Len pár kilometrov od oveľa známejších Topoľčianok so zámkom, ktorý bol letným sídlom prezidentov ČSR, s Národným žrebčínom či zubrou zvernicou, možno nájsť obec, o ktorej prvá zmienka pochádza z roku 1075.

Okolie Topoľčianok je také malebné a oku lahodiace, že možno poľahky minúť odbočku z hlavnej cesty na úzku asfaltku, ktorá vedie ďalej Žitavskou pahorkatinou do kopca, okolo cintorína, pomedzi vinice a polia. Dovedie vás do obce s históriou siahajúcou až do obdobia mladšej doby kamennej, keď tu bolo pomerne rozsiahle osídlenie.

Toto je Žikava, obec bohatá na históriu, bohatá na kultúru, bohatá na zvykoslovie, aj to veľkonočné. Môj starý otec Ondrej Orolín, rodák zo Žikavy nám zanechal svoje spomienky na polievačky, teda zvyky, ktoré sa na Žikave viazali k veľkonočnému pondelku.

Krátky úryvok z nich ponúkame ako svedectvo tých čias, spolu s časťou bohatej fotodokumentácie, ktorá zachytáva skupinku mladých ľudí, ktorí si ctili a dodržiavali starobylé zvyky veľkonočného pondelka. Písal sa rok 1962.

Stretnutie a plán

Prv nebolo nič. Potom na Veľkonočnú nedeľu večer bolo menšie stretnutie. Na ňom sa pri víne vo veľkonočnej nálade zrodil plán. Zohnal sa tuš, výkresy a než sa zvečerilo, postulát s názvom Polievačky AD 1962 z Dielnic až na Makoviská, teda presný plán na veľkonočný pondelok, bol pripravený. Polievačky mohli prepuknúť!

Bez vody by to nešlo, ale tej bolo dosť a zásoby boli nevyčerpateľné. V pondelok ráno sme sa celá partia zišli na dolnom konci dediny, všetci vo sviatočných oblekoch a aj s potrebnou výbavou, teda hrnčekom a vedrom na vodu a išli pekne po poriadku podľa postulátu od domu k domu.

Najprv bolo treba vyjednávať, lebo aj keď dievčatá vedeli, že ich sprcha neminie, predsa len robili drahoty a nechceli vyjsť z domu von. Aby v dome nebola povodeň, kandidátka musela von na dvor a tam sme ju najprv poliali len tak trocha, z hrnčeka, a potom sa jej dostalo vody za celé vedro.

Muselo sa to stihnúť doobeda

I keď privítanie nebolo vždy najkrajšie, lebo strážnym psom sme sa veru niekedy nepozdávali, nakoniec nasledovalo vždy to známe, najprv hrnček, potom celé vedro a ani baletné prvky neboli z polievania vylúčené.

Všetky dievčatá čakali na prídel vody s úsmevom, a ak do polievania prenikla nová technika, tak len vo forme šatiek na ochranu vlasov, aby ich dievčatá mali večer na zábave pekné. A aby sa nezabudlo, na záver nesmel chýbať parfín, čo je veľkonočná voňavka, ktorú sme dopriali každej. Potom nasledovalo už len pozvanie na pohárik a išli sme ďalej podľa postulátu.

Všetko bolo treba stihnúť doobeda, lebo tým, čo chodili polievať poobede, sa hovorilo… no nepekne, bola to veľká hanba. Všetko má svoj začiatok a koniec. Aj polievačka. Roku pána 1962 sa vydarila, plán bol splnený a ostala už len otázka: Ktovie, či si to na budúci rok zopakujeme?

Spísala Nadežda Šebová podľa zápiskov starého otca Ondreja Orolína.  

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.