Čečeni sa v dvadsiatom storočí ocitli dvakrát na pokraji zániku, no vždy znova povstali a zachovali si svoje tradície, jazyk, vieru a odbojnosť. O duši tohto národa a transformáciách Čečenska sme sa rozprávali s Majrbekom Vačagaevom. Je čečenským historikom a bývalým poradcom Aslana Maschadova, niekdajšieho de facto prezidenta neuznanej separatistickej republiky Ičkéria.

Na konci februára bolo výročie deportácie Čečenov do Strednej Ázie, ktoré si vyžiadalo obrovskú daň na životoch vášho národa. Vy ste sa už narodili po tom, ako bolo Čečenom dovolené vrátiť sa späť do vlasti. Ako vašu rodinu a vás osobne ovplyvnila táto udalosť?

Treba si uvedomiť, že v časoch ZSSR sme nemali právo hovoriť o deportácii. Zakazovali nám to. Na fakulte histórie, kde som študoval, bolo zakázané vôbec povedať slovo deportácia. Študovali sme tam dejiny Malajzie, Indonézie alebo Japonska, no nemohli sme sa učiť vlastnú históriu Čečenov a Ingušov. Napriek tomu veľmi veľa informácií o tejto tragédii prechádzalo na moju generáciu ústnym podaním v rodine. Pokolenie mojich rodičov vždy veľa rozprávalo a dodnes rozpráva práve o deportácii. Bola to najhoršia vec, aká sa im v živote stala. Vždy nám deťom opakovali, čo to bolo, ako sa to stalo, čím si prešli, ako si máme ceniť život a pozerať sa na svet. Takže čečenské deti už automaticky absolvovali hodiny dejín o deportáciách. Nemuseli sme sa o tom učiť v škole, vedeli sme viac ako historici venujúci sa tejto téme v Moskve. Ja som vedel lepšie, aké tragédie sa stali mojim rodičom, starým rodičom, strýkom a tetám než učitelia, ktorí nás učili a tvrdili nám, že nič také sa neodohralo.

Táto téma bola oficiálne tabu, no aj bežní Rusi zo Severného Kaukazu o nej museli aspoň niečo vedieť, či nie? Veď vysťahované bolo celé čečenské a ingušské obyvateľstvo, pričom aj samotná Čečensko-Ingušská autonómna SSR prestala na vyše desať rokov existovať.

Hoci oficiálne sa o tom nehovorilo, v realite sa mnohí snažili Čečenov urážať, že sme boli deportovaní, lebo sme vraj kolaborovali s Nemcami. Pričom nám však nijak nevedeli vysvetliť, ako sme mohli spolupracovať s Nemcami, ak Nemci nikdy neprišli do Čečenska. Oni sa zastavili za Majkopom. Bežní Čečenci Nemcov ani nevideli, tak ako s nimi mohli spolupracovať? Samozrejme, boli Čečenci, ktorí sa vzdali a padli do nemeckého zajatia a pridali sa k Nemcom, ale to sa dialo aj s inými národmi. Medzi veliteľmi takýchto oddielov nebol však jeden jediný Čečen, pričom nám vždy tvrdili, že prebehlíci boli len samí Čečeni. Celkovo ich bolo v nemeckej uniforme asi 47. Rusov, ktorí mali obrovskú armádu odporcov režimu pod nemeckou vlajkou, nikto nedeportoval – deportovali nás. Každopádne, pre nás je to posvätný dátum. Nemusíme sa pred nikým za nič ospravedlňovať, alebo niečo vysvetľovať, je to naša vlastná tragédia, pri ktorej zahynula viac než tretina čečenského národa. Je to udalosť, ktorá sa týka úplne celého národa, každého jedného Čečena, nevyhla sa žiadnej rodine.

