Rozhovor s Luciou a Petrom Žiakovcami, ktorí majú vlastný butik s módou, o móde veľa rozmýšľajú a žijú ňou. A budú o tom písať aj pre Štandard.

Sedeli sme u nich v butiku, na stole ležali náčrty, skice. Obidvaja boli upravení, elegantní, a možno na prvý pohľad trochu hanbliví. Zdanie ale klamalo – všetko, čo robia, ako myslia, majú premyslené. To je napokon aj dôvod, prečo sa s ich textami budeme stretať na Štandarde častejšie, pripravujú novú rubriku venovanú móde, trendom a vkusu. Otázky spoločne kládli Eva Hrešková a Jaroslav Daniška.

Spája sa u vás niekoľko netypických vecí. Ste manželia, tvoríte spolu, ale máte odlišné záujmy. Ako to celé vzniklo? Kto koho a kedy našiel a ako ste sa sformovali?

Lucia: Spoznali sme sa na pracovnej pôde, kde sme pracovali ešte oddelene. Peťo pracoval v Anglicku, ja tu na Slovensku a na jednom pracovnom stretnutí sme sa stretli úplne prvýkrát. Naše spoznávanie sa začalo oveľa neskôr, keď Peter prišiel na Slovensko a stali sme sa priamymi spolupracovníkmi. Neskôr sme z toho korporátu spoločne odišli a chceli sme si dať pauzu minimálne pol roka, aby sme si oddýchli. Vtedy sme sa aj rozhodli, že sa vezmeme. Rozmýšľali sme o tom, že by sme vycestovali von, preto sme si povedali, že sa radšej vezmeme, nech už kráčame všade spolu. Do štyroch mesiacov sme nachystali svadbu a potom sme začali hľadať, čo chceme v živote robiť. Vtedy sme ešte ani nechyrovali o tom, že si založíme ateliér. 

Peter: A tento náš ateliér už je taký malý výtlak z toho vzájomného i osobného hľadania sa. 

Čiže až v neskoršom veku ste prišli na to, že chcete šiť a tvoriť módu. Čím ste sa živili predtým?

Lucia: Ja som vyštudovala stavebníctvo a v spomínanom pracovnom tíme som mala na starosti skôr koordinačnú prácu na projektoch, koncepčné veci pre developera. 

Peter: Ja som bol architekt. Dlho som robil v Anglicku, kde som aj študoval, pracovali sme aj veľa tu v Bratislave, na zónach ako Twin City a podobne, od roku 2005 do roku 2012, na pôvodných konceptoch. Boli sme klientom spoločnosti, kde pracovala Lucia, preto sme sa stretli pracovne. 

Lucia: Sme z prostredia, ktoré nemalo nič spoločné s módou. 

Ako ste sa teda dostali k šijaciemu stroju?

Peter: Má to dve paralely. Už dávno som sa pozeral na módu, ešte keď som chodil na strednú školu, v 90. rokoch. Vtedy bola iná doba, nedalo sa otvoriť si Instagram ako dnes, kde sa to na vás „leje”. V sobotu som si pravidelne púšťal program na ČT (Českej televízii), v ktorom bol hodinový zostrih módnych vecí a veľa som si pri tom kreslil, išlo o grafiky a modely. A v roku 2015 som našiel svoj starý skicár plný tých starých módnych kresieb. V čase, keď som chodil do školy, nebol nápad ísť ako chalan na strednú odevnú školu do Trenčína úplne akceptovateľný. Moji rodičia sa báli, že by som išiel zlou cestou. Preto som skončil na strednej priemyselnej škole elektrotechnickej a skice som mal založené až do toho roku 2015.

