakávame, že psychické ťažkosti sa môžu prejaviť výraznejšie.

Prečo?

Keď ľudia prežívajú stres alebo nejakú záťaž, dochádza k hromadeniu síl a organizmus je charakteristický vybudením, ktoré umožňuje rýchlo a efektívne záťažové situácie zvládnuť. Povedal by som to na príklade človeka, ktorému zomrie niekto blízky. Tento človek je schopný vybaviť všetky náležitosti, ktoré sa týkajú poslednej rozlúčky. Uvedomenie si toho, čo sa skutočne stalo a s tým súvisiace pocity naňho doľahnú až potom, ako všetko zariadi. Podobný scenár predpokladáme u zdravotníkov. Z posledných síl teraz zrejme zachraňujú ľudské životy, ale s ústupom pandémie sa u nich môžu začať prejavovať psychické ťažkosti.

Hovorí sa, že je lepší stres, ktorý je veľký a náhly oproti tomu, ktorý je menší a dlhodobý. Nemohla by skutočnosť, že pandémia prichádza vo vlnách, napomôcť tomu, že sa zdravotníci s následkami lepšie vyrovnajú?

Občania zvonku sledujú krivky, ale záťaž v zdravotníckych zariadeniach môže byť permanentná. Stále existovali pacienti, o ktorých sa bolo treba postarať, hoci ich v niektorých časových úsekoch bolo menej. Stres, ktorý začal pred rokom už možno považovať za chronický – dlhodobý.

Čo by sa muselo stať, aby tento stres odznel?

Človek, ktorý je vystavený stresu, potrebuje porozumieť situácii, ktorá sa deje a tomu, čo v ňom stres vyvoláva. Ďalej je potrebné, aby mal vo svojom okolí ľudí, ktorí mu vyjadrujú podporu. Potrebná je určite aj systémová podpora zo strany zamestnávateľa, prípadne celého zdravotníckeho systému, ktorý by mal riadiť spoločenské podmienky tak, aby mohli preťažení zdravotníci v prípade potreby dostať psychologickú pomoc. Najmä, ak sme výskumom zistili, že väčšia časť z nich trpí stavmi únavy, vyčerpania a potrebujú aj odbornú pomoc.

Mohla k negatívnym pocitom zdravotníkov prispieť skutočnosť, že štát im od začiatku podkopával nohy, meškali príplatky za ich prácu a aj v súčasnosti im nemocnice odmietajú potvrdiť, že sa nakazili pri výkone práce?

K tomu sa mi ťažko vyjadruje, pretože to nebolo predmetom nášho výskumu. Zdravotníctvo je dlhodobo poddimenzované po personálnej stránke, ale aj po stránke finančného ohodnotenia. Môžeme sa len domnievať, že toto všetko zohráva dôležitú úlohu v tom, že je zdravotníkov nedostatok a sú unavení. Môžeme predpokladať, že keby bola práca zdravotníka vo vyššej miere bonifikovaná, bol by o ňu vyšší záujem.

Vieme určiť, kto bude tvoriť spomínanú polovicu tých, čo sa s psychickými problémami vyrovnajú sami?

Vychádzame zo štúdií, ktoré nie sú porovnávané so situáciou počas pandémie, ale vo všeobecnosti sa so stresom vyrovnávajú horšie tí, ktorí si niečím podobným prešli v minulosti. Tí, ktorých v živote postretla nejaká trauma, sa s nasledujúcim stresovým zážitkom vyrovnávajú ťažšie. Rovnako sú na tom jedinci, ktorí trpia afektívnymi či úzkostnými poruchami. Podľa Bartona (1996) je ďalej rizikovejšia ženská populácia a tí, ktorí trpia v oblasti prežívania neurotickými črtami a ľudia, ktorí pred problémami utekajú a majú teda vyhýbavý mód vysporadúvania sa s problémami.

Z toho vyplýva, že zdravotníci si nezvyknú, ani keby podobným výzvam čelili v budúcnosti?

Po prvej vlne výskumu sme zistili, že starší pracovníci sú schopní lepšie sa vyrovnať so záťažovými situáciami. Ženská populácia, najmä tá mladšia, je však náchylnejšia a citlivejšia na prežívanie jednotlivých symptómov, ktoré sme skúmali.

Zo zdravotníctva môže odísť vyše 2 300 sestier z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku. Ostanú tu teda personálne ešte viac poddimenzované zdravotné sestry, ktoré budú zároveň pre svoj vek náchylnejšie na ťažšie zvládanie vypätých situácií. Kladie to budúcnosť slovenského zdravotníctva do zlého svetla?

Budúcnosť je ťažké predikovať, keďže nemáme dáta. Zdravotníci by ale určite vedeli rozprávať o svojich každodenných trápeniach z pracovnej sféry. Možno by stačilo optimalizovať postupy či venovať väčšiu pozornosť ich duševnému zdraviu. Náš výskum mal dokázať, že prevencia je oveľa efektívnejšia než samotná liečba. Ak sa včas príde na to, že to, čo prežívajú, nie je obyčajné vyčerpanie, ktoré cez víkend alebo dovolenku rozchodia, ale trápia ich symptómy úzkostných či afektívnych porúch, vieme im v počiatočných štádiách oveľa efektívnejšie pomôcť.

Je takouto prevenciou aj vaša mobilná aplikácia?