Majrbek Vačagaev. Foto: Galina Azoulay/Wikipédia

Na jednej strane ste príslušníkom národa, ktorý si pod sovietskou vládou veľa vytrpel, a zároveň ste si prešli sovietskym vzdelávacím procesom. Ako ste na sklonku 80. rokov vnímali sovietsky režim a ako Rusov, ktorých neraz považujú za jeho hlavných reprezentantov?

Ja som nastúpil na univerzitu v roku 1982, keď ešte žil Leonid Brežnev. V deň, keď sme nastúpili, sme sa so spolužiakmi nahlas rozprávali po čečensky v električke. Električku následne zastavili a vyzvali nás, aby sme vystúpili, pretože sme sa rozprávali po čečensky. To sa stalo v meste Groznyj, v hlavnom meste Čečensko-Ingušskej republiky, a my sme tam nemali právo hovoriť po čečensky. Krátko nato sa ukázalo, že nemôžeme vo svojom jazyku hovoriť ani v budove univerzity. Samozrejme, že sme sa tak rozprávali, no nebolo to formálne dovolené.

A ako vnímali Rusi Čečenov?

Pohľad Rusov na nás bol: „My sme vám dali všetko, sme vaši starší bratia, my vám pomáhame.” Stále nám pripomínali, že do revolúcie u nás neboli nemocnice. Oni neboli do revolúcie ani v Turecku a potom ich tam postavili. Porovnávať sa s predrevolučnou érou bolo nezmyselné. Alebo nám tvrdili, že sme nemali písmo. Ale u nás bolo písmo – arabské. Do roku 1927 takmer všetci Čečeni čítali a písali pomocou arabského písma. Ale pre nich písmom bola len cyrilika a čo nebola cyrilika, to nebolo písmo. Vzťah k Čečenom najmä v Groznom bol vždy napätý – oni to mesto považovali za svoje a my zas za svoje. Postavili ho síce Rusi, ale na mieste vypálených čečenských aulov [klanových osád, pozn. redakcie]. Pre Čečenov bolo veľmi ťažké presťahovať sa do Grozného, pričom do roku 1904 sme na to ani nemali právo. Robilo sa všetko preto, aby mesto ostávalo etnicky ruským. Z toho vyplývali aj konflikty, hoci 99 percent bežných Rusov s nimi, samozrejme, nemalo nič spoločné. No stranícke štruktúry robili všetko preto, aby medzi Čečenmi a Rusmi v Čečensku nevznikli priateľské vzťahy.

Čečenské národné tance v podaní súboru Vajnach. Zdroj: YouTube

Ak sa nemýlim, tak na čele Čečensko-Ingušskej autonómnej SSR taktiež neboli Čečeni, ale vždy len Slovania.  

Áno, až do roku 1989 nestál na čele republiky nikdy Čečen alebo Inguš. Až potom sa v rámci perestrojky dostal na čelo (Doku) Zavgajev, ktorý je dnes ruským veľvyslancom v Slovinsku. Avšak podobné kvóty boli všade a nás to ponižovalo. Riaditeľom kolchozu bol vždy Rus a Čečen mohol byť až jeho zástupcom. V roku 1989, keď ma poslali do Moskvy na doktorát, som zistil, že kvóty boli aj na vysielanie doktorandov do hlavného mesta. Každoročne mohla republika vyslať štyroch. Prvý musel byť Rus, druhý Čečen alebo Inguš, tretí Armén alebo predstaviteľ nejakej inej menšiny, a až pri štvrtom na národnosti nezáležalo.

Vy ste sa nakoniec do Moskvy dostali a študovali ste tam históriu. Vašou témou bola dokonca Kaukazská vojna.

Ja som bol prvý Čečen, ktorému dovolili písať o tejto téme. Musel mi to však najskôr odobriť čečensko-ingušský výbor komunistickej strany. Nakoniec dovolili Čečenovi písať o Kaukazskej vojne – bolo to celé na hlavu.

Aké bolo štúdium v Moskve v porovnaní so štúdiom v Groznom?

