Víkendové čítanie: Prečo ľudia veria?

Na tento víkend sme pre vás vybrali ukážku z knihy autorov Jána Buca a Michala Zamkovského, ktorá vznikla z prepisov relácie TV LUX s názvom Duchovná poradňa. Autorom vybraného úryvku je páter redemptorista Michal Zamkovský CSsR.

Prečo ľudia veria?

Mnohí rodičia vedú svoje deti k viere celý život. Poznám však rodiny, ktoré konali rovnako, a napriek tomu ich deti neveria alebo prestali veriť.

„Dcéra nechodí do kostola. Syn prestal veriť. Čo máme robiť?“ Podobné výroky otcov či matiek, sú vždy veľmi bolestné. U rodičov nastupujú akési výčitky, že urobili chybu. Na otázku, prečo sa tak stalo, je ťažké odpovedať. Viera je totiž tajomstvo. Svedčia o tom aj situácie, keď deti v jednej rodine zostanú veriť a v inej rodine, ktorá sa taktiež snažila vieru praktizovať, zostali bez viery. Treba si uvedomiť, že viera nie je len o podaní tradície. Som rodičom vďačný, že svoje deti vedú po ceste viery, lebo naozaj to má vo výchove nesmierny význam. Viera je však čosi viac ako len odovzdanie tradície, študovanie katechizmu s deťmi či nedeľná návšteva kostola. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby prišlo k odovzdaniu sa, k vnútornému stretnutia so živým Bohom a k voľbe kladného životného postoja. Samotné rituály nám raz sedia, raz nesedia. Potom nás už rodičia nekontrolujú a bez nášho osobného presvedčenia sa náš život začne chvieť. Ak urobím základné rozhodnutie, viera aj sám Boh ma budú viesť ďalej. Aby sme sa však rozhodli, je veľmi dôležité zažiť svedectvo viery alebo sami sa stať svedkami. Viera potrebuje takých svedkov, ktorí majú dobrý vzťah s Bohom. Bez nich by to aj v rodinách a v školách, často aj v cirkevných, bol iba studený projekt „dedičstva.“ Zmyslom viery nemá byť, že starý otec chodil do kostola, ja som chodil, tak aj ty budeš. Odovzdanie viery má byť evanjelizáciou, príkladom živého vzťahu človeka s Bohom.

Mierite na osobný vzťah vyjadrený aj v modlitbe?

Áno, modlitba je nevyhnutná. I ja som kňazom vďaka tomu, že som sa modlil. Moja mama takisto v mojej mladosti za mňa obetovala veľa modlitieb aj ružencov a dôverovala Bohu, že si ma jedného dňa pritiahne. Vieru vnímam ako dar, milosť. Je to čosi, čo nás prekvapí. No modlitbou tento dar viery formujeme. Prostredníctvom modlitby naša viera rastie. Ďalej nám v napredovaní a v budovaní osobného vzťahu s Bohom pomôže určité prostredie viery, či už je to doma alebo v spoločenstve. Zvlášť pre mladého človeka, najmä v období dospievania, keď chce niekde patriť, je dôležité, aby bol zapojený. Buď v škole, v dobrej partii, niekde na krúžkoch, v hnutiach, vo farnosti či v zbore. Prostredie mladým veľmi pomáha napredovať vo viere. Teší ma, keď vidím vo farnostiach toľko mladých!

Čo ak človek cíti, že Boha nepotrebuje? Čo ak človek nepociťuje potrebu jeho existencie v osobnom živote?

Chcem všetkých povzbudiť, že Boh má naozaj svoj čas. Čítal som príbeh, ako ku kňazovi prišla mama so svojou dcérou. Veľmi uplakane a utrápene hovorila, že dcéra odmalička chodila do kostola, dokonca bola zaangažovaná veriaca. Teraz úplne prestala vieru praktizovať. A keď sa kňaz rozprával s touto mladou ženou, vraví mu: „Skončila som vysokú školu, vydala som sa, máme dom, auto. Mám dobrú prácu, dobrého manžela, som šťastná. Vlastne načo potrebujem Boha? Načo potrebujem chodiť do kostola? Nútia ma, prosia, ale ja necítim, že k šťastiu potrebujem Boha.“ S týmto pocitom sa môžeme stretnúť naozaj v mnohých prípadoch. Ľudia sú dnes takí zaujatí životom a udalosťami, že pre Boha im nezostáva čas. Myslím si, že v podobných prípadoch treba zachovať trpezlivosť a v pravom čase príde prekvapenie viery. Tak sa to stalo aj mne po skončení vysokej školy a tak to zažili i mnohí ďalší. Osobne ma vždy veľmi povzbudí, keď čítam príbehy o obrátení. Jeden napísala aj speváčka Marie Rottrová: „Keď som sa vrátila do kostola v Ostrave, odrazu som sa vrátila do rodiny. Vnímala som otca, ktorý tam hrával na organe, moju mamu aj ľudí, s ktorými som vyrastala. Na mnoho rokov som sa kdesi stratila, ale znova som prišla do rodiny. Ten kostol akoby spájal všetky generácie a vytrhol človeka z diktatúry prítomnosti.“

V knihe je vyhradený priestor na zapisovanie vlastných myšlienok, podnetov či postrehov. Vydavateľ vyzýva čitateľa použiť pero, zvýrazňovač alebo len ceruzku a robiť si poznámky, vyznačiť si obľúbené citáty alebo si zapísať otázky, ktoré mu pri čítaní budú blúdiť hlavou. Na konci každej kapitoly autori ponúkajú i krátke zamyslenie.