O druhej polovici života Gustáva Husáka sa dozviete viac v podcaste denníka Štandard. 

Po zatknutí v roku 1950 svojimi vlastnými súdruhmi sa dostáva Gustáv Husák do väzenia a podľa scenára stalinských procesov mu hrozí trest smrti. Proces sa presúva na obdobie až po smrti komunistických vodcov Josifa Stalina a Klementa Gottwalda, čo mu zachráni život.

Odsúdenie chápe ako vyústenie osobného konfliktu s československými komunistami, hlavne s Viliamom Širokým. Väzenie ho paradoxne utvrdzuje v jeho komunistickom presvedčení a vernosti Sovietskemu zväzu. Čaká, že sa dostane na slobodu a bude môcť pokračovať v politickej činnosti.

Toto presvedčenie možno nazvať vierou, hovorí historik Tomáš Černák. V cele sedel napríklad s pátrom Jánom Mastiliakom, ktorému povedal: „Ako vy ste pastierom náboženstva, ja som kňazom komunizmu.“ K spoluväzňom, vrátane politických, sa správal tak, akoby bol nevinný, kým oni boli odsúdení za kriminálnu činnosť.

V roku 1960 sa Husák dostáva na amnestiu z väzenia a neskôr ho rehabilitujú. Počíta s tým, že sa vráti aj na vysoké politické funkcie v rámci komunistickej strany. Príležitosti sa dočká až v roku 1968, keď sa na čelo Komunistickej strany Československa dostáva Alexander Dubček a spúšťa reformné hnutie.

V auguste 1968 ho podobne ako jeho súdruhov zaskočí okupácia štátu vojskami Varšavskej zmluvy. Dokáže sa rýchlo zorientovať a vyslúži si pozornosť moskovskej centrály. Okupáciu síce vníma ako chybu, ale už sa stala a treba nájsť východisko. Dostáva sa na čelo československej komunistickej strany a spúšťa obdobie normalizácie, teda usporiadania spoločnosti podľa sovietskych predstáv.

„Mal ťah na bránu, chcel sa dostať do najvyšších funkcií, čo znásobilo jeho snahu dokázať protivníkom, aké má schopnosti a až kam sa dokáže dostať,“ hovorí Černák.  Popri svojej viere v komunizmus bol pragmatikom. Mal vlastné predstavy o upokojení situácie, ale pochopil silu prosovietskeho krídla medzi súdruhmi. Prichádzajú previerky v strane i celej spoločnosti, postihy dopadajú na desiatky tisíc ľudí.

Tu sa podľa Černáka začína Husákova skutočná tragédia. „Koleso normalizácie ho zomlelo, ostáva jej tvárou.“ On túto politiku obhajoval, nikdy neprotestoval proti prosovietkym komunistom typu Vasila Biľaka, ani proti šéfovi sovietskych komunistov Leonidovi Brežnevovi.

Hoci sa popri najvyššej straníckej funkcii stáva v roku 1975 prezidentom štátu, prvým Slovákom na pražskom hrade, čoskoro stráca politickú moc a je iba tvárou režimu. To neznamená, že nenesie za toto obdobie zodpovednosť.

V roku 1989 sa rúca režim, ktorému Husák toľké roky veril. Rok pred smrťou sa dožíva potupy, keď ho vylučujú z komunistickej strany. Po uväznení v 50. rokoch je to druhý raz – zas sa toho dočkal od svojich súdruhov. V roku 1990 sa dožil politického a osobného sklamania, ktoré akoby symbolizovalo utopickosť komunistického experimentu.    

Ak máte záujem dozvedieť sa viac o druhej polovici života Gustáva Husáka z pohľadu jedného z najzaujímavejších historikov novej generácie, Tomáša Černáka, vypočujte si podcast Polemika o dejinách s Jozefom Hajkom.

Ak si chcete vypočuť prvú časť rozhovoru, nájdete ju tu:

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.