Pád absolutizmu môže byť cestou k chaosu. Rusi majú svoje skúsenosti a dajú na ne

Väčšinu Rusov oveľa viac strašia chaos a neistota, typické pre ich krajinu na začiatku a potom aj na konci 20. storočia. Preto naďalej podporujú svojho prezidenta, a to napriek rastúcej kritike voči nemu doma i v zahraničí. Korene túžby po autorite možno hľadať v histórii.

Už pred viac ako 40 rokmi zverejnil sovietsky časopis Nový svet (Новый мир) novelu svojho vtedajšieho hlavného redaktora, známeho básnika a spisovateľa Sergeja Narovčatova (1919 – 1981) s názvom Absolút (Абсолют). Venovala sa epizóde z dejín 18. storočia, hoci nie som si istý, či sa opierala o dokumentárne zdroje. Ale jej význam bol, a dnes stále je, širší ako sám zaujímavý príbeh.

Poviedka sa začína tým, že ruská imperátorka Katarína II., nazývaná neskôr Veľká (1729 – 1796), si jedného dňa vypočula správu hlavého náčelníka polície o nedávnych udalostiach. Bola tam aj informácia, že hanzovný (hanza bol hlavne v stredoveku vplyvný spolok severonemeckých miest) obchodník, občan slobodného mesta Lübeck menom Korp, uložil do svojho skladu pašovaný tovar z anglickej lode.

Imperátorka mala zlú náladu, bola rozptýlená, takmer nereagovala na slová policajného úradníka. Ale keď skončil a už chcel odísť, nečakane sa vyjadrila: „A nariaďujem Korpa preparovať a vypchať.“

Policajt na chvíľu stratil reč. Myslel si, že ho už nič nemôže prekvapiť, ale ukázalo sa, že sa mýlil – aj na tieto kruté časy to bolo príliš. Keď prišiel k rozumu, pokúsil sa namietať. No cárovná ho odmietla počúvať a tak sa nahnevala, že začala doňho hádzať všetko, čo jej prišlo pod ruku. To donútilo policajta od nej doslova utiecť.

No po úteku začal rozmýšľať, čo robiť. Korp bol známy a vážený obchodník, slušný a pozitívny človek a okrem toho cudzinec. Jeho priestupok nebol až taký veľký a vôbec si nevyžadoval trest smrti, a ešte taký neuveriteľne strašný. Za takéto činy zvyčajne iba uložili pokutu. Ale náčelník polície nemal takú autoritu, aby oponoval cárovnej.

Preto prikázal Korpa zatknúť, aby zdôraznil, že spĺňa cárovnej vôľu. Už aj začal uvažovať, ako to má urobiť správne – najskôr nejako zabiť obchodníka alebo ho pitvať zaživa? Čo z toho vlastne mala cárovná na mysli?

To ho ešte viac rozladilo. Preto predĺžil hľadanie východiska z nepríjemnej a nebezpečnej situácie. Poznal iba jedného človeka schopného prehovoriť imperátorku. Rozhodol sa ísť za ním, žiadať ho o radu a podporu.

Svetlejší knieža (osobný titul) Grigorij Potemkin (zaužívané priezvisko, v skutočnosti sa volal Poťomkin; 1739 – 1791) bol najvplyvnejšou osobou tých čias. Bolo to čiastočne vďaka jeho vojnovým víťazstvám nad Turkami, po ktorých pripojil Krym k Ruskej ríši. Druhým dôvodom bolo, ako tvrdia niektoré zdroje, že bol tajomným (morganatickým) manželom Kataríny II.

Ako sa to niekedy stáva, potomkovia si najlepšie pamätajú o ňom niečo, čo naozaj nikdy neurobil – takzvané potemkinovské dediny, teda stavby fiktívnych domovov pozostávajúcich len z falošných fasád, aby imitoval prosperitu na vidieku. V mnohých jazykoch tento výraz až doteraz znamená podvod s použitím falošných dôkazov. No vyzerá to tak, že to bola iba anekdota, lebo na ničom podobnom sa knieža nezúčastnil.

Presne k tomuto mocnému mužovi prišiel rozčúlený policajt. Keď Potemkin počul, čo sa stalo, tiež nemohol potlačiť rozhorčenie: „Ako je to možné?! Snažím sa nadviazať vzťahy s Európou a tu niekto chce proti hanzovnému obchodníkovi použiť divoké represálie? Akoby nemal nevzniknúť medzinárodný škandál!“ Svetlejší knieža okamžite odišiel do paláca k imperátorke.

A už od prahu jej začal nadávať: „Ako to, matička [podľa historických zdrojov ju tak skutočne volal aj na verejnosti], korešponduješ s Voltairom a Diderotom a doma si dovoľuješ takéto ázijstvo?“ Katarína si naozaj vymieňala listy s francúzskymi osvietencami, snažiac sa ukázať ako progresívna panovníčka, a Potemkin dobre vedel, aký gombík má stlačiť.

„O čom to hovoríš, môj drahý knieža?“ imperátorka zjavne nepochopila príčinu jeho útoku…

„O čom? A čo si ty zavelila urobiť s obchodníkom?“

„S akým obchodníkom?“ cisárovná bola stále v nevedomosti…

„Nuž s tým hanzovným Korpom!“ Potemkina ešte viac nahnevalo, že si ani nepamätala, čo urobila…

Ale o chvíľu to Katarína pochopila. A začala sa smiať, až jej slzy tiekli. Svetlejší knieža sa na ňu pozeral a ničomu nerozumel.

„Myslíš si, že je smiešne preparovať a vypchať človeka?“

Trvalo niekoľko minút, kým sa Kataríne s veľkými ťažkosťami, prekonávajúc útoky smiechu, podarilo všetko vysvetliť.

