Slovenský Havran

Básnik a prekladateľ Karol Strmeň štyrikrát preložil báseň Havran Edgara Allana Poea, vždy iným spôsobom. Strmeň napísal aj vlastnú havranovskú báseň, ako poctu aj vyrovnávanie sa s veľkým básnikom.

Básnik Edgar Allan Poe sa svojou sugestívnou básňou Havran postaral o večnú výzvu pre všetkých prekladateľov poézie. Aj prekladateľ Karol Strmeň podľahol uhrančivej sile tohto textu. Prvýkrát ho preložil a vydal už ako dvadsaťtriročný. A potom pridal ešte ďalšie tri originálne prebásnenia (jedno sa však nezachovalo). Aby toho nebolo málo, na sté výročie vzniku Poeovej básne napísal svojho vlastného „Havrana“ – vychutnajte si Strmeňovu báseň Láska z konca druhej svetovej vojny, ktorou sa mladý študent vyrovnáva s autoritou slávneho amerického básnika pri vlastnej tvorivej emancipácii. 

Keď nad žltými listmi hriešnych vied

môj zvedavý duch úzkosťami ziabol

a sužoval sa horúčkami bied,

v podobe orla zjavil sa mi diabol.

Tu z izby mojej stal sa vonný sad

a prameňom vôd a leskom žltých veží

Jak ruža v máji rozvíjal sa had

dnu v lebke, ktorá na stole mi leží.

I zlietol ku mne orol, pijan síl,

odzadu na krk dal mi krídla rusé

a chlipne z neho horúcu krv pil.

Ja strhol som ho v nevýslovnom hnuse.

Keď dorážať sa púšťal temnotou,

na obranu som vystrel ruky holé.

Podzemné zvonky plné chichotov,

to boli krídla jeho mrzkej vôle.

A čul som potom zrazu tento Hlas:

Viem, prečo v nociach sužuješ sa príliš

a všetko to sa zmeniť môže zas,

ak nahliadneš a uznáš, že sa mýliš.

Na dlhé roky dám ti dosýta,

čo pod slnkom a mesiacom rastie,

ak vzdáš sa lásky, ktorá mučí ťa

a inde budeš hľadať svoje šťastie.

Ináčej sebe sám si vina. Trp.

V trepote krídel chvel sa závan hebký,

ale ja vzal som predsa do rúk srp

a zaťal som ho do žiarivej lebky.

Potom som riekol: Ani diabol nie,

lež dozaista stará skúpa smrť si;

maj pre seba, čo v ruke sa to skvie,

nech v mene Božom láska mi je v srdci.

Odpovedal mi strašný škrek a plam.

Do mdlôb som padol v tom okamihu

a keď som neskôr prišiel k sebe sám,

hneď pričľapil som otvorenú knihu,

nevediac ani, či to nebol sen…

Cítil som lásku, biedu svoju sladkú,

a malú izbu, vesmír štyroch stien,

nachádzal som si v neporiadku:

na zemi duchny, všade plno bŕk.

Čo prešlo, mysľou cúdilo sa riedko.

No siahol som si na zranený krk

a videl som, že pravda je to všetko.

(1944)