"Zásadné morálne víťazstvá sa nevybojujú kompromismi a ústupkami, pri ktorých sa pravda kdesi úplne stratí." Toto je zásada, ktorou sa biskup Hnilica od začiatku svojho duchovného pôsobenia riadil a ktorá mu pomohla stať sa kľúčovou osobnosťou nielen v prostredí vznikajúcej tajnej Cirkvi na Slovensku, ale aj počas udalostí, akými boli Druhý vatikánsky koncil či tzv. vatikánska východná politika a napokon aj a predovšetkým pád komunistických režimov v povestnom annus mirabilis 1989, ku ktorému veľkou mierou prispel neúnavným antikomunizmom aj samotný Pavol Hnilica. Čo boli základné črty jeho pohnutého života a prečo si máme storočnicu jeho narodenia pripomínať?

Dňa 2. januára 1951 prijal jezuitský kňaz Pavol Hnilica z rúk apoštolského administrátora Rožňavskej diecézy biskupa Róberta Pobožného tajnú biskupskú vysviacku. Jeho vysvätením sa zahájila tzv. jezuitská línia tajných biskupských vysviacok, ktoré mali zabezpečiť umlčanej Cirkvi na Slovensku v období komunistickej totality prežitie. Pavla Hnilicu preto právom možno nazvať prvým biskupom umlčanej Cirkvi v jezuitskej línii.

V septembri 1952 sa po strastiplnom úteku ponad železnú oponu a po kratšom pobyte vo Viedni a Innsbrucku ocitol v Ríme. Jeho prvoradou úlohou bolo presvedčiť Svätú stolicu na čele s pápežom Piom XII. o správnosti jeho krokov v súvislosti so zakladaním tajnej Cirkvi na Slovensku. Usilovne pracoval na podrobnej správe o prenasledovaní Katolíckej cirkvi v Československu a po dokončení ju v marci 1954 predložil pápežovi.

Správa bola natoľko šokujúca, že vyvolala nielen veľký záujem, ale podarilo sa ňou dosiahnuť pochopenie Svätej stolice a zmiernenie váhavého postoja Pia XII. k tajným biskupským vysviackam. Toto bolo Hnilicovo prvé veľké víťazstvo. Rozprava pod názvom Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami, pod ktorú sa Hnilica z bezpečnostných dôvodov nesmel podpísať vlastným menom, vyšla napokon v trinástich vydaniach.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.