Aj v Škótsku je vzbura proti obmedzovaniu náboženskej slobody silnejšia ako na Slovensku. V stredu 24. marca škótsky najvyšší súd rozhodol, že vládne nariadenie, na základe ktorého boli od 6. januára uzatvorené všetky chrámy v krajine, je v rozpore s ústavou a Európskym dohovorom o ľudských právach.

Lord Peter Braid, sudca škótskeho najvyššieho civilného súdu, preto s okamžitou platnosťou zrušil nariadenie vlády, podľa ktorého boli zatvorené všetky chrámy, a to aj napriek tomu, že táto krajina v posledných dňoch uvoľňuje obmedzenia, vďaka čomu sa verejné slávenie bohoslužieb malo obnoviť bez ohľadu na rozhodnutie súdu už v piatok 27. marca. Tento verdikt je síce prelomový, no pre veriacich v Škótsku ešte stále neznamená koniec bitky za svoje práva, keďže podľa nového nariadenia vlády môžu byť všetky kostoly otvorené maximálne pre 50 ľudí, bez ohľadu na kapacitu chrámu, čo sa veriacim samozrejme nepáči.

Začnime však samotným sporom. V ňom 27 lídrov z rôznych kresťanských denominácií žalovalo vládu kvôli úplnému zatvoreniu chrámov (s výnimkou pohrebu, krstu a streamovania náboženských obradov). Tí sa odvolávali na to, že takéto nariadenie porušuje škótsku ústavu a taktiež Európsky dohovor o ľudských právach, najmä jeho 9. a 11. článok, ktoré hovoria o tom, že každý má právo verejne vyznávať svoju vieru a právo na slobodu zhromažďovania. Hlavným argumentom veriacich bolo, že fyzické zhromaždenie kresťanov na bohoslužbách je neoddeliteľnou súčasťou ich viery, ktorú nemôžu nahradiť virtuálne udalosti.

Na druhej strane, zástupcovia škótskej vlády argumentovali tým, že zásah do práva verejne vyznávať svoju vieru bol nevyhnutný kvôli rizikám, ktoré predstavujú najmä nové mutácie koronavírusu, a že nariadenia nebránia konaniu bohoslužieb, keďže veriaci majú k dispozícii „životaschopné alternatívy“ vo forme online vysielania.

Súd sa teda zaoberal hlavne dvoma otázkami: (1.) či je pre veriacich účasť na online omšiach dostatočnou alternatívou a (2.) tým, či vláda môže obmedzovať právo na verejné vyznávanie viery.

V prvej otázke zohral dôležitú rolu fakt, že jedným zo žalobcov bol aj katolícky kňaz Tom White, ktorý mimochodom na vykrytie nákladov spojených so žalobou dokonca spustil crowdfundingovú kampaň (zatiaľ vyzbieral len 40 percent). Jeho účasť bola dôležitá preto, že sudca na základe Kódexu kanonického práva uznal, že spoveď a slávenie eucharistie počas nedeľných omší sú pre vieru katolíkov nevyhnutné a môžu sa uskutočniť iba osobne. Sledovanie online prenosov náboženských obradov preto môže byť alternatívou k bohoslužbám, ale nie je to bohoslužba. Sudca v rozhodnutí dokonca napísal, že bohoslužba sledovaná online je „povedané moderným jazykom, len ‚akože-bohoslužba’“ (worship-lite).  

Čo sa týka druhej otázky, teda, či vláda môže obmedzovať právo na verejné vyznávanie viery, súd v rozhodnutí síce priznal vláde právomoc zasahovať do náboženského vyznávania, no zároveň konštatoval, že vláda to musí robiť primerane, čo však nie je škótsky prípad. I tu sa súd rovnako ako v iných krajinách odvolal na to, že zatiaľ čo kostoly vláda zatvorila plošne, niektoré iné miesta nechala otvorené. Okrem obchodov sa v rozhodnutí spomínajú najmä kiná či konferenčné centrá, ktoré v týchto dňoch Škóti kvôli ich veľkosti používajú hlavne ako očkovacie centrá či ako náhradu pojednávacích miestností pre súdne konania.

