Jezuitský kňaz otec Marquette a indiáni v tzv. Novom Francúzsku, v severnej Amerike. Foto: wikimedia

Jezuiti v Amerike sa cítia vinní za otrokov v minulosti. Budujú fond na odškodnenie ich potomkov. Čo presne sa stalo? A za čo nesú zodpovednosť?

Ignác z Loyoly, zakladateľ tohto rádu, ktorý sa narodil len niekoľko mesiacov pred objavením Ameriky, by asi nepochopiteľne krútil hlavou. A s ním aj tisíce iných jezuitov, položili sme preto aj našim jezuitom a historikom otázku, čo je na tom pravdy a prečo sa to celé deje. Najskôr ale o tom, čo sa deje.

Jezuiti v Severnej Amerike chcú vyzbierať 100 miliónov dolárov pre potomkov ľudí, ktorých tento katolícky rád v USA vlastnil ako otrokov. Plánujú tým odčiniť otrockú prácu a otroctvo, na ktorom sa mali podieľať, a ukázať neznáme príbehy zotročených Afroameričanov. Šéf severoamerických jezuitov hovorí o „historickom hriechu“ a „potupných dejinách“ rádu. Nemá ísť o populistický či politický krok, ale o požiadavku evanjelia. Niektoré médiá však pochybujú, že reparácie sú vhodnou odpoveďou a prekáža im, ako táto iniciatíva zapadá do súčasnej americkej debaty o nekončiacej sa zodpovednosti za otroctvo v minulosti. Aj keď dnešné problémy čiernych Američanov súvisia viac so súčasnými „otroctvami“, zvlášť závislosťou od drog, a s vysokou kriminalitou či rozpadom rodiny. Práve v týchto ťažkých sociálnych problémoch je rola cirkví a rehoľných rádov nezastupiteľná, napokon, ak zbierka vzbudzuje nejakú nádej, tak je to v tom, že peniaze pomôžu jezuitom získať aj isté postavenie tam, kde ho dnes nemajú. Uvidíme.

Najskôr však poďme k príčine. Prečo chcú vlastne jezuiti niekoho odškodňovať? Za čo?

„V roku 1838 jezuita Thomas Mulledy pripojil svoj podpis k dohode o predaji 275 zotročených osôb, ktoré bývali na jezuitských statkoch v južnom Marylande, do štátu Louisiana. Odpredaj predstavuje vrchol aktívnej účasti Marylandskej provincie Spoločnosti Ježišovej na otrokárstve v koloniálnom období, keď sa formoval [americký] národ. Aj keď o tom, že jezuiti vlastnili otrokov, sa napísalo veľa historických prác, primárne sa zameriavali na dôsledky pre náboženské spoločenstvo a morálny svet, v ktorom títo muži prijímali rozhodnutia o otroctve. Doposiaľ však žiaden bádateľ nezmapoval všetkých ľudí, ktorých jezuiti v Marylande vlastnili ako otrokov,“ píšu kajúcne severoamerickí jezuiti.

Misión de Nuestra Señora de Loreto Conchó. Miesto prvej stálej jezuitskej misie v dnešnej Kalifornii v 18. storočí. Foto: wikimedia

Mimochodom, nie že by to niečo menilo na samotnej veci, ale tento obchod pomohol zachrániť pred bankrotom Georgetown University, ktorá doteraz existuje.

„Ako jezuiti sme vždy poznali našu históriu otrokárstva, ale až v roku 2016 sme sa stretli s potomkami otrokov, ktorých vlastnili jezuiti, a to úplne zmenilo naše chápanie tohto historického hriechu,“ povedal pre americké médiá Tim Kesicki, ktorý stojí na čele Jezuitskej konferencie v USA a Kanade. Sme na začiatku veľkého hnutia „rasového uzdravenia a transformácie“.

Odčiniť túto smutnú históriu má takzvaná Descendants Truth & Reconciliation Foundation (Nadácia pre pravdu a zmierenie sa s potomkami), ktorá sa usiluje o „rasové uzdravenie a transformáciu“. Podľa Kesického chce katolícky rád zozbierať a investovať prvých 100 miliónov dolárov a dúfa, že jej rozpočet dosiahne miliardu amerických dolárov. Mala by financovať vzdelávanie, podporu jednotlivcov a organizácií, ktoré sa v tejto oblasti angažujú, a podporu starších a ekonomicky slabších jedincov. Podľa nadácie doteraz identifikovali okolo 10-tisíc potomkov obetí otrokárskeho systému, na ktorom sa priamo či nepriamo mali zúčastniť jezuiti a iné rehole v Spojených štátoch.

„Toto partnerstvo môže byť začiatkom veľkého hnutia zo strany celého národa, ktoré raz a navždy zanechá otroctvo a jeho zvyšky za nami, a vybuduje budúcnosť založenú na láske a úcte ku všetkým,“ verí Joe Stewart z nadácie, podľa ktorého ide o vzťah „medzi najväčšou známou skupinou potomkov [otrokov] a jednou z najväčších náboženských organizácií na svete.“ Partnerom tejto nadácie je aj americká korporácia JPMorgan Chase.

Reparácie nie sú odpoveďou vo vysoko polarizovanej spoločnosti s viacerými mínami týkajúcimi sa rasových otázok, argumentuje National Catholic Reporter. Černochom často viac pomôže ekonomická prosperita alebo zníženie kriminality, dlho sa čaká na účinnú zbraň proti závislosti na liekoch a drogách, čo tiež nadproporčne zasahuje čiernu populáciu, a tiež obmedzenie vysokej potratovosti, rozpadu rodín a násilia vnútri čiernej komunity, čo je jeden z najväčších a politicky tabuizovaných problémov dnešnej Ameriky.

Americký National Catholic Reporter tiež upozorňuje, že ak by súčasní daňoví poplatníci platili reparácie súčasnej generácii potomkov otrokov, bolo by to svojím spôsobom nespravodlivé a mohlo by to mať dôsledky, ktoré nazvali ako politickú katastrofu. Kto presne by mal platiť? A malo by sa tiež platiť budúcej generácii ešte nenarodených detí potomkov otrokov? A čo ak by po zlej investícii o peniaze prišli? pýta sa National Catholic Reporter. Dodáva, že „progresívni katolíci by skôr mali trvať na jasných a ráznych vládnych opatreniach, ktoré by čelili rasizmu v súčasnosti“.

Ďalší tematický jezuitský projekt má názov Life and Labor under Slavery: The Jesuit Plantation Project (Život a práca v otroctve: Projekt jezuitskej plantáže). Iniciatíva sa zaoberá otrokmi, ktorých tento rehoľný rád vlastnil v USA, skúma ich vzťahy ako jednotlivcov a všíma si všeobecné trendy a zmeny v ich komunite v americkom štáte Maryland.

Celú aktivitu jezuitov nemožno oddeliť od dvoch ďalších tém, ktorým však nebudeme venovať v tomto texte väčšiu pozornosť. Prvou vecou je posun jezuitov doľava, hovorí sa, že takzvaná Spoločnosť Ježišova je v cirkvi – a zvlášť to platí v Severnej aj Južnej Amerike a západnej Európe – mimoriadne ľavicovým prostredím. To sa s našimi jezuitmi, zvlášť z 20. storočia, nedá ani porovