Básnik Ján Smrek tesne po komunistickom prevrate vo februári 1948 napísal báseň, v ktorej brilantne a jasnozrivo zvestoval, že Československo vstupuje do temna totality.

Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek, už 29. februára 1948, teda po štyroch dňoch od rekonštrukcie československej vlády vynútenej komunistami, pochopil, že štát nenávratne smeruje k totalitnému režimu a neslobode. V nasledujúcich dňoch, ba týždňoch si toto neuvedomovali ani mnohí nekomunistickí politici, ktorí sa nádejali, že v blížiacich sa slobodných voľbách strojcov prevratu porazia. Takúto možnosť už nedostali.

Smrekova báseň Február 1948 niesla symbolický názov. Komunisti neskôr z míľnika prevratu urobili sviatok s názvom Víťazný február alebo jednoduchšie Február.

Tak, stalo sa.

Revolúcia nekrvavá.

Netiekla nikde krv, len z môjho srdca.

Preto tak nepevne mi sedí hlava.

A moja myšlienka je tápajúca.

Nehľadám človeka, ni priateľa.

Čo je to človek? – nemám ho už rád.

Človek je brucho a je matéria.

Lež darmo hovoriť, druh druha nerozumie.

Už celé ľudstvo v klbku stočené je.

Had.

Zahúdli vášne

a bledne Beethoven. Veľké slovo je revolúcia.

A sloboda je sen.

Ženú sa autá intelektuálov,

ich lampy blýskajú, lebo je noc.

A ľud?

Ľud nastupuje do bulvárov,

na rozkaz vzdelancov,

tých, ktorí uchvátili moc.

Na nebo vystúpili večernice

a žiaria ako divé.

A čo som ja? Som iba polárka,

len bledá lampa snov

pre oči trpezlivé!

Žerú sa deti revolúcie,

pes zožral vlastný chvost.

Zbohom buď, sloboda,

ach, sloboda, ty skvost.

Potopa ideí sa privalila,

človek už zatopí sa v tomto daždi.

Zbohom buď, ľudská láska,

zbohom buď navždy.

Čo stupňuje sa? Nenávisť.

Láska sa nestupňuje, tá len klesá.

A čo ja počúvať mám?

Nič, len drozdov hvizd, čo ide z lesa.

Do výšky, do výšky, len do výšky

dvíha sa drozdia škála.

A ja ju počúvam,

ja, dieťa vypadnuté z kolísky,

ja, tvrdý ako skala.

Sedí vták na haluzi, zobe puk,

približuje sa jar.

Je vôbec ešte slnko,

čo nechá kvitnúť nechty mojich rúk,

aby sa vryli

v nejakú dlaň a tvár?

Nestojím o slnko, ni o mesiac.

Len dúha na nebi, tá by ma vyliečila.

Dúha je nič, len farba. Dúha to je sen.

A kto vie, čo je viac?

Algebra mojej nevedomosti,

čo sa mi v mozgu skryla.

V noci píšem básne, vo dne prózu.

Sú to užitočné okamžiky?

Neviem. Zaháňam však nimi hrôzu,

ktorá ide na mňa z politiky.

(29. február 1948)

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.