Lucia: Naša cesta nebola taká, že sme sa ráno zobudili a vedeli sme, čo chceme robiť. Trvalo to niekoľko mesiacov. Najprv sme uvažovali o tom, v čom máme skúsenosti.  Potom sme si začali klásť iné otázky, nielen to, s čím máme skúsenosti, ale čo by nás viac napĺňalo, čo by sme robili s väčšou radosťou, čo by nás možno aj viac charakterizovalo. Išlo to pomaly, vracali sme sa k dávnym časom. Vždy to boli malé kroky, ktoré otvorili dvere ďalším krokom. Ja som si v tínedžerskom veku rada niečo ušila, no hoci som si chcela aj neskôr šiť, nemala som na to popri vysokej škole a zamestnaní čas. A tiež som si nevedela robiť strihy. 

Foto: Matúš Zajac

Vznikol priestor doštudovať si to, vyskúšať nejaké kurzy. Peter mal ešte nejaké architektonické zákazky, ja som začala tvoriť niektoré veci podľa prvých strihových riešení. Jedna vec je ušiť jedny pekné šaty, ale je to niečo, čo budem vedieť robiť stále? Hovoriť si, že som módna dizajnérka, bolo pre mňa veľmi vzdialené. 

Keď sa u nás povie, že niekto šije, predstavíme si časopis Burda alebo nejaký strih, ktorý si človek rozloží, nakreslí a robí podľa toho. Vy máte vlastný osobitý štýl, ako to vzniklo?

Lucia: Máme vlastné strihy. Začali sme najskôr študovať, ako sa strihy robia. Bola som na krátkom kurze, bol iba informatívny, skôr o tom, ako si strih upraviť, než ako ho vytvoriť. Nevedeli sme sa dopátrať nejakých kurzov, až sme časom pochopili, že si to salóny, krajčíri a značky držia ako svoje know-how. Šli sme si teda požičať nejaké knihy do Centra dizajnu, zohnali sme si knihu, ktorú nám odporučila Lea Feketeová, zalovili sme aj v anglickej literatúre. Študovali sme a začali sme tvoriť vlastné strihy. Najskôr základné a potom aj strihové odvodenia. Čokoľvek tu dnes robíme, tak vychádzame od základného strihu.

Peter: Aj ako architekt a z toho konštrukčného a profesionálneho prostredia som sa na to vždy pozeral tak, že to nemá byť niečo rýchlokvasené. Ide to pomalšie, lebo sme načreli úplne na hlbinu. Chceli sme to ovládať. Aj s tou víziou, že si to chceme jedného dňa dať aj vyrábať. Keby niekto tvrdil, že to, ako sme to navrhli, sa nedá zrealizovať, vieme sa za to postaviť, lebo tomu rozumieme. 

Ako ste našli svoj osobný výraz? Pozerali ste sa do sveta alebo skôr do našej slovenskej minulosti?

Lucia: Beriem to ako dar od Boha, ktorý mám, že viem tieto veci vycítiť, postrehnúť, vidieť v sebe. Je to dar, za ktorý mám a chcem byť vďačná. Nie je to nič zo slovenskej minulosti, je to niečo, čo ma nadchne, čo vidím a je to pekné. Viem, že krása môže byť relatívna – niekomu sa to zdá pekné, inému nie. Súčasťou mojej osobnosti je túžba narúšať akúsi zabehanosť a hrať sa s tým, čo je netradičné. Skúsiť niečo, čo je neobvyklé, ba priam odmietnuté, a dať tomu priestor, vyzdvihnúť to. Môže to byť napríklad neobľúbená farba.

Ako ste to ovplyvnili vy, Peter?

Peter: Lucia to povie vždy tak pekne. A to je podľa mňa bod, v ktorom sa aj prelíname, aj trochu rozchádzame. Lucia má niekedy tendenciu viac uletieť a ja sa snažím držať to pri zemi. Snažím sa pozerať viac do budúcnosti. Nie odmietať históriu či ňou opovrhovať, ale snažiť sa tvoriť pre moment tu a teraz. Tiež sa v tom ešte hľadám. V niektorých veciach inklinujem k tomu, že sa odpútavam od klasických postupov, aby tieto veci stratili určitý pátos. Napríklad, košeľa nie je úplne košeľa, top má strih, ktorý by ste bežne nečakali. Výrazovo to reflektuje jednoduchosť a čírosť dnešnej doby. Ako architekt sa k tomu navyše snažím pristupovať konštruktívne.

