Pavol Hnilica – biskup umlčanej Cirkvi, ktorý si tykal s pápežom. Na margo jeho storočnice

„Zásadné morálne víťazstvá sa nevybojujú kompromismi a ústupkami, pri ktorých sa pravda kdesi úplne stratí.“ Toto je zásada, ktorou sa biskup Hnilica od začiatku svojho duchovného pôsobenia riadil a ktorá mu pomohla stať sa kľúčovou osobnosťou nielen v prostredí vznikajúcej tajnej Cirkvi na Slovensku, ale aj počas udalostí, akými boli Druhý vatikánsky koncil či tzv. vatikánska východná politika a napokon aj a predovšetkým pád komunistických režimov v povestnom annus mirabilis 1989, ku ktorému veľkou mierou prispel neúnavným antikomunizmom aj samotný Pavol Hnilica. Čo boli základné črty jeho pohnutého života a prečo si máme storočnicu jeho narodenia pripomínať?

Dňa 2. januára 1951 prijal jezuitský kňaz Pavol Hnilica z rúk apoštolského administrátora Rožňavskej diecézy biskupa Róberta Pobožného tajnú biskupskú vysviacku. Jeho vysvätením sa zahájila tzv. jezuitská línia tajných biskupských vysviacok, ktoré mali zabezpečiť umlčanej Cirkvi na Slovensku v období komunistickej totality prežitie. Pavla Hnilicu preto právom možno nazvať prvým biskupom umlčanej Cirkvi v jezuitskej línii.

V septembri 1952 sa po strastiplnom úteku ponad železnú oponu a po kratšom pobyte vo Viedni a Innsbrucku ocitol v Ríme. Jeho prvoradou úlohou bolo presvedčiť Svätú stolicu na čele s pápežom Piom XII. o správnosti jeho krokov v súvislosti so zakladaním tajnej Cirkvi na Slovensku. Usilovne pracoval na podrobnej správe o prenasledovaní Katolíckej cirkvi v Československu a po dokončení ju v marci 1954 predložil pápežovi.

Správa bola natoľko šokujúca, že vyvolala nielen veľký záujem, ale podarilo sa ňou dosiahnuť pochopenie Svätej stolice a zmiernenie váhavého postoja Pia XII. k tajným biskupským vysviackam. Toto bolo Hnilicovo prvé veľké víťazstvo. Rozprava pod názvom Náboženské problémy v krajine ovládanej komunistami, pod ktorú sa Hnilica z bezpečnostných dôvodov nesmel podpísať vlastným menom, vyšla napokon v trinástich vydaniach.

Hnilica ňou dosiahol faktické udelenie súhlasu Svätej stolice pre vznik a pôsobenie umlčanej cirkvi na Slovensku, dôkazom čoho bol dekrét Pia XII. z júla 1954 o podmienkach pre tajné vysviacky biskupov a udelenie mimoriadnych fakúlt v takom rozsahu, aké dovtedy pápeži nikdy neudelili. Vo všeobecnosti predstavoval dekrét základ pre založenie štruktúry podzemnej cirkvi na Slovensku a zostal v platnosti až do pádu komunistického režimu.

Potlesk na Druhom vatikánskom koncile

Ďalším veľkým víťazstvom Hnilicovho nekompromisného antikomunizmu bol jeho prejav na Druhom vatikánskom koncile koncom septembra 1965. Udialo sa tak po zverejnení jeho biskupskej hodnosti v máji 1964 pápežom Pavlom VI., čo znamenalo, že Hnilica sa zaradil do početného radu koncilových otcov. V prejave venovanom pripravovanej koncilovej schéme o postavení Cirkvi v súčasnom svete, známej pod názvom Gaudium et spes, Hnilica odsúdil „bezbožný ateizmus“ ako „najväčšiu chorobu“ ľudstva.

Bol to jeden z najpozoruhodnejších prejavov, ktoré na koncile odzneli, o čom svedčili dlhotrvajúci neutíchajúci potlesk, následné gratulácie koncilových otcov, informovanie svetovej tlače a – nemenej dôležité – zásadná zmena postoja komunistického režimu voči biskupovi-emigrantovi, keď sa z dovtedy „konštruktívnej“ osoby zmenil na „pochybnú osobu z radov emigrácie“.

Režim mu hádzal polená pod nohy

V očiach komunistického režimu sa stal personou non grata, dôkazom čoho bolo nielen sústavné špicľovanie zo strany Štátnej bezpečnosti, ale aj skutočnosť, že na vrchole Dubčekovej jari v júni 1968 nesmel pricestovať na Slovensko, aby sa zúčastnil pohrebu arcibiskupa Eduarda Nécseya, jeho osobného priateľa, a o sedemnásť rokov neskôr, v októbri 1985 sa nesmel zúčastniť ani pohrebu vlastnej matky a nepomohol ani jeho list prezidentovi Gustávovi Husákovi.

Treba tiež spomenúť, že od biskupovho ilegálneho úteku bola jeho najbližšia rodina pod sústavným dohľadom ŠtB, ktorá na Hnilicu viedla obsiahly zväzok a nasadila na neho a jeho rodinu rozsiahlu sieť agentov-donášačov.

Komunistom nechcel ustupovať a musel sa stiahnuť

Dôkazom Hnilicovho nekompromisného antikomunizmu bola aj skutočnosť, že napriek veľmi blízkemu vzťahu k pápežovi Pavlovi VI., ktorý biskupa považoval za „druhého apoštola Pavla“ a nechal si ním radiť v niektorých dôležitých cirkevných otázkach, patril Hnilica medzi zásadných kritikov vatikánskej východnej politiky.

Kritizoval najmä ústupky Svätej stolice voči komunistickým režimom počas zložitých rokovaní, ktoré zväčša žiadne zlepšenie situácie prenasledovanej cirkvi nepriniesli. Napokon práve na vrchole vatikánskych rokovaní s komunistickými vládami v 70. rokoch zažil Hnilica aj najťažšie obdobie svojho života, keď sústavne atakovaný československými vládnymi predstaviteľmi počas rokovaní bol prinútený čiastočne sa stiahnuť z Ríma.

Tykal si s pápežom

Ústupčivosť Svätej stolice voči komunistickým vládam sa od začiatku pontifikátu pápeža Jána Pavla II. stala minulosťou aj pod vplyvom biskupa Hnilicu. Vieme, že Hnilica prechovával mimoriadne vrúcny a priateľský vzťah k poľskému pápežovi či Karolovi Wojtyłovi, s ktorým sa poznal z obdobia koncilu, stretával sa s ním počas častých návštev Poľska a je tiež známe, že si s pápežom tykal.

Medzi biskupom a Jánom Pavlom II. existuje obsiahla korešpondencia, ktorá sa netýkala výlučne záležitostí Slovenska, ale aj záležitostí cirkvi vo svete. Nový pontifex síce vatikánske diplomatické aktivity smerom k sovietskemu bloku neprerušil a naďalej využíval diplomatický potenciál kardinála Agostina Casaroliho, ktorého navyše povýšil na štátneho sekretára.

Okrem diplomacie ale pápežovi oveľa viac záležalo na novej misijnej úlohe voči katolíkom za železnou oponou, na novej duchovnej mobilizácii za pomoci duchovných zbraní, akými boli modlitba, apoštolát a v nevyhnutnom prípade aj mučeníctvo. Toto bol zásadný postoj aj Pavla Hnilicu – nebáť sa konfliktu s ateistickými režimami a vrátiť sa k fundamentálnej opozícii, čo bola napokon stratégia, ktorá priniesla svoje ovocie.

Časopis ako kresťanské hnutie odporu

Veľkým prínosom v zápase s komunizmom bolo prakticky celé Hnilicovo dielo v zmysle fatimských zjavení zahájené mnohými prednáškami, ako aj založením misionárskeho diela Pro fratribus v roku 1969. V rovnomennom bulletine, ktorý sa v 80. rokoch tlačil v náklade milión výtlačkov v šiestich jazykoch, sa uverejňovali správy o prenasledovaní kresťanov za železnou oponou.

Jeden z najvernejších spolupracovníkov biskupa Hnilicu jezuita Šebastián Labo charakterizoval zmysel časopisu ako kresťanské hnutie odporu, ktoré presne rozlišuje zlo samo o sebe a jeho obete i nositeľov, ktorých pokladá za bratov. Išlo o boj duchovnými prostriedkami, a nie nevraživosťou voči konkrétnym predstaviteľom ateistických režimov.

Napriek tomu československý komunistický režim hodnotil periodikum ako nepriateľský akt a ústami veľvyslanca v Ríme po každom novom vydaní vyjadril ostrý protest. Hnilica bol tiež neochvejným stúpencom myšlienky zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a 24. marca 1984 ako turista odslúžil nepozorovane akt zasvätenia v Uspenskom chráme v Kremli. Na rodné Slovensko sa smel vrátiť až po páde železnej opony.

Biskup Hnilica svojou pravdou o komunizme a svojím nekompromisným antikomunizmom nie vždy nachádzal porozumenie. Nebol však ochotný hľadať kompromisy tam, kde nie sú možné, ale vždy hľadať pravdu, pretože len pravda je zárukou skutočnej slobody.