Čečeni sa v dvadsiatom storočí ocitli dvakrát na pokraji zániku, no vždy znova povstali a zachovali si svoje tradície, jazyk, vieru a odbojnosť. O duši tohto národa a transformáciách Čečenska sme sa rozprávali s Majrbekom Vačagaevom. Je čečenským historikom a bývalým poradcom Aslana Maschadova, niekdajšieho de facto prezidenta neuznanej separatistickej republiky Ičkéria.

Na konci februára bolo výročie deportácie Čečenov do Strednej Ázie, ktoré si vyžiadalo obrovskú daň na životoch vášho národa. Vy ste sa už narodili po tom, ako bolo Čečenom dovolené vrátiť sa späť do vlasti. Ako vašu rodinu a vás osobne ovplyvnila táto udalosť?

Treba si uvedomiť, že v časoch ZSSR sme nemali právo hovoriť o deportácii. Zakazovali nám to. Na fakulte histórie, kde som študoval, bolo zakázané vôbec povedať slovo deportácia. Študovali sme tam dejiny Malajzie, Indonézie alebo Japonska, no nemohli sme sa učiť vlastnú históriu Čečenov a Ingušov. Napriek tomu veľmi veľa informácií o tejto tragédii prechádzalo na moju generáciu ústnym podaním v rodine. Pokolenie mojich rodičov vždy veľa rozprávalo a dodnes rozpráva práve o deportácii. Bola to najhoršia vec, aká sa im v živote stala. Vždy nám deťom opakovali, čo to bolo, ako sa to stalo, čím si prešli, ako si máme ceniť život a pozerať sa na svet. Takže čečenské deti už automaticky absolvovali hodiny dejín o deportáciách. Nemuseli sme sa o tom učiť v škole, vedeli sme viac ako historici venujúci sa tejto téme v Moskve. Ja som vedel lepšie, aké tragédie sa stali mojim rodičom, starým rodičom, strýkom a tetám než učitelia, ktorí nás učili a tvrdili nám, že nič také sa neodohralo.

Táto téma bola oficiálne tabu, no aj bežní Rusi zo Severného Kaukazu o nej museli aspoň niečo vedieť, či nie? Veď vysťahované bolo celé čečenské a ingušské obyvateľstvo, pričom aj samotná Čečensko-Ingušská autonómna SSR prestala na vyše desať rokov existovať.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.