Naša aplikácia má viacero poslaní, ale je medzi nimi aj prevenčný rozmer.

Porozprávajte o nej.

S kolegami sme sa zamýšľali nad tým, ako by sme mohli pomôcť zdravotníkom na základe výskumov, ktoré sme uskutočnili. Zhodli sme sa na tom, že takáto aplikácia by jednotlivým zdravotníkom mohla pomôcť a priniesť zoskrínovanie ich prežívania. Nami využité diagnostické metódy boli použité aj vo svetových štúdiách, o ktorých sme hovorili na začiatku rozhovoru.

Z čoho táto diagnostika pozostáva?

Z Patient Health Questionnaire dotazníka, ktorý má deväť základných okruhov, ktoré sa týkajú depresie. Zdravotníci si teda na základe deviatich symptómov škálujú, do akej miery trpia depresiou. Ďalej používame sedempoložkový dotazník, ktorý skúma prítomnosť úzkostných symptómov a dotazník o akútnej stresovej poruche. Keď užívateľ sebaposudzovacie dotazníky vyplní, aplikácia body prepočíta a porovná ich s normami. Vyobrazí výsledok, ktorý má užívateľa informovať o jeho aktuálne nameranom stave.

Aké sú možnosti?

Použili sme jednoduchý systém semaforu. Čísla na zelenom pozadí užívateľovi ukazujú, že to, čo prežíva, je v rámci normy, môže sa upokojiť a pokračovať v práci. Žltá škála je pásmom stredne závažných hodnôt, a preto im aplikácia odporučí svojpomoc, ktorá je súčasťou aplikácie a pozostáva z kognitívne-behaviorálnych svojpomocných techník. V prípade klinicky nápadných hodnôt, vyobrazí aplikácia výsledok v červenej farbe. V takejto situácii aplikácia zobrazí zoznam psychoterapeutov z celého Slovenska, ktorí sú pripravení pomôcť zdravotníkom osobne alebo dištančnou formou.

Táto aplikácia je už dostupná?

Spúšťame ju v Medzinárodný deň zdravia, 7. apríla 2021 v Bratislave, pod záštitou poslankyne NR SR a lekárky Andrey Letanovskej a prezidentky Slovenskej komory psychológov Evy Klimovej.

Bude potrebné, aby sa psychoterapeuti, ktorí budú v červenej fáze zdravotníkom pomáhať, nejako špeciálne pripravili?

Ide o certifikovaných pracovníkov z oblasti psychológie, preto predpokladáme, že majú určité zručnosti pri práci so stresom podmienenými poruchami. Zároveň budú mať možnosť pracovať pod supervíziou docenta Miloša Šlepeckého, ktorý je súčasťou nášho výskumného tímu a bude supervíziu zastrešovať.

Ako by mohli zdravotníkom pomôcť ľudia, ktorí majú kompetencie na úrovni štátu? Čo by mohlo urobiť napríklad ministerstvo zdravotníctva?

Našu aplikáciu sme ponúkli aj ministerstvu zdravotníctva a mrzí nás, že o ňu neprejavilo záujem. Prosili sme o poskytnutie mediálnej podpory pre nami vyvinutý nástroj prevencie a pomoci pre zdravotníkov, ktorí sú ako zamestnanci sektoru zdravotníctva interným klientom MZ SR a ktorým má rezort vytvárať podporu. Minimálne by teda ministerstvo mohlo podporiť podobné iniciatívy, ktoré určite prichádzajú.

Žiadali ste pre vašu aplikáciu aj finančnú podporu?

Finančnú podporu sme získali projektom, ktorý vyhodnotila ako úspešný Nadácia EPH a poskytla všetky financie na spustenie mobilnej aplikácie. Od ministerstva zdravotníctva sme žiadali záštitu a pomoc pri propagovaní aplikácie pre zdravotníkov.

Čomu prisudzujete nezáujem o propagáciu zo strany rezortu?

Tomu, že duševnému zdraviu sa u nás nevenuje dostatok pozornosti. Bola to marginalizovaná téma, ktorá sa v súčasnosti vplyvom dosahov pandémie na psychické zdravie celej verejnosti začala dostávať do popredia.

Môžeme preto očakávať, že sa postoj MZ zmení?

Môžeme dúfať a veriť, že sa zmení. Na ministerstve zdravotníctva som sa zúčastnil len jedného online stretnutia, kde sme predstavili našu aplikáciu a v závere nám z nepochopiteľných dôvodov povedali, že záštita a spolupráca sa neprijíma.

Čo by mohol rezort okrem propagácie pomocných prostriedkov ako vaša aplikácia ešte urobiť? Kde vidíte priestor?

Podľa môjho názoru by pomohla popularizácia tém psychického zdravia a skoncovanie s marginalizáciou psychicky chorých ľudí. Myslím si, že potrebujeme zmeniť celospoločenské vnímanie psychológie a psychiatrie.

Myslíte, že pandémia prelomí tabu o tom, že ľudia by sa nemali liečiť na duševné problémy?

Dúfam, že by to mohlo pomôcť, pretože by sme veľmi potrebovali, aby sa aj psychicky zranení ľudia mohli liečiť bez predsudkov, strachu a hanby. Máme šancu zapracovať na tom, že psychológia je témou pre všetkých ľudí, ktorí pociťujú potrebu odbornej psychoterapeutickej pomoci.