Na mojej fakulte boli veľmi prekvapení, že vidia Čečena, ktorý hovorí po rusky. Ukázalo sa, že keď im oznámili príchod čečenského študenta, tak sa celý týždeň báli, že budú potrebovať tlmočníka. Keď som vošiel a pozdravil ich po rusky, bolo na nich vidieť, ako im okamžite odľahlo (smiech).

Takže v Čečensku vás nútili hovoriť po rusky a v Moskve nevedeli, že Čečeni hovoria po rusky?

Oni si mysleli, že majú dočinenia s nejakými divochmi. Žili v tom štáte, no nepoznali ho. Menšiny častokrát poznali Sovietsky zväz lepšie než národ, ktorý sa považoval za jeho tvorcu.

Čečenské hory. Foto: Clay Gilliland/Flickr

Do vlasti ste sa vrátili v roku 1994, v čase, keď sa tam už rodilo ozbrojené povstanie.

Vrátil som sa v roku 1994, krátko predtým, ako sa začal útok na Groznyj, pri ktorom zahynulo veľa mojich príbuzných.  

Aká bola situácia pred začiatkom vojny? Často sa píše, že nezávislosť viac podporovali Čečenci na hornatom juhu než na rovinatom severe.

Toto delenie je nesprávne. Napríklad [čečenský de facto prezident Aslan, pozn. red.] Maschadov pochádzal od Tereku [rieka na severe Čečenska, pozn. red.], teda z oblasti označovanej ako proruská. V skutočnosti množstvo Čečenov, ktorí zahynuli v boji s Rusmi, pochádzalo od Tereku. Nedá sa to takto ostro deliť. Rusi to však dodnes robia, aby vedeli vysvetliť vojnu vlastným občanom. Rozdelili nás na horských Čečenov, rovinných a tereckých. Napríklad aj v horách žili ľudia, ktorí sympatizovali s Rusmi.

Po vojne ste slúžili na vysokých pozíciách v administratíve de facto prezidenta Aslana Maschadova. Aká bola vo svojej podstate separatistická republika Ičkéria? Ústavu mala podľa európskeho vzoru, no neskôr v nej začali prevládať prvky islamu.

Naša ústava bola vytvorená na základe litovskej ústavy. V roku 1991 to bola politicky stopercentne európska spoločnosť, ktorá chcela vytvoriť európsky štát. Prvý prezident Džochar Dudajev sa snažil presne o takúto štátnosť. To platilo do roku 1994, keď sa Rusi rozhodli problém rýchlo vyriešiť silovou cestou. Nebolo to rýchle a začala sa vojna, ktorá trvala jeden a pol roka a vyhrali ju Čečeni. Ičkéria sa však po vojne už veľmi zmenila. Predtým sme chceli európsky štát, po vojne to už bolo inak. Čečeni sa počas vojny veľmi sklamali v európskych inštitúciách. V očiach Čečenov sa Ruska báli a zahrávali sa s ním, pričom neposkytli bežným ľuďom v republike žiadnu reálnu pomoc. Naopak, arabské štáty pomáhali finančne aj ľudsky, keďže k nám od nich chodili dobrovoľníci ochotní bojovať. Ani jeden z týchto dobrovoľníkov nedostával peniaze od (de facto) čečenskej vlády. Boli to ľudia, ktorí na základe vlastného presvedčenia prišli pomáhať Čečenom. Prvá vojna tak absolútne zmenila vektor smerovania nášho národa od západu smerom na východ. Aj vláda zistila, že má väčšiu šancu prežiť, ak bude spolupracovať s krajinami islamského východu. „Ak nás Európa nechce, skúsime to s našimi bratmi vo viere,“ povedali si vtedy ľudia.

Čečenec sa modlí počas bitky o Groznyj. Január 1995. Foto: Michail Evstafiev/Wikipédia

V každom prípade táto zmena kurzu priniesla z Arabského polostrova do Čečenska aj nový druh islamu – salafizmus, hoci Čečeni sú tradične súfiovia. Vedeli by ste vysvetliť, aký je medzi nimi rozdiel?

Súfijská forma islamu, ktorú dovtedy Čečeni poznali ako jedinú, sa u nás sformovala v 19. storočí. Sufizmus ako taký umožňuje veriacemu, aby sám hľadal pravdu a Boha. Sufizmus od veriaceho chce, aby každý deň niečo nové spoznával a objavoval. Dáva viac slobody a neohraničuje veriaceho prísnymi hranicami. Sufizmus je filozofickejší smer. Nedá sa úplne povedať, že je progresívny, no umožňuje hľadanie nových možností rozvoja. Nevidí nič zlé na tom, ak sa moslim učí tance z 30. rokov. To napríklad salafisti zakazujú. Sufizmus vzišiel od národa – je to národný islam. Salafizmus hovorí: „Nič viac ti netreba, všetko je napísané a toho sa máš držať.“

Dá sa povedať, že sufizmus je viac synkretický, podobne ako kresťanstvo, a pri svojom šírení prijal aj niektoré tradície národov, ktoré k nemu konvertovali?

Nie až do takej miery. Netreba zabúdať, že islam je vo všeobecnosti omnoho tvrdšie a prísnejšie náboženstvo než kresťanstvo. Islam bol relatívne jasne zadefinovaný ešte počas rozšírenia na Blízky východ. No konkrétne súfijský smer dáva veriacemu slobodu aj tým, že ho neohraničuje len na vyhlásenia imáma alebo šejcha, ktorý mu dáva príklady, ako nasledovať islam. Sufizmus je praktickejší, ale Čečensko má ešte jedno špecifikum. Sme jediný súfijský národ, ktorý nemá živých šejchov. Všetci umreli ešte na začiatku 20. storočia, alebo ich zabili boľševici. Mnohí tvrdia, že od tých čias sa ďalej neprenáša ich sila. Ja s tým nesúhlasím. Myslím si, že sila sa odovzdáva ďalej cez rodinu konkrétneho šejcha.

Rozprávali sme sa o prvej čečenskej vojne, ktorú vyhrali Čečeni. Druhá sa skončila víťazstvom Ruska. Prečo?

Na druhú vojnu sa už Rusi pripravili veľmi dobre. Uvedomili si všetky svoje predchádzajúce chyby a nezopakovali ich. Tiež dospeli k záveru, že netreba počúvať ani novinárov, ani ľudskoprávne organizácie, a postupovať surovo, systematicky a totálne. Práve surovosť sa stala faktorom víťazstva Ruska v druhej vojne. Brutalita nebola totiž smerovaná len proti jednotlivým bojovníkom, ale proti celému národu. Nerozlišovali medzi „dobrým Čečenom“ a „zlým Čečenom“. Chceli sa s Čečenmi vysporiadať a najjednoduchšie to bolo zabitím. Na rozdiel od prvej vojny sa už Rusom nepostavili Čečeni ako jednoliata masa. Salafisti, súfiovia a velitelia podliehajúci Maschadovovi bojovali samostatne. Sily spojili až v roku 2001, ale to už bolo neskoro.

Čečenská patriotická pieseň – „Nochčijčö“ (Pomenovanie Čečenska po čečensky). Zdroj: YouTube.

Viacerí predstavitelia Ičkérie, vrátane jej silových zložiek sa v priebehu vojny, či krátko po nej, pridali na stranu Rusov. Najznámejším z nich je Achmad Kadyrov, niekdajší mufti Ičkérie a otec Ramzana Kadyrova. Čo týchto ľudí podľa vás motivovalo?

