Pani učiteľke z lásky

Rada sa pýtam svojich priateľov na ľudí, ktorí ich v nejakom období významne ovplyvnili, posunuli, pomohli im spraviť dôležité rozhodnutie. Je to otázka, ktorá vie naštartovať naozaj zaujímavé a hodnotné rozhovory. Dnes chcem vzdať poctu jednej osobe, ktorú som stretla v období dospievania, a zanechala hlbokú stopu v mojom srdci.

Ja si ju vezmem

Od malička som mala vzťah k hudbe. Spievala som v detskom spevokole, v tretej triede na základke som sa naučila hrať na gitare a niekedy v piatom ročníku som začala chodiť aj na hodiny organu. Spev ma bavil najviac. Keď som mala ísť na gymnázium, povedala som mamke, že by som chcela skúsiť chodiť na spev na ZUŠku. Moja skvelá mamka ma v tom chcela podporiť a tak sme sa tam raz spolu vybrali. Vstúpili sme do zborovne, kde sedelo niekoľko učiteľov a keď mamka vysvetlila, že by som rada začala so spevom, zaznelo len. „Už je na to stará.” Prosím? Mala som len 14 rokov. Ak som vtedy bola stará, dnes už ma rovno volajte múmia. Vtedy sa ozval príjemný ženský hlas: „Ja si ju vezmem.”

Rúž, ruže a elegancia

Fascinujúca žena. Mohla mať vtedy okolo tridsať rokov, ťažko povedať, lebo vyzerala po celý čas, čo som ju poznala, skvele. Svetlé vlasy väčšinou zopnuté do elegantného drdolu, vždy v slušivých šatách, k tomu krásne topánky, príjemná ženská vôňa a neodmysliteľný výrazný rúž. Bola trochu nižšia, štíhla, elegantná. Keď vstúpila do miestnosti, akoby niekto zažal slnko. A keď začala svojím zvučným hlasom rozprávať, miestnosť sa naplnila životom. Takáto bola moja učiteľka spevu. Ešte aj meno mala vznešené – Dagmar.

Milovala kvety. Ako si pamätám, tak najviac červené ruže. Vždy v triede nejaké boli. Takmer na každej hodine, ktorú sme mali, sa vo dverách zjavil pán školník. Prišiel, prehodili pár slov a vlastne ani neviem, či mal aj iný dôvod prísť ako len na chvíľu sa potešiť jej žiarivému úsmevu. 

Priateľstvo

Pozor, nebola to len krásna žena, ale aj skvelá učiteľka. Nesprávala sa ku mne ako mama, no ani ako generál. Bola ako priateľka, ktorá sa z vás snaží dostať to najlepšie. Bez ohľadu na to, či na to práve máte náladu. Bola vytrvalá, silná, povzbudzujúca i kritická. Rozprávala sa so mnou. Nie že by mi len hovorila, čo si myslí, pýtala sa aj na to, čo si myslím ja. Zaujímalo ju, ako vidím rôzne veci. Hovorili sme o politike, o živote, o mužoch, o ženských veciach i o ideáloch a snoch… 

Aby ste si to vedeli trochu lepšie predstaviť. V tomto období môjho života som bola niečo ako škaredé káčatko, ktoré nie a nie sa premeniť na labuť. Bola som pomerne uzavretá, nosila som oblečenie, ktoré by nikto neoznačil ako ženské či elegantné, nenávidela som mužov (pokojne si vypočujte môj vianočný podcast, kde o tom hovorím), snažila som sa byť tvrdá, aby nikto nevidel, aká mäkká a citlivá som vo vnútri a nezneužil to. Bola som rada ženou len preto, že som pohŕdala mužmi. No nevedela som, ako ňou byť naozaj. Nemala som okolo seba takéto ženské vzory. Kým som nestretla Dagmar. 

