Možno tomu doma na Slovensku ťažko uveríte, ale veriaci inde v Európe sa za svoju náboženskú slobodu dokážu aj pobiť. V Holandsku ortodoxní kalvíni kopali a zrazili novinárov.

V širšom okolí neexistuje krajina, v ktorej je takmer každý druh náboženského života tak dlho a tak plošne zrušený ako na Slovensku. O dôvodoch tejto neobvyklej stuhnutosti sa dá len špekulovať, určite to však nesúvisí iba s pandémiou – veď verejné omše boli (alebo sú) dovolené aj u susedov, ktorí sú na tom ešte horšie ako Slovensko (v Českej republike či Maďarsku). Cudzinec by sa mohol domnievať, že Slováci azda majú najateistickejšiu vládu Európy…

Ponúknem malý prehľad: v Českej republike, ktorá má celosvetovo najvyššiu úmrtnosť po San Maríne, sa mohli bohoslužby dlhé mesiace konať, „počet prítomných osôb je však obmedzený na 10 percent kapacity miest“, čo je vzhľadom na nízke číslo českých veriacich a na veľkosť mnohých kostolov najmä v Čechách tak akurát. Česká vláda síce nedávno „predĺžila núdzový stav do 11. apríla,“ avšak „výnimku zo zákazu vychádzania budú mať veľkonočné omše“.

Poľsko, asi najreligióznejšia krajina Európy, zažíva svoju najbolestivejšiu fázu pandémie, aj Poľsko však reagovalo celkom inak ako geograficky a kultúrne blízke Slovensko: ešte začiatkom marca vyhlásil arcibiskup Stanislaw Gadecki, predseda Konferencie biskupov Poľska, že kostoly sú tu rovnako ako nemocnice na liečenie ľudí a že je „preto nemysliteľné, aby sme sa nemodlili vo svojich kostoloch“. Pre zníženia rizika infekcie mali poľské farnosti zvýšiť počet nedeľných omší. Až v polovici marca pristúpila poľská vláda k obmedzeniu náboženských zhromaždení na 50 osôb (čo je vzhľadom na návštevnosť poľských kostolov prísne opatrenie), až vtedy odporúčal Gadecki katolíkom, aby sa nezúčastňovali bohoslužieb. Na rozdiel od Slovenska, tu zrejme ide o obmedzovanie počas zopár týždňov a nie o plošný zákaz na dlhé mesiace.

Arcibiskup Stanislaw Gadecki (vpravo). Foto: Gadecki/FB

Celosvetová trojka v počte obetí na obyvateľa je v danej chvíli Maďarsko, aj tam sa takmer celú zimu konali bohoslužby. Ešte 11. novembra vyzvali síce kalvínske autority na zrušenie prezenčných bohoslužieb, katolícka cirkev sa však nepridala. Až v polovici marca, keď umieranie na covid dosiahlo v Maďarsku katastrofické rozmery, začali veľké maďarské diecézy s rušením verejných bohoslužieb. Aj tam ide podľa všetkého o týždne bez sviatostí a nie o mesiace.

Aj v západnej Európe sa dá ťažko nájsť vláda, ktorá tak nevraživo diskriminuje náboženský život ako tá slovenská. Autor týchto riadkov býva neďaleko slovenských hraníc v Rakúsku a má zase už takmer dva mesiace prístup k omšiam. Rakúska situácia je špecifická aj tým, že vláda sa neodvážila zrušiť bohoslužby, zrušili ich iniciatívne a dobrovoľne rakúski biskupi. Stalo sa tak počas dvoch „tvrdých“ zimných lockdownov, spolu asi osem týždňov. Od Zeleného štvrtku pôjde síce východné Rakúsko (Viedeň, Dolné Rakúsko, Burgenland) do nového tvrdého lockdownu, napriek tomu to vyzerá tak, že veľkonočné slávnosti si tentokrát už nikto nedovolí zrušiť.

Tak ako v Rakúsku, aj v nemeckej ústave má náboženská sloboda silné postavenie. Každá vláda, ktorá sa stará do záležitostí náboženských spoločenstiev, sa ocitne na tenkom ľade a môže ľahko pohorieť pred ústavným sudom. (Vyvstáva tu celkom zaujímavá otázka: Prečo sa vlastne slovenská vláda niečoho takého nebojí? Nemá Slovensko kvalitnú ústavu či nemá kvalitne obsadený ústavný súd?)

Každopádne sú rakúska aj nemecká vláda vo vzťahu k náboženstvám veľmi opatrné a radšej len „apelujú“ na cirkevné autority, či by nemohli „zvážiť“ pozastavenie verejných bohoslužieb. Spolková vláda Nemecka túto zimu neurobila ani to. Náboženská mozaika Nemecka je pestrá, v rôznych spolkových krajinách aj diecézach sa aplikovali rôzne opatrenia, niekde takmer žiadne, niekde tak prísne, že to väčšinu veriacich odradilo od návštevy chrámu. Všeobecne však platí, že každý Nemec, čo veľmi chcel ísť do kostola, si otvorený chrám počas celej zimy aj našiel.

Až Merkelovej stroskotaný plán „veľkonočného pokoja“, za ktorý sa na druhý deň srdcervúco ospravedlnila, obsahoval „prosbu“ o zrušenie veľkonočných bohoslužieb. Inak široko rešpektovaná kancelárka projekt blackoutu počas sviatkov už nevedela presadiť. Proti prosbe sa vyslovil minister vnútra Horst Seehofer (CSU) a v hodinách pred zrušením avizovaného veľkonočného pokoja bolo z katolíckej cirkvi počuť, že cirkev nemieni vyhovieť kancelárke.

Foto: TASR/AP

Neočakávane zaujímavý prípad je Holandsko, tam v nedeľu vyústil spor za otvorené kostoly až do násilia.

Táto malá ľudnatá krajina je dnes väčšinovo bez vierovyznania, k štátnemu protestantizmu sa hlási už iba 16 percent obyvateľov, no donedávna hralo náboženstvo (prípadne odmietnutie náboženstva) centrálnu rolu pri organizovaní holandskej spoločnosti. Keď kedysi dominujúce kalvínske elity v 19. storočí videli, že už nedokážu vtlačiť celej spoločnosti svoju pečať, zaviedol sa model verzuiling (doslova „pilarizácia“). Znamenalo to, že kalvíni, katolíci, liberáli a neskôr aj socialisti, žili v akomsi dobrovoľnom apartheide, každá komunita mala svoje školy a médiá, ba aj sociálnu poisťovňu a prišla len minimálne do kontaktu s príslušníkmi iného piliera. Nejaký čas to vyhovovalo takmer všetkým, pilarizácia garantovala mier v polarizovanej spoločnosti.

S týmto (pôvodne) náboženským partikularizmom súvisí mimoriadne silné postavenie náboženských spoločenstiev voči štátu: holandská vláda nemá ako zakázať bohoslužby, holandská ústava niečo také vylučuje. Keď sa zaviedol zimný lockdown, pravicovo-liberálny premiér Mark Rutte preto mohol len poprosiť náboženských hodnostárov, aby aspoň limitovali svoje zhromaždenia na 30 osôb. U „štátnych“ protestantov, ku ktorým sa hlási aj kráľovská rodina, ani u katolíkov nenarazil na odpor. Tieto konfesie stratili do veľkej miery svoju identitu, návštevnosť chrámov je aj mimo pandémie mizerná a pilarizáciou už nežijú. Napríklad taký denník Volkskrant, ktorý tu kedysi vychádzal pre katolíckych robotníkov, má dnes úplne iných čitateľov. Mladí Holanďania často už ani netušia, čo kedysi patrilo do akého piliera. Je im to smiešne.

Urk. Foto: Wijnveen/flickr.com

Lenže zostala tu ešte jedna komunita, ktorá žije stále v dobrovoľnom apartheide – ortodoxní kalvíni. V obciach takzvaného „biblického pásu“ platí prísny nedeľný pokoj a zákaz nadávania, ženy nenosia nohavice a číta sa hlbinno-teologický denník Reformatorisch Dagblad, ktorý má počas nedele vypnutú webstránku. Pravoverní majú svoju politickú stranu, ktorá je vedená duchovnou autoritou a ktorá v straníckom programe sľubuje „odvrátiť a vyhubiť všetko modlárstvo a každé falošné náboženstvo“. Staatkundig Gereformeerde Partij nie je veľkým mocenským hráčom, ale je stabilne zastúpená v holandskom parlamente.

Autor článku sa bol raz pozrieť na ortodoxnú baštu Urk. „Na Urk“ – tak sa vyjadrujú aj sami Urkčania, keďže niekdajšia rybárska dedina bola pôvodne ostrovom a zachovala si napriek blízkosti k amsterdamskej aglomerácii doteraz mentalitu ostrova. Urk má najväčšiu mieru pôrodnosti v Holandsku, až 93 percent z 20-tisíc obyvateľov chodí v nedeľu do kostola. Výber kalvínskych denominácií je v Urku obrovský: je tu osem chrámov liberálno-kalvínskeho hervormd prúdu a k tomu tucet modlitební prísneho prúdu s názvom gereformeerd. Kostoly v štýle skladu či haly majú napríklad nasledovné náboženské komunity: Reformovaná obec, Holandská reformovaná cirkev, Reformované obce v Holandsku, Slobodná reformovaná obec či Oslobodená reformovaná cirkev. Bohoslužby trvajú hodinu a pol, tvorí ich takmer iba kázeň, boží ľud odspieva sotva tucet žalmových veršov, na konci bohoslužby nebýva žiadne prijímanie.

Ortodoxný kalvinizmus v najčistejšej podobe sa dá zažiť v Starej reformovanej cirkvi: je to more čiernych dámskych klobúkov, čierne zaodetému kazateľovi hore na kancli nie je vidieť ani na ruky. Kazateľ sa nepohne ani raz, celú kázeň prespieva. Bohoslužba sa končí rituálnym odchodom členov cirkevnej rady, tuctu mužov v čiernom, vážnych a vychudnutých.

Ortodoxní kalvíni sú v inak ultraliberálnej holandskej spoločnosti neobľúbení. Napríklad sa pravidelne objavujú legislatívne projekty, ktorými chcú ľavicoví a liberálni politici nútiť týchto kresťanských fundamentalistov, aby uznali zrovnoprávnenie žien. Ale inak si ortodoxní žijú nepovšimnute na okraji spoločnosti.

Stredobodom pozornosti sa stali až v časoch koronavírusu. Už keď vláda vyhlásila v Holandsku dovtedy nepredstaviteľný zákaz vychádzania, bol Urk jedným z miest, kde vypukli najsurovejšie nepokoje. Nie nadarmo sa hovorí Urkčanom, že sú „holandskí Texasania“, celkom radi berú spravodlivosť do svojich rúk. No a potom ešte odmietla menšina v menšine vyhovieť „urgentnej rade“ od vlády, aby prešli na livestream alebo znížili počet veriacich počas bohoslužieb na 30 osôb. Niektoré ich kostoly boli v nedeľu stále plné, občas chýbali aj tie rúška. Premiér Rutte nazval ich správanie „egoistické“, ale páky na nich nemá, ústava nepustí.

Sekulárne holandské elity sa odvtedy snažili vyriešiť problém starým osvedčeným spôsobom – vystavili ortodoxných na mediálny pranier. Televízne štáby začali obliehať kostoly v biblickom páse a vysielali odtiaľ obrázky, ktoré pohoršovali väčšinové obyvateľstvo a mali vytvoriť spoločenský tlak na zákaz tamojších bohoslužieb.

Výsledkom v tú osudnú nedeľu bolo, že niektorí ortodoxní reagovali nahnevane na prítomnosť novinárov. Pred chrámom Starej reformovanej cirkvi v Krimpene zaútočil istý veriaci – podľa holandských médií „zozadu“ – na novinára a „kopol ho do brucha“. Pred urkským kostolom Reformovaných obcí, denomináciou s až 107 745 veriacimi, „zrazilo auto novinára“. Aj keď útoky na videách pôsobia tak, že žiaden novinár nemohol byť zranený, prekročili tým ortodoxní útočníci rubikon. Mediálne rozhorčenie je veľké, kalvínske autority chodia odvtedy so sklonenými hlavami, obávajú sa, že vláda si na nich teraz páky nájde.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.