Had, čo požiera svoj chvost

Uroboros je obraz hada, ktorý neustále požiera svoj vlastný chvost. Možno to považovať za symbol nekonečného boja štátu proti korupcii. Doby a režimy sa menia, tento obraz prežíva. Prečo asi?

Uroboros (starogréc. οὐροβόρος od οὐρά, čo znamená chvost a βορά, čo znamená jedlo) je jedným z najstarších symbolov vytvorených ľudstvom, je to had alebo drak stočený do kruhu a ohrýzajúci si vlastný chvost. Prvé známe zobrazenie siaha až do roku 4200 pred Kristom a bolo nájdené v Číne. V starovekom Egypte sú najstaršie obrazy stočeného hada datované medzi rokmi 1600 až 1100 pred Kristom.

Dovolím si zvýšiť vašu pozornosť. Vieme totiž, že v Číne aj v Egypte v tej dobe už kvitla korupcia. Poukazujú na to dobové zdroje, vieme napríklad, že za korupciu vtedajších úradníkov trestali až uvrhnutím do otroctva či popravou. Neznamená to nič iné než to, že aj starodávne štáty považovali korupciu za škodlivý jav, proti ktorému sa snažili bojovať.    

Presuňme sa teraz do kultúrne bližšieho kontextu, podľa Biblie, v čase exodu, to znamená približne v tom istom čase – Exodus sa uskutočnil niekedy medzi rokmi 2100 až 1050 pred Kristom – povedal Boh Mojžišovi: „Dar neprijmeš, lebo dar zaslepí aj múdrych a prekrúti záležitosť tých, čo sú v práve!“ (Ex 23,8) Azda z toho tiež možno usudzovať, že išlo o dosť rozšírený jav.  

Práve vo vyššie spomenutých krajinách bolo zobrazovanie Urobora dosť populárne. Myslíte si, že je to náhoda? Dovolím si predpokladať, že ten požierač chvosta môže byť považovaný aj ako symbol nekonečného boja štátu proti korupcii.

Prečo? Pokúsim sa objasniť.

Štát je účastníkom viacerých hospodárskych procesov a vlastníkom majetku. Pritom to nie je reálny subjekt. Ide v podstate o ideu, ktorú garantuje súbor inštitúcií a úradov. Keď sa na to pozrieme ešte bližšie, vidíme, že štát zahŕňa skupinu ľudí: ministrov, poslancov, úradníkov, ktorí vystupujú a konajú v mene štátu a narábajú aj s občanmi a ich majetkom. Keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. povedal slávnu frázu: „Štát som ja!“ a mal v podmienkach svojej doby pravdu.

Úradníci, reprezentujúci štát, majú možnosť využívať svoje právomoci vo vlastný prospech. Ako sa hovorí, privatizujú si krajinu. Určite to nerobí každý z nich, ale úplne zneškodniť tento neblahý jav, to sa ešte nikde a nikomu nepodarilo.

Príčina je zrejmá: samotná forma spoločenských organizácií generuje korupciu. Kým existuje, budú aj ľudia, ktorí budú mať právomoci a budú rozhodovať o problémoch iných občanov. Môžeme len dúfať, že medzi úradníkmi nebudú len sebeckí a zištní, ale že by sa medzi nimi nenašli aj takí, to je utópia. Vždy budeme mať nádej, že strach z trestu odstraší niektorých zlodejov, ale ani to dokonale nebude fungovať. Štát bojuje proti korupcii – to znamená, že bojuje proti sebe – ako had hryzúci si vlastný chvost.

Je vlastne paradox, že žijeme v dobe rozšírenej korupcie, a pritom jedno podozrenie z korupcie dokáže nenávratne zničiť kariéru alebo celý život danému politikovi či úradníkovi. Zvlášť to platí vo vyspelých krajinách. Orgány štátu urputne bojujú proti jednotlivým prejavom korupcie, ale jej samej sa pritom darí. Občas to pôsobí groteskne až absurdne.

Povedal by som, že v tomto boji sa orgány štátu neriadia ani tak zákonom a zdravým rozumom, ako skôr pravidlom, ktoré pred takmer storočím sformuloval známy americký gangster Al Capone: „Môžete získať oveľa viac s láskavým slovom a zbraňou, než iba s láskavým slovom.“ Svedčí o tom aj séria nedávnych senzačných zatknutí vysokých slovenských funkcionárov, odôvodnenosť ktorých je (nielen) pre právnikov občas otázna.

Nedávno sme videli celú skupinu ozbrojencov, ako čakajú pred dverami nemocnice na jednu chorú ženu, ktorá je obvinená z korupcie, ktorú súd prepustil pre jej zdravotný stav, aby ju mohli znovu zatknúť. Bolo v tom aj niečo z absurdného humoru, aj niečo protivné. To prvé preto, že zábery demonštrovali najmä zjavný nesúlad medzi úrovňou prijatých opatrení a reálnym nebezpečenstvom ich objektu. Nebola to žiadna Bond girl. To druhé preto, že štát demonštrovaním sily pôsobil až neľudsky prísne.

Výhrad možno mať viacero, okrem iného aj to, že podobne neprimerané zákroky sa robia na náklady daňových poplatníkov. Kto a načo tak nezmyselne míňa naše peniaze? Len aby sme sa raz nedozvedeli, že výdavky na boj proti korupcii nie sú oveľa nižšie ako škody z nej.