Foto: Matúš Zajac

Čiže vy, Peter, pestujete línie a Lucia ich narúša?

Lucia: Nie je to tak. Už nejaký čas robíme spolu a zistili sme, že sú veci, ktoré nevieme spraviť spolu, každý máme iný názor a vieme si ho povedať. Každý musí dotiahnuť tú svoju predstavu. Naučili sme sa viac sa rešpektovať než si to dávať za zlé. Na druhej strane sa navzájom obohacujeme. Pri Petrovi sa učím na viaceré veci pozerať koncepčne. Snažíme sa pri tvorbe strihu nehľadieť len na to, čo sa nám páči, ale mať aj zmysel, zámer v tom, ako to spravíme. 

Laicky móda znamená stále niečo nové. Existujú určité trendy, organizujú sa módne prehliadky, sú v kurze určité farby a podobne. Nachádzate v tom aj vy inšpiráciu?

Peter: Veľkou inšpiráciou je pre nás svetové mólo. Sú osobnosti, na ktorých veci naozaj čakáme a sme zvedaví, čo spravia. Ale nekonzumujeme sezónne trendy. Mňa to ani veľmi nezaujíma. Viem, že veľké módne domy riešia s trendovými agentúrami, čo bude, ako bude, na čo sa nastaviť. Sú aj určité syndikáty, kde sa dohadujú, kam to v danom roku pôjde. Má to obrovskú silu formovať veľkú časť trhu a ľudí. Tam vidieť priam politický boj, dokonca genderový boj. Móda to odzrkadľuje. Asi pred tromi rokmi bola práve takáto silná vlna, potom asi dva roky sa objavovala ženskosť a teraz je tu opäť veľký tlak, aj v spojitosti s globálnou politickou scénou.

To sú veľké domy a značky, ale vy ste vlastne butik. My sme krajina, ktorá napríklad na rozdiel od Talianska tradíciu butikov veľmi nemá. Dá sa tu preraziť s butikom?

Lucia: Veľakrát nás to smeruje inak ako si myslíme. Keď sa na to pozeráme spätne, sme radi, ako sa veci udiali. Je to skôr o tom, ako nás Boh vedie. A nie je to fráza. Nedeje sa to ľahko, lebo progres sa nedeje, ako by sme chceli, a musíme sa učiť v pokore prijímať, že to ide pomaly, hľadať, čo nám to ukazuje a ktorým smerom nás to posúva. Úplne na začiatku som si veľmi priala robiť veci, ktoré budú pre ženy, najmä v kresťanskom prostredí, krásne, ženské, a zároveň si ich budú môcť dovoliť.  Žiaľ, začala som sa učiť tomu, že tieto veci sa nedajú robiť za malé peniaze. Nedá sa ignorovať to, ako je nastavený trh, žiaľ. Trvalo mi roky, kým som to v sebe nejako prekusla, že na tento čas sa musím vzdať tejto idey. V tejto fáze to zatiaľ viem robiť len pre menej žien. Neviem to spraviť tak, aby to bola lacná záležitosť. Učím sa to prijímať. Ja totiž neviem veci odfláknuť, urobiť ich ledabolo, len ich od niekoho okopírovať. 

Foto: Matúš Zajac

Prečo sa podľa vás na Slovensku nedarí butikom? Nielen teraz, ale historicky. Darí sa im v Taliansku, ale napríklad aj v Poľsku. Prečo nie u nás?

Lucia: My sme vždy chodili nakupovať do Poľska. Poliaci to mali vždy viac šik ako u nás. Možno to len nemáme v kultúre zakódované a neviem, či je vôbec snaha si to osvojiť. A to sa mi zdá skôr smutné. Za posledných 20 rokov sme sa tým prísunom lacných vecí naučili dať na seba čokoľvek a čo najlacnejšie. 