A práve kiná a konferenčné centrá premenené na iné účely podľa sudcu jasne ukazujú rozdielny prístup vlády k veriacim. A to, za prvé, tým, že ukazujú, že ak sú prijaté vhodné opatrenia, tak aj stretnutia v interiéroch môžu byť považované za bezpečné. A za druhé tým, že poukazujú na rozdielny prístup k právu na spravodlivý proces a k právu na slobodné vyznávanie viery. Inými slovami povedané, škótska vláda svojím konaním ukazuje, že chápe dôležitosť práva na spravodlivý proces a preto aj napriek snahe chrániť zdravie občanov nezrušila súdne pojednávania, ale snažila sa čo najvhodnejšie upraviť podmienky v pojednávacích miestnostiach tak, aby bolo toto právo zabezpečené. No o nič podobné sa nepokúsila v oblasti práva verejne vyznávať vieru, čím podľa sudcu konala v rozpore s ústavou a aj článkom 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Prípad kín a kongresových centier podľa neho dokazuje, že opatrenia vlády voči veriacim boli neprimerané, keďže ochrana proti šíreniu koronavírusu sa dala dosiahnuť aj menej reštriktívnymi opatreniami. Za neprimeraný sudca označil aj prípadný trest pre tých, ktorí sa snažili prejaviť svoju vieru, keďže ten mohol dosiahnuť výšku až 10 000 libier. Navyše, vláda podľa súdu nijako nepreukázala nevyhnutnosť zákazu súkromnej modlitby v chrámoch. A napokon sudca poukázal aj na to, že mnoho krajín nechalo kostoly otvorené. Preto skonštatoval, že vláde sa nepodarilo presvedčiť ho o tom, že použila čo najmenej rušivé, a teda primerané prostriedky.

Okrem konečného verdiktu však samo rozhodnutie ponúka ešte zopár ďalších zaujímavých skutočností. Prvou je tá, že sudca sa rozhodol vyniesť rozsudok aj napriek tomu, že bolo jasné, že už o dva dni nato vláda opätovne otvorí chrámy. Sudca to zdôvodnil jednak tým, že otázka zatvorenia kostolov je vážnou otázkou, a taktiež tým, že táto otázka sa môže v budúcnosti vrátiť.

Druhou zaujímavou vecou, ktorú sudca v rozsudku konštatoval, je, že hoci nariadenia umožňovali fyzické otvorenie kostolov (na krst, pohreb či vysielanie omše), boli zatvorené pre svoj primárny účel, ktorým je náboženské uctievanie. A taktiež priznal, že aj keď nariadenia nemali za cieľ trestať veriacich a rušiť bohoslužby, mali tento účinok.

Treťou zaujímavou vecou je fakt, že sudca vo svojom rozsudku píše, že aj keď konštatuje porušenie Európskeho dohovoru o ľudských právach, nekoná tak na základe rozsudkov európskych, ale vnútroštátnych, anglických súdov (konkrétne na základe testu proporcionality z prípadu Bank Mellat vs. Her Majesty’s Treasury z roku 2013), čo znamená, že súd konštatoval protiprávne konanie nielen na základe európskych noriem, ale aj na základe noriem anglických vnútroštátnych súdov.

Štvrtým zaujímavým bodom bolo, že sudca vo svojom rozsudku poukázal na to, že v debate o dodržiavaní opatrení sa vždy predpokladá, že v kostoloch sa nariadenia dodržiavať nebudú, ale na iných miestach, ako napríklad v obchodoch sa budú poctivo dodržiavať.