Štát si skrátka znova obhrýza vlastný chvost. Nie je to žiaľ najlepšia diéta. V skutočnosti takéto prípady podkopávajú dôveru občanov v systém a niektorí môžu mať pocit, že štruktúry vytvorené na ich ochranu môžu byť v skutočnosti pre nich hrozbou. Po prvé preto, lebo oni sami sú náchylní na korupciu. Po druhé preto, že proti nej bojujú pochybnými metódami. Uroborovi to však nevadí. Ani jedna z jeho polovičiek – ktorá žerie a ktorú žerie – sa príliš nestará o verejné blaho.  

Zaujímavú rolu plnia aj médiá. Ich zvýšená pozornosť zameraná na korupciu posilňuje u diváka či čitateľa dojem, že je to on, kto je tu okrádaný. A to spätne legitimizuje celý proces: verejnosť ochotne verí obvineniam a podporuje hon na nepoctivých politikov a úradníkov.

V reálnych korupčných kauzách je pritom často veľmi ťažké nájsť konkrétne obete. Pamätáte si na sľuby, že keď sa zmení vláda a prestane sa kradnúť, o koľko bude viac peňazí na tamto či ono? Neustále počúvame, že niekto kradne milióny, ale rozpočet sa plní, cesty sa stavajú, mzdy a dôchodky sa vyplácajú atď. Napriek prírodným zákonom, peniaze stále miznú, ale neznižujú sa. Ako je to možné?

Odpoveď na túto hádanku je v tom, že finančné prostriedky, ktoré sa používajú pre podplácanie úradníkov, nie sú ukradnuté rovno z našich vreciek, ale zo ziskov korporácií alebo z tzv. tieňového obratu. Vec sa má tak, že aj tak by sme ich asi nikdy nevideli.      

Je tu, pravda, rozdiel miery.  Niektorí ekonómovia predpokladajú, že v krajinách, kde je korupcia obzvlášť silná, výrobcovia vopred zahŕňajú  náklady na podplácanie do ceny produktu – a v konečnom dôsledku za všetko zaplatia spotrebitelia. Samozrejme, priame dôkazy na to neexistujú.

Aj keď ekonomický zmysel boja proti podplácaniu úradníkov nemusí byť očividný, existuje aj morálna stránka. Tá má, samozrejme, tiež význam pre fungovanie spoločnosti. Obyvatelia predsa platia dane, čo je svojím spôsobom plat za služby úradníkov, preto nie sú ochotní akceptovať myšlienku, že systém umožňuje niektorým politikom a úradníkom dodatočné výhody, príplatok k mzde. Preto verejná mienka korupciu odsudzuje.   

Ale nebolo to tak vždy, ani nie všade. Napríklad, v období od 12. storočia do 16. storočia v Rusku úradníci nedostávali mzdy. Dostávali takzvané „na živenie“. Obyvatelia im priamo dodávali všetko potrebné a platili za ich činnosti. Niektorí experti si dnes myslia, že práve kvôli tejto tradícii je dnes v Rusku tak rozšírená korupcia.   

Poznáme aj chudobné krajiny, kde podobný systém de facto existuje aj dnes. Zaisťuje to prežitie skupín obyvateľstva bez iných zdrojov príjmu.   

Vo všetkých prípadoch sa Uroboros nikdy celkom nezožerie, veď je to technicky nemožné. Obidve jeho časti musia existovať spolu. Ktovie, možno sa blíži čas uznať nevyhnutnosť korupcie. Boli by sme potom schopní pozerať sa na ňu menej dramaticky?  

Známy ruský ekonóm a politik Gavriil Popov ešte v 90. rokoch 20. storočia navrhol spôsob, ako by bolo možné čiastočne dekriminalizovať korupciu. Presnejšie povedané, jeho návrh spočíval v tom, že keď bude korupčný delikt preukázaný, orgány štátu zaberú nezákonne získané peniaze alebo majetok v prospech štátu a odstránia vinného úradníka z jeho pozície. Ten zároveň stratí právo, aby sa niekedy v budúcnosti vrátil do štátnej služby. Žiadny iný trest, žiadne zatknutie, žiadne väzenie. Veď načo by sme ešte aj platili za jeho pobyt vo väzení?  

Existujú aj iné a ekonomické spôsoby, ktorými možno obmedziť korupciu. Niektoré sa využili aj na Slovensku. Napríklad možno urýchliť prijímanie dokumentov, povolení a iných rozhodnutí štátu tým, že sa zaplatí poplatok oficiálne „do pokladne“, a nie do vrecka úradníkov. Takáto ponuka zvyčajne vyvoláva námietky, že ide o porušenie princípu rovnosti, pretože bohatí majú výhody oproti chudobným. V skutočnosti majú bohatí výhody aj tak, kým to však robia neoficiálne, šíria kriminálne vzťahy a právny nihilizmus.

Najsilnejším nástrojom proti korupcii je však zníženie účasti štátu na ekonomike. Čím viac budú orgány štátu prenášať funkcie a právomoci na miestnu a verejnú samosprávu, na mimovládne organizácie a občianske združenia, tým menej právomocí budú mať úradníci a tým menší zmysel bude mať ich podplácanie. Iba týmto spôsobom, nielen pomocou policajných operácií, je možné otvorenie zlovestného hadieho kruhu. Nech si už Uroboros konečne oddýchne, šesťtisíc rokov sebapožierania je riadne dlhý čas.