Ako sa prelína váš pracovný život s tým manželským?

Peter: Vylaďuje sa to. Zdá sa mi, že manželstvo nám funguje lepšie ako kreatívny proces (úsmev). Na osobnej úrovni si to vieme lepšie upratať a vzájomne si porozumieť. Pri argumentácii ideí a toho, čo a ako ďalej, tam to ide trochu ťažšie. Neviem, či je za tým všeličím poprekrývané vnútorné ego každého z nás, alebo je to tým, že obaja sme zameraní na podstatu. Keď nás ten druhý nedokáže dokonale pochopiť, nevieme sa pohnúť z miesta.

A dá sa to oddeliť – to pracovné a rodinné?

Lucia: Nedá sa to oddeliť. Keď sa nedohodneme v pracovnej veci, vstupuje to aj do nášho súkromného života. My našu prácu žijeme. Žijeme s ňou. Práca nás ovplyvňuje aj vo voľnom čase. Niekedy je to ťažké a vznikajú aj napätia. Netrúfam si ale povedať, že je to zlé, lebo zároveň nám to okresáva naše egá a učí nás to mnohé veci o sebe samých aj o nazeraní na iné veci. Takže hoci máme za sebou náročné chvíle, sme za ne aj vďační. Keby nebolo ich, mali by sme iné problémy. Nie sme vo všetkom v zhode, sú veci, ktoré si potrebujeme aj prepáčiť. 

Foto: Matúš Zajac

Peter, vy nemáte rád kravaty? Pri košeliach, ktoré tvoríte, si neviete uviazať kravatu, nemajú golier.

Peter: Mám veľmi rád kravaty. Z predošlej práce som prišiel taký „architektonický” šedo-čierno-modro-biely. Lucia mi otvárala farebné košele a taký britský, londýnsky odvážnejší farebný štýl a začal som nosiť farebné košele, kravaty aj nohavice. Ľudia sa tomu aj čudovali. Dávam viac priestor abstrakcii a mnohé košele, ktoré robím, vychádzajú oholené o tieto základné prvky. Fascinuje ma to. Košeľa je základom mužského oblečenia.

Lucia: Ja som si až nedávno uvedomila, že Peter nenosí kravaty. Ukladala som si veci do skrine a všimla som si Petrove kravaty. Pozrela som sa na jeho košele a zrazu mi došlo, že on už nemá prečo nosiť kravaty. Myslím, že to nebol ani zámer. Má jednoducho rád také košele, taký dizajn. 

Mnohí si zakladajú na značkách, čím drahšie, tým lepšie, iní si zase zakladajú na fádnosti. Napríklad mladé dievčatá nosia šedé a čierne tričká. Vaša móda je farebná.

Lucia: Naša cesta je, že robíme väčšinu vecí na mieru, nešírime to veľmi von do sveta. Ja sa snažím povzbudzovať ženy, ktoré k nám prídu, k ženskosti, k ženskému výrazu. Aby si na tom nedávali záležať kvôli tomu, čo povedia kamarátky či kolegovia, ale kvôli sebe samým. Rada to hovorím najmä matkám, ktoré majú malé deti. Deti si to totiž odmalička všímajú. Keď som raz doniesla mojej sestre veci na vyskúšanie, jej trojročný synček reagoval: Mamka, ty si krásna, nechaj si to! Veľakrát som to sama videla, keď tu boli ženy aj s dieťaťom, alebo mi ženy povedali, ako reagovali ich deti – a najmä synovia, keď si len obliekli sukňu. Toto si treba všímať. Je ťažké prevalcovať v tomto svete takýmto výrazom spomínané šedé tričká, návrat k štýlom, ktoré nepristanú každej žene. Ako napríklad trend oversize. Vie to byť pekné, ale niekomu to jednoducho nesedí. My sami hľadáme spôsob, ako toto meniť, alebo skôr ukazovať, ako to môže vyzerať inak. 