A piatym a hádam najzaujímavejším faktom bolo to, že sudca vo svojom rozsudku konštatoval aj to, že neexistujú dôkazy o tom, že by sa koronavírus masovo šíril v chrámoch. Skôr naopak. V rozsudku sa spomínajú týždenné správy škótskeho Úradu verejného zdravotníctva, v ktorých sa tento úrad snaží identifikovať miesta, ktoré nakazený navštívil sedem dní pred nástupom symptómov (alebo dátumom pozitívneho testu, ak je bezpríznakový), aby dokázali bližšie určiť miesta potenciálnych zdrojov šírenia nákazy. Za obdobie od 13. do 20. decembra sa kostoly ocitli na predposlednom mieste medzi miestami, kde sa zdržiavali ľudia nakazení koronavírusom. Za nimi skončila len položka s názvom iné. Ak to premietneme na čísla, znamená to, že zatiaľ čo v kostoloch bolo za uvedený týždeň len 45 ľudí, nakupovať ich bolo až 1 794. Podobné výsledky kostoly dosiahli aj prvý januárový týždeň, teda v čase vianočných sviatkov, kedy ich navštívilo 110 ľudí oproti 4 561 ľuďom, ktorí boli nakupovať, alebo 2 387, ktorí si dopriali nejaký typ osobnej starostlivosti.

Miesta, na ktorých sa podľa škótskeho Úradu verejného zdravotníctva zdržiavali osoby nakazené koronavírusom sedem dní pred tým, než zistili, že sú infikované. Čísla v ľavom stĺpci sú za týždeň od 13. do 20. decembra, čísla v zátvorke sú za obdobie od 1. do 7. januára. Zdroj: https://www.scotcourts.gov.uk/docs/default-source/cos-general-docs/pdf-docs-for-opinions/2021csoh032.pdf?sfvrsn=0

Nemenej zaujímavé sú aj údaje z rokovania škótskej vlády z 29. decembra, z ktorých vyplýva, že v tom čase bolo v celom Škótsku v kostoloch zachytené len jedno malé ohnisko nákazy pozostávajúce z dvoch osôb, ktoré sa pravdepodobne nakazili v kostole v Lanarkshire. Vládni úradníci navyše konštatovali, že aj keby bolo ohnísk v chrámoch viac, museli byť tiež veľmi malé, a uznali, že je to vďaka dodržiavaniu hygienických nariadení. Preto bolo vláde v januári odporúčané, aby kostoly nezatvárala, ale len znížila maximálny počet veriacich, ktorí sa môžu zúčastniť bohoslužby z 50 na 20. Tá však aj napriek tomu všetky kostoly zatvorila.

Rozhodnutie súdu je pre veriacich v Škótsku síce veľkým víťazstvom, keďže vďaka nemu by už vláda nemala pristúpiť k celoplošnému zatvoreniu chrámov, no ešte stále neznamená definitívne víťazstvo. A to preto, že tu stále pokračuje bitka o to, za akých podmienok budú môcť byť chrámy otvorené, keďže sudca Braid vo svojom rozsudku konštatoval len to, že predchádzajúce nariadenia boli protizákonné, a preto ich zrušil. No nevydal žiadne nariadenie, ktoré by určovalo, za akých podmienok by mali byť kostoly otvorené, ani nenariadil, že účasť na bohoslužbe by mala patriť medzi výnimky zo zákazu vychádzania, ako o to vo svojej žalobe žiadali predstavitelia cirkví.

Momentálne je kapacita plošne nastavená bez ohľadu na veľkosť chrámu na maximálne 50 ľudí (ak je možné dodržiavať minimálne dvojmetrové rozostupy), čo je voči veriacim opäť diskriminačné, keďže na iných miestach je kapacita určená na základe celkovej plochy. A i tu je rozstup stanovený na jeden meter, zatiaľ čo v prípade chrámov sú to dva metre. Preto sa zdá, že Škóti budú musieť svoj zápas ešte bojovať ďalej. No aj napriek rovnakej štartovacej pozícii sú vďaka aktívnemu prístupu a jasnému nesúhlasu s nariadením vlády teraz výrazne pred nami a majú istotu, že Veľkú noc budú môcť sláviť dôstojnejšie ako kresťania na Slovensku.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.