Ráno toho dňa sa dozvedela, že zdochol jej obľúbený psík Korp. Tak sa volal, pretože jej ho daroval práve obchodník Korp! Preto bola smutná a zle sa jej počúval náčelník polície. V hlave mala iba psíka, a preto zavelila policajtovi, aby vybavil jeho vypchanie. Ten však nič nevedel o psíkovi a myslel len na obchodníka, čo bolo dôvodom nedorozumenia.

Potom sa spolu dlho smiali. Naozaj to bolo smiešne. Ale nebyť vytrvalosti policajného náčelníka a zásahu Potemkina, koniec by bol úplne tragický…

Keď sa veselie skončilo, imperátorka povedala: „Tak sa musím ospravedlniť Korpovi za omyl! Napíšem mu!“

„Čo!?“ Poťomkin až vyskočil zo stoličky. „Nesmieš to robiť, matička! Ty si Moc, ty si Absolút! Veľmoc sa nikdy v ničom nemýli a neospravedlňuje sa nikomu! Nech on modliká o milosť, a ty mu ju udelíš! A nech ti bude vďačný, že ešte žije!“

Nepochybujem, že celý príbeh, ktorý som tu v kocke načrtol, bol napísaný výlučne v záujme týchto posledných slov. Monarchia v Rusku, ako aj v mnohých iných krajinách, bola absolútnou. Okrem Boha, nikto nebol vyššie ako cár – ani právo, ani súd, ani verejnosť. Nemusel konať v súlade so zákonmi, jeho vôľa bola zákonom.

No sovietska vláda vtedy tiež bola Absolútom! V roku 1980, keď Narovčatov napísal novelu, by tiež stačilo jediné slovo alebo jeden omyl štátnych činiteľov, aby sa pohol osud kohokoľvek. Čitatelia tomu dobre rozumeli a v novele uvideli paralelu so známou vtedajšou realitou a maskovaný protest.

Diskutujúci, ktorí boli vtedy najodvážnejší, zvykli citovať britského historika a politika 19. storočia Johna Actona (1834 – 1902): „Moc často korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne.“ To znelo úplne aktuálne a takmer vyzývavo, hoci Acton mal na mysli len moc pápežov.

Autor novely vôbec nebol disident. Ba naopak, mal profil lojálneho „ideologického pracovníka“. Avšak v tom čase sovietska inteligencia už cítila, že komunistický Absolút obmedzuje jej tvorivý potenciál. Mali počkať ešte päť rokov, kým Michail Gorbačov urobil prvé kroky k slobode, demokracii a právnemu štátu.

Ale čo sa stalo… Ak sovietsky Absolút prestal byť strašiakom, rýchlo sa rozpadol a skrachoval. Presne to isté sa uskutočnilo ešte pred 70 rokmi s ruskou monarchiou – nemohla existovať, keď ju obmedzili zákonmi a zastupiteľskými orgánmi. V obidvoch prípadoch došlo po kolapse k veľkému chaosu.

Môže byť, že sme vtedy nesprávne pochopili podstatu novely Narovčatova? Čo ak to nebola vôbec výzva na humanizáciu spoločnosti, ale varovanie pred nebezpečenstvom tohto smeru? A upozornenie, že skutočná moc nemôže byť inou ako neľudský a zlovestný Absolút?

V dnešnom Rusku sa prezident Vladimír Putin alebo, ako sa domnievajú niektorí analytici, nejaké anonymné oligarchicko-mocenské skupiny, konajúce v jeho mene, snaží vytvoriť nový absolutizmus, mierne zdobený imitáciami demokratických procedúr. Liberálni intelektuáli to vnímajú ako opakujúcu sa nočnú moru. Väčšinu Rusov však oveľa viac strašia chaos a neistota, typické pre ich krajinu na začiatku a potom aj na konci 20. storočia. Preto naďalej podporujú svojho prezidenta, a to napriek rastúcej kritike voči nemu doma i v zahraničí.

Rusi vidia príklad susednej Ukrajiny, kde neexistujú nielen absolútne, ale aj všeobecne uznávané autority, kde už mnoho rokov pretrváva ekonomická a politická nestabilita, kde je životná úroveň výrazne nižšia ako v ich krajine. A pýtajú sa sami seba, či potrebujú takú voľnosť.

Bohužiaľ, aj Slovensko sa pred našimi očami stáva príkladom slabosti a zraniteľnosti demokratických inštitúcií. Niektorí komentátori už predznamenávajú akúsi agóniu republiky. Dúfam, že k tomu nedôjde, ale je to naozaj tak, že presne v takýchto chaotických podmienkach sa objavuje a posilňuje dopyt po silnej ruke, po absolútnej moci.

Mimochodom, zo svetových skúseností je zrejmý dosť typický postup, uplatnením ktorého sa dá úplne alebo čiastočne opustiť demokracia. Všetko sa začína s heslom nesmierneho a tvrdého boja proti korupcii. Hoci je to na sto percent pokrytectvo, obyvateľstvo takéto zámery tradične podporuje. Uchádzači o silnú moc s pohodlnou zámienkou obmedzujú občianske práva a slobody a používajú bezpečnostné sily na odstránenie oponentov z politickej scény, údajne zapojených do korupcie. Pripomína vám to niečo?

Slovensko má tiež viacstoročnú skúsenosť so životom v rámci absolútnej monarchie a má za sebou desaťročia komunistickej nadvlády. Nemôžeme si byť istí, že už nám nehrozí návrat k podobným formám moci. Takúto alternatívu nemožno podceňovať – inak našu demokraciu, preparovanú a vypchatú, uvidia potomkovia v múzeu.