Nedávno som mala rozhovor s kamarátkou o tom, že v tejto dobe sa počas online výučby neoblieka tak, ako keby išla do práce, dá si len nejaký vrch. Prekvapilo ma to. Ja sa ráno oblečiem, lebo sa chcem obliecť pre seba. Len preto, že nejdem do práce, neostanem v pyžame. To prvé je rešpekt voči mne samej, až druhý je rešpekt voči druhým. Keď k nám príde nejaká žena, na to ju upriamim, nech si vyberie podľa seba, primárne pre seba. Toto sú veci, ktoré povzbudia. Určite to nie je ľahká cesta ukázať mládeži alebo všeobecne ľuďom, že to má zmysel. Ale mne to zmysel dáva. A dostávam na to aj reakcie. 

Aké?

Raz som išla v kabáte, šále, v čižmách, trochu v smutnej nálade a bolo šero. Míňala som sa s mladým asi dvadsaťročným chalanom. Po chvíli sa zastavil a prišiel mi povedať: “Prepáčte, nedalo mi to, ale musel som sa zastaviť a povedať vám, že vyzeráte veľmi dobre.” A podobné veci sa mi stali niekoľkokrát, aj od mužov odo mňa oveľa mladších. Keď sa pozriem na rovesníčky týchto mladých mužov, majú 20-25 rokov, ony nechodia oblečené žensky. Obliekajú sa androgýnne, neutrálne až nie pekne. Potom sa nečudujem, že takýto chalan má odvahu povedať takmer dvakrát staršej žene, že vyzerá dobre. Lebo vidí ženskosť, niečo pekné. Nechcem tým vyzdvihovať seba. Chcem poukázať na to, čo vedie ku kráse, ladnosti, ženskosti. Vidím pokroky u žien, ktoré k nám chodia, že sa v tom posúvajú.

V denníku Štandard štartujete novú rubriku. O čom sa chystáte písať?

Peter: Cítim potrebu písať o tom, čo vidím a je to pravdivejšie než to, čo je teraz vidieť. Možno trochu aj nabúravať to, čo vnímame, prečo to tak vnímame, ako posudzujeme veci – my sami a tiež ľudia, spoločnosť. Aj našou tvorbou sa snažíme robiť veci, ku ktorým človek nájde pozitívny vzťah. Rozhodnutie niečo konkrétne si na seba dať, zahaliť sa i odhaliť, je motivované snahou o dobro a s ním spojené krásno, no veľakrát sa to tak nedeje. Mám pocit, že dnes prevláda vizuálny šok, rýchle rozhodnutia, rýchlokvasené úpravy fotografií, všetko sa opakuje a publikum sa tým nadchýna. Vôbec sa nepozerá na to, čo sa skrýva za tým procesom. My tiež nie sme nejakým lineárnym startupom, ktorý teraz ide lineárne smerom nahor. Chcel by som poodkrývať aj tieto veci. Prečo to robíme, prečo to tak dlho trvá, prečo je to odlišné. Poukazovať to na príkladoch z toho, čo sa deje okolo nás, na čo ľudia reagujú veľmi rýchlo, berú to, namotajú sa na to, rýchlo sa to šíri.

Lucia: Peter má viac pisateľského ducha. Ja na to nemám až také vlohy. Chcem do toho vstupovať len vtedy, keď budem vedieť, že do toho viem niečo priniesť, aj v spolupráci s Petrom. Z môjho pohľadu sa mi zdá, že móde sa krivdí. Tým, že začala byť veľmi komerčnou zložkou, zdegradoval sa jej význam. Mnohokrát je odmietaná, no pritom je podstatná a potrebná. Nie v zmysle, že móda má robiť človeka, čím drahšie veci mám, tým viac chcem niečo ukázať svetu. Je potrebná v zmysle krásy, ktorú prináša.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.