Spôsoby slávenia Veľkej noci na Slovensku často udivujú cudzincov, no nie vždy v dobrom. Hoci šibačka a polievačka patrí právom medzi najjedinečnejšie zvyky Slovákov, ale i Čechov, Poliakov či Maďarov, stredná Európa nie je svojím šibaním jedinečná až tak, ako by ste si mohli myslieť.

Praktiky, od ktorých sme si museli dať počas pandemického obdobia nútenú pauzu, sa vyvinuli v rôznych kútoch sveta a v rôznych kultúrach, ich význam však ostáva prekvapivo podobný. Neviažu sa ale na Veľkú noc a majú svoje vlastné pestré korene.

Presuňme sa na začiatok od tradičného šibania a oblievania slovenských dievčat, od maľovania kraslíc či pestrých krojov. Zamierme na Apeninský polostrov, do doby Rímskej republiky a neskoršieho Rímskeho cisárstva.

Luperkálie

Dňa 15. februára oslavovali Rimania sviatok Luperkálií, nazývaný aj Februa (zrejme z etruského slova čistota, očistiť), podľa ktorého dnes nesie názov aj mesiac február. Rimania pripisovali pôvod zvyku Evanderovi, ktorý vraj priniesol z Grécka ich božský panteón, písmo a kultúru.

Samotné slávenie tohto sviatku je z dnešnej perspektívy veľmi kuriózne. Na luperkálsky oltár sa obetovali kozy, prípadne aj psy. Následne sa z koží obetovaných zvierat vyrezali pásy, ktoré poslúžili ako bičíky. Mladí muži sa vyzliekli donaha (prípadne skoro donaha) a utekali okolo Palatínskeho kopca – v prípade Ríma.

Týmito, takpovediac korbáčmi, následne šľahali okoloidúcich. Verilo sa – podobne ako u nás – že jemné vyšľahanie prinesie zdravie, plodnosť, alebo u žien pomôže s priebehom tehotenstva či pôrodom.

„V tomto čase mnoho mladých šľachticov i sudcov utekalo hore-dole po meste bez šiat, pre šport a zábavu, šibúc tých, ktorých stretli. A mnoho vysokopostavených žien im schválne šlo do cesty a ako deti v škole otŕčali svoje ruky, aby po nich dostali, veriac, že tehotným sa bude lepšie rodiť a tie bez detí, že obťažkajú,“ opisuje Plutarch vo svojom diele Život Cézarov sviatok Luperkálií.

Slávenie je doložené v Ríme, ako aj v ďalších mestách dnešného Talianska a Francúzska, pričom v tejto tradícii vraj pokračovali aj kresťania po roku 391. Pápež Geláz I. (492-496) chcel sviatok zatrhnúť, no rímsky senát vtedy protestoval, že Luperkálie sú potrebné pre bezpečnosť a dobro Ríma.

Kry a studne

Z Ríma sa nebudeme presúvať ďaleko. Zamierime na sever do Álp, k hornému cípu Švajčiarska. V tamojšom meste Ettingen totiž natrafíme na zaujímavú tradíciu nazývanú Pfingstblüttlern. Ide v podstate o oslavu plodnosti.

Tamojší muži sa v rámci nej prezlečú za kry a následne naháňajú dievčatá po obci. Keď ich chytia, odnesú ich k studni, resp. k fontánam a tam ich hodia do vody. Verí sa, že im táto záležitosť pomôže s otehotnením.

Uvedený zvyk sa v prameňoch prvýkrát spomína v 19. storočí, ide teda o relatívne novú tradíciu. Aký je jej pôvod, presne nevieme. Uskutočňuje sa v júni, takže spojenie s Veľkou nocou v tomto prípade chýba.

Festival ryže (a plodnosti)

Z Európy následne zamierme do sveta. Konkrétne až na japonské ostrovy, kde vo februári môžete byť svedkom takzvaného Festivalu ryže (Onda Matsuri). Ide o oslavu plodnosti, zdravia, príchodu jari a sadenia ryže.

V našom kontexte je svojimi zvykmi zaujímavá svätyňa Asuka Niimasu nachádzajúca sa v prefektúre Nara na juhu Japonska. Počas slávenia sú v okolí chrámu prítomní muži v maskách zvaných tengu (nebeský pes), ktorí návštevníkov šibú pomocou bambusových prútov.