Nebola vydatá. Nechápala som prečo. Teraz už tomu rozumiem trochu lepšie. Po nejakom čase som sa dozvedela, že mala rozbehnutú sľubnú kariéru niekde v Košiciach na konzervatóriu, no jej mama vážne ochorela. Dagmar sa zbalila a prišla na západ do malého mestečka, kde sa zamestnala na miestnej ZUŠke, aby sa o mamu mohla starať. Napriek ťažkým okolnostiam vstupovala do dverí vždy s entuziazmom, odhrnula záves, otvorila okno, celý čas štebotala a začali sme hodinu. Aj keď som niekedy videla, že sa má zrejme ťažšie, neklesala na duchu, nenariekala. Vystrela sa, nadýchla sa a zase mi stláčala bradu, aby som konečne poriadne otvorila ústa. Bola úžasná. Predstava byť raz ženou ako ona bola síce vzdialená, no veľmi príťažlivá. 

Po skončení gymnázia sa naše cesty rozišli. No občas, keď som prišla z Bratislavy domov a prechádzala som okolo jej triedy, na chvíľku som ju šla pozdraviť. Stále vyzerala nádherne. Zaujímala sa. Zdalo sa mi, že ma naozaj rada vidí. Medzičasom jej zomrela mama. Potom som nejaký čas o nej nepočula. 

Nový „účes”

Jedného dňa som ju z ničoho nič stretla v meste pred kostolom. Potešila som sa, že tam chodí, že tak ako ja, aj ona verí v Boha. No vyzerala akosi inak. Myslela som si, že je to účesom. So smutným úsmevom si siahla na vlasy a vtedy som si všimla, že je to parochňa. Došlo mi to. Chvíľku sme sa rozprávali. Hoci jej oči nežiarili radosťou, z jej slov šiel pokoj, no cítila sa osamelá. Po tom, ako jej mama zomrela, ostala úplne sama. Ale vraj liečba celkom dobre zaberá a na jeseň by mala znovu začať učiť. Netušila som, že ju vtedy vidím poslednýkrát.

Pani učiteľke z lásky

Správa o tom, že pani učiteľka Dagmar zomrela, ma zastihla nepripravenú. Na pohrebe som sa dozvedela, že hoci liečba šla dobre, zmohla ju nejaká obyčajná choroba, ktorej sa jej imunitný systém nedokázal ubrániť. Zanechala na rozlúčku niekoľko nádherných básní. Čítali z nich priamo na pohrebe. Keď som počúvala ich krásne slová, pochopila som, že predtým ako odišla, naozaj stretla Boha. Verila, že je na ceste domov, do neba. Plakala som. A plačem aj teraz, keď si na to spomínam. Nie je to smútok, skôr dojatie. Dojatie nad krásou človeka, ktorý sa dotkol môjho života a zanechal stopu. Na čerstvý hrob som položila veľkú červenú ružu. Pani učiteľke z lásky. 

Viackrát mi napadlo, čo by mi povedala, keby sme sa stretli neskôr, možno aj dnes. Či by bola na mňa hrdá, či by sa jej páčilo, čo robím, či by čítala moje články, počúvala moje piesne. Verím, že raz sa znovu stretneme a znovu sa budeme rozprávať. O všetkom možnom. A hlavne by som sa jej chcela poďakovať za to, čo priniesla do života toho mladého hľadajúceho sa dievčaťa vtedy pred rokmi. 

Mám veľmi rada kvety, nielen ruže. Hoci tie v kvetináčoch nechávam radšej na starosť iným. Rada sa obliekam do pekných šiat, hoci lodičkám som dodnes neprišla na chuť. A milujem výrazné rúže. Neviem sa dočkať, kedy už zhodíme tieto rúška a znovu si budem maľovať pery. Ako Dagmar. 

Dovidenia v nebi

Napísala som jej pieseň s textom v angličtine. Žiadne veľdielo, len pár riadkov vďačnosti a lásky. O tom, že mi chýba jej očarujúci úsmev, že bola nielen mojou učiteľkou, ale i priateľkou, o tom, že neverím, že toto je koniec, o tom, že jej ďakujem za každú chvíľu, ktorú mi venovala.

Milá pani učiteľka Dagmar, verím, že ste dnes vo svetle Božej slávy, s Ježišom, v náručí lásky. A že už nikdy nebudete osamelá. Teším sa na naše stretnutie v nebi.