Fico by si mal dať pozor, aby záujem EÚ neprivolával. Niektorým by to mohlo zachutiť

Predseda strany Smer Robert Fico informoval, že v prípade vymenovania Igora Matoviča za ministra financií prezidentkou jeho Smer bude listom informovať ministrov financií krajín EÚ o tom, kto je Matovič. Obsahom listu má byť napríklad skutočnosť, že Matovič je usvedčený plagiátor, ktorý opísal svoju diplomovú prácu. Podľa Ficových slov list obsahuje tiež údaje o dávnejšie medializovanom prípade fiktívneho prevedenia Matovičovej firmy v roku 2008 na zamestnanca firmy. Ficova aktivita si vyžaduje niekoľko poznámok.

Nebol to prvý Ficov „bruselský bonz“

Takýto „bruselský bonz“ sa stáva u Smeru tradíciou. Pred štvrťrokom čosi podobné urobil v prípade úmrtia bývalého policajného prezidenta Lučanského. Europoslankyňa zo strany Smer Monika Beňová vtedy listom žiadala inštitúcie Európskej únie, aby prešetrili okolnosti Lučanského smrti. List adresovala predsedovi Európskeho parlamentu a niektorým socialistickým poslancom. Písali sme o tom v Štandarde, tiež o tom, že tento fenomén sa vôbec netýka iba Ficovho Smeru. Naplno sme ho zažili i na opačnej strane politického spektra v týždňoch po zavraždení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď sa volalo po tom, aby vyšetrovanie bolo zverené zahraničným vyšetrovateľom, lebo vraj tí naši to nevyšetria. Už len z právneho hľadiska bola tá požiadavka nezmysel.

Suverenita sa s takýmto bonzáctvom vylučuje

My Slováci sme zvláštny národ, a to aj slovenskí internacionálni liberáli, aj slovenskí nacionalisti. Čo podaktorí vedú rečí o našej nedotknuteľnej suverenite, ale keď ide o to, znepríjemniť život domácemu politickému protivníkovi, tak suverenita ide bokom a zrazu žiadajú, aby poriadky na Slovensku robil niekto zvonku, nie Slováci sami. Správanie Ficovho Smeru si totiž nemožno vysvetliť inak ako nabádanie zahraničných politikov, aby začali Slovensko kontrolovať.  V kauze Lučanský to bolo nabádanie priame, v Matovičovom prípade nepriame.

Isteže v rozhovoroch politikov so zahraničnými partnermi prichádza i na domáce politické pomery a problémy. Ale neviem si predstaviť, že by politici inej európskej krajiny prenášali takto aktívne a verejne a aj formálne listom výslovne vnútornopolitický problém na medzinárodnú scénu. Ministri eurozóny majú riešiť, že ich kolega je plagiátor? No je, a čo s tým majú zahraniční ministri? Byť zahraničným ministrom, tak zdvorilo poďakujem za informáciu a zaželám Slovákom veľa šťastia pri vyriešení problému plagiátorstva.

Fico je príkladom postkomunistu, ktorý má v tejto otázke celý život výkyvy. Komunisti ako on začínali svoje politické kariéry podpisovaním oficiálnej politiky komunistickej strany, podľa ktorej sovietske okupačné tanky v roku 1968 boli prejavom bratskej pomoci. V komunistickom Československu bolo trestné hovoriť o samostatnosti Slovenska a slovenská zástava i znak boli fakticky zakázané. Vidieť náhlu zmenu mnohých komunistických internacionalistov na národniarov po roku 1989 bolo, nielen pre mňa, neuveriteľným zážitkom. Fico sa ako premiér počas svojej druhej vlády  postavil proti snahám EÚ zaviesť povinné kvóty pre prijímanie migrantov. Správne. Prečo však teda v roku 2008 neprotestoval proti Lisabonskej zmluve, ktorá umožňovala takéto opatrenia dokonca opakovane? Vtedy ju silno podporoval, aj ju presadil. Raz tak, raz naopak.  

Trochu inú, ale vo svojej podstate rovnakú potrebu, aby nás Únia korigovala, má liberálny tábor. Keď EÚ tvrdí, že demokracia v Poľsku, či Maďarsku je ohrozená, pre liberálov je to ako článok viery. Akýkoľvek iný názor je pre nich snahou podkopať EÚ a urobiť zo Slovenska ďalšiu guberniu Ruska. Preto podporujú, aby EÚ sankciami Poľsko a Maďarsko korigovali. A nielen tieto dve krajiny. V rezolúciách Európskeho parlamentu sa ujde hocikomu, samozrejme, len z postkomunistických krajín.

Nemáme v tomto sebaúctu.

Niektoré vládnuce kruhy EÚ to radi využijú

Vládnuce kruhy v EÚ si želajú premenu EÚ na federálny štát so všetkými atribútmi. V takej EÚ by centrálna moc s úplnou samozrejmosťou korigovala, aj trestaním, jednotlivé súčasti. Pred pár desaťročiami to nebolo možné.

Prvou lastovičkou boli síce symbolické, ale predsa len sankcie EÚ voči Rakúsku v roku 2000 po tom, čo sa súčasťou rakúskej vládnej koalície stala protiimigračná Strana slobodných FPÖ Jörga Haidera. Mimochodom, FPÖ sa v tej vláde žiadnou hrozbou pre demokraciu nestala. Naopak, po rokoch sa protiimigračné strany stali v krajinách EÚ samozrejmosťou.

Voči veľkej krajine ako Taliansko si nikto žiadne sankcie nedovolí. Keď v roku 2003 predseda skupiny nemeckých sociálnodemokratických poslancov v Európskom parlamente Martin Schulz kritizoval prítomného predsedu talianskej vlády Silvia Berlusconiho pre jeho vnútrotaliansku politiku, Berlusconi odvetil, že Schulz by mohol v nejakom filme hrať úlohu šéfa koncentračného tábora. A Taliansko malo pokoj.

V posledných rokoch je však kritizovanie a trestanie krajín z východnej časti EÚ na bežnom poriadku. Fico by si mal dať pozor, aby záujem EÚ neprivolával. Niektorým v EÚ by to mohlo zachutiť.

Internacionalizovať vnútorné problémy je neprípustné

Nie, táto prax je neprípustná. Že máme vo vláde plagiátora, je smutné, ale kričať to v Európe je nedôstojné. Je to nedôstojné proti nám samým. Sami seba tým presviedčame, že svoje vnútorné problémy nevieme riešiť. Lenže my sa riešiť tieto problémy sami jednoducho naučiť musíme.