Týmto ľuďom to má priniesť šťastie a plodnosť. Práve zmysel plodnosti je centrálnou témou sviatku, s tým súvisí aj predvádzané divadlo. Štyri postavy najprv sadia ryžu, následne si zahrajú svadbu a svadobnú noc medzi hospodárom a jeho novou ženou.

V minulosti boli podobné zvyky prítomné na väčšine územia Japonska, dnes sa však zachovali už len na pár miestach, akým je práve aj Asuka. Súčasťou chrámu je aj veľká zbierka kameňov, ktoré tvarom pripomínajú mužské či ženské pohlavné orgány. Na mieste si môžete aj zakúpiť amulety v týchto tvaroch vo forme zvončekov či náhrdelníkov.

Boj s bičmi

V Ázii ešte ostaneme. V dnešnej Indonézii môžeme nájsť desiatky rôznych národov. Jedným z nich je ľud zvaný Manggarai, ktorý žije na ostrove Flores v súostroví Malé Sundy. Súčasťou manggarajskej kultúry je aj rituálny boj zvaný Caci.

Obradu sa zúčastňujú dvaja muži, jeden v pozícii útočníka a druhý ako obranca. Obaja majú na sebe rituálne masky, útočník nesie pletený bič symbolizujúci mužský pohlavný úd, zatiaľ čo obranca má štít – predstavujúci ženský pohlavný orgán.

Tieto symboly sú prenesene spojené vždy, keď útočník bičom zasiahne štít, predstavujúc jednotu a zrodenie života. Zásah chrbta oponenta má znamenať, že bude v danom roku dobrá úroda. Po každom zásahu sa úlohy útočníka a obrancu menia. Duel trvá štyri kolá a následne sa bojovníci menia za nových.

Aj keď ide viac-menej o zábavu či šport, je tu prítomná aj obetná funkcia. Krv z rán bičom je považovaná za obetu predkom, ktorá má zaistiť plodnosť zeme. Caci bolo vždy súčasťou širších osláv konca poľnohospodárskeho roka a začiatku nového.

Naše vlastné zvyky

Nakoniec nezabúdajme na naše vlastné tradície, ktoré sú u nás spojené s Veľkou nocou. Známa aj ako Pascha, ide o najvýznamnejší kresťanský sviatok, ktorý oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Samotný obsah slávenia je na Slovensku kombináciou kresťanských a pôvodných ľudových tradícií, koniec koncov ako skoro všetky sviatky.

Najviac vyniknú práve tie pôvodné, pohanské zvyky. Polievanie a šibanie je nerozlučiteľná časť slovenskej Veľkej noci, aj keď nie všetky zvyky sa praktikujú všade rovnako. Šibať sa zvyklo zväčša na západnom a strednom Slovensku, na východnom Slovensku zasa hlavne oblievali (názory, čo prevažovalo na strednom Slovensku, sa však rôznia).

Šibanie a polievanie symbolizovalo u našich predkov a stále symbolizuje očistu, prebudenie nového života i príchod jari. Zabezpečili si tak dobré zdravie a čistotu. Oblievanie či okúpanie žien malo tiež napomôcť plodnosti. Mladí muži mohli šibaním vyjadriť i záujem o slobodné dievča.

Ján Kollár v diele Národnie spievanky 1 opisuje, že na Veľkonočný pondelok prv oblievajú mládenci dievčatá, utorok je to zas naopak – dievky oblievajú mužov. Podotýka tiež, že ide o pozostatok pohanstva. „Oblievačka zdá sa byť tiež pohanskoslovanský pozostatok, ktorého cieľ a význam nevieme,“ píše Kollár.

Samozrejme, dôležitou súčasťou veľkonočných sviatkov sú u nás i vajíčka, konkrétne kraslice, či po starom písanky. Ich existenciu u nás máme archeologicky doloženú už z 11. storočia. U Slovanov však jestvovalo zdobenie vajíčok už v 7. storočí.

Ako môžeme na horeuvedených príkladoch vidieť, šibanie či oblievanie sa zdá byť všeobecným zvykom, ktorý sa vyvinul v rôznorodých kultúrach a časových obdobiach nezávisle od seba. Zásadné je spojenie s plodnosťou a zdravím, prípadne hojnou úrodou. Stredná Európa teda nie je tak úplne unikátna vo svojich zvykoch, aj keď šibanie a oblievanie ako na Slovensku so všetkými sprievodnými javmi nenájdete nikde inde vo svete.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.