Achmat Kadyrov bol mufti Ičkérie [najvyšší duchovný, pozn. red.]. Veril, že môže nejakým spôsobom vyriešiť vzniknutú situáciu. Nebol taký jednoduchý, ako sa ho teraz snažia vykresľovať. Bol to tvrdý človek. Keď už bol po vojne na čele republiky a Rusi v Čečensku uskutočňovali brutálne bezpečnostné operácie, snažil sa ich aktívne zastavovať. Svoju nespokojnosť verejne prezentoval aj počas zahraničných návštev. Nebol taký poddajný, ako o ňom teraz tvrdia. Ja si myslím, že práve táto skutočnosť sa mu možno stala osudnou [zahynul pri atentáte, ku ktorému sa prihlásili salafisti, pozn. red.]. Svoje líderstvo však Kadyrov vnímal ako možnosť dostať situáciu v krajine pod kontrolu a znormalizovať ju. Budúcnosť Čečenska však už vtedy videl už len v rámci Ruskej federácie.

Dnešné Čečensko je navonok charakteristické masívnou rekonštrukciou Grozného, okázalosťou Ramzana Kadyrova na sociálnych sieťach a postupným uplatňovaním islamských pravidiel v bežnom živote. Ako sa žije v Čečensku? Kto sú víťazi a kto porazení?

Vyhral málokto. Moskva dnes umožňuje Kadyrovovi, a to je len dočasné, robiť čokoľvek, čo si zmyslí. Moskva mu dovoľuje posilňovať islam. Boli postavené stovky nových mešít – už cez tisíc. Kadyrov uplatňuje islamské normy, ktoré odporujú ústave Ruskej federácie. Kremeľ nad tým zatvára oči, lebo je to preň výhodné. Moskva dnes potrebuje tiché a pokojné Čečensko. Radšej povoliť hidžáb, len aby boli miestni pokojní.  

Hovorili sme už o tradičnom a importovanom islame v Čečensku. Čečenská spoločnosť sa po stáročia riadila aj pravidlami predislamského zvykového práva – adatom, ktorý napríklad reguloval pravidlá krvnej pomsty. Aké je postavenie tohto právneho systému v Čečensku dnes? Je rozdiel medzi staršou sovietskou generáciou a tou mladšou?

Problém v prípade adatu nie je medzi generáciami, ale skôr v tom, že ľudia odchádzajú za hranice do krajín, kde adat nefunguje. Nemáme u nás konflikt generácií ako v mnohých iných republikách severného Kaukazu. Zaujímavosťou adatu je, že ho málokto pozná. Čečen, ktorý celý život dodržiava adat, často netuší, že dodržiava adat. On niekedy aj môže povedať „podľa adatu treba…“, avšak keď sa ho opýtaš, netuší prečo. V susednom Dagestane sú napríklad v mešitách zapísané jednotlivé prikázania adatu. V celom Čečensku však nie je jeden jediný zápis adatu. U nás sa odovzdáva výlučne ústnym podaním, podobne ako deportácia, ale omnoho dlhšie – okolo 300 rokov. Pri 200-tisíc Čečenoch, ktorí odišli žiť do Európy, je to iné. Tu sa predsa nedá žiť podľa adatu, žijú podľa miestnych zákonov. Adat je prekážkou a problémom. Je nezlúčiteľný s francúzskymi zákonmi.

Spomenuli ste Čečenov v Európe. Ako sa im tu žije, ako sa integrujú, čo očakávajú?

Ja stále čítam o tom, ako ruské médiá píšu, že čečenská diaspóra v Európe žije zo sociálnych dávok. Nie je to pravda. Pol roka som pracoval v archíve úradu, ktorý má na starosti utečencov a môžem povedať, že vo Francúzsku sú tri diaspóry, ktoré nežijú z pohľadu Paríža za peniaze francúzskych daňových poplatníkov a hneď po príchode si začínajú hľadať prácu. Sú to Číňania, Turci a práve Čečeni. Trocha iná je situácia v Rakúsku, ktoré je z hľadiska dávok veľmi štedré. No aj tam sa väčšina Čečenov snaží nežiť len na dávkach, ale pracovať. Čečen v zahraničí sa totiž nesnaží zarobiť len sám na seba a na svoju rodinu, ale aj pre svoje širšie príbuzenstvo, ktoré ostalo v Čečensku. Môže to byť aj päť, pokojne aj desať jemu blízkych rodín. Samozrejme, sú aj takí, ktorí si myslia, že celý svet je im niečo dlžný, a pokojne si žijú zo sociálnych prídavkov a iných benefitov. No väčšina diaspóry nimi opovrhuje a nestýka sa s nimi.

Aké sú hlavné problémy Čečenov v Európe?

To, že sa necítia byť Európanmi. Žijú v Európe s tým, že sú tam dočasne a zas sa vrátia. Majú silnú väzbu k rodnej hrude. Doteraz nepochovávajú svojich blízkych v Európe. Sú firmy, ktoré sa osobitne venujú prevozu mŕtvych do Čečenska a pochovávaniu. Nie je to lacná služba. Z Francúzska to stojí okolo 8 000 eur a často sa na takýto pohreb skladá celá diaspóra. Čečeni sem väčšinou prichádzajú, aby nazbierali skúsenosti a zarobili si peniaze. Potom sa chcú vrátiť do Čečenska.

Groznyj v roku 2018. Foto: Rosavtodor.ru/Wikipedia

O tejto pokojnej väčšine čečenskej diaspóry väčšinou v európskych médiách veľmi nepočujeme. O to viac tu rezonujú prípady, keď sa mladí radikalizovaní Čečenci dopustia nejakého teroristického útoku. Ako k takejto radikalizácii dochádza?

Dva útoky, ktoré za posledných dvadsať rokov vo Francúzsku spáchali etnickí Čečeni, boli dielom dvoch mladých ľudí, ktorí už vyrástli vo Francúzsku a aj sa vzdelávali spolu s Francúzmi. K ich radikalizácii došlo mimo diaspóry. Sami neboli v diaspóre veľmi integrovaní a nevedeli ani poriadne po čečensky.

Čečeni si v 20. storočí prešli mnohými tragédiami, no dodnes prežívajú aj so svojím jazykom a vlastnou kultúrou. Ako vidíte budúcnosť vášho národa v dohľadnej budúcnosti?

Je dobré, že za hranicou republiky žijú státisíce Čečenov – nielen v Európe, ale aj v Turecku a hlavne v Moskve. Väčšina z nich získa určité skúsenosti a nové znalosti, napríklad vďaka podnikaniu alebo vzdelaniu. Dostáva sa im viac, ako by mohli získať v Čečensku. V tomto je veľké plus diaspóry, čím môže pomôcť svojej historickej vlasti. Aj napriek dvom strašným vojnám kráčajú Čečeni vpred. Nie sú zlomení, nesedia a nečakajú, že im pomôže niekto iný. Sú národy, ktorým keď padne strecha, budú čakať rok aj dva, kým im vláda pomôže. Pred dvoma rokmi bolo v Čečensku zemetrasenie, ktoré poškodilo množstvo domov. Všetci si ich rýchlo opravili sami. Keď o týždeň prišiel Putin a povedali mu, že tam všade boli predtým poškodené budovy, on sa udivil a upozornil ich, že takto sa to nerobí. Podľa neho bolo treba počkať, napísať žiadosti a očakávať pomoc. Tejto čečenskej energii mnohí nerozumejú. Nechápu, prečo Čečeni stále niečo vyžadujú, chcú niečo dosiahnuť, odchádzajú, aby zarobili a potom sa vracajú. Nerozumejú, prečo sa nechovajú pasívne ako ostatné národy severného Kaukazu. U Čečenov sa táto pasivita z nejakého dôvodu nepresadila. Čečeni boli aj zostávajú rebelmi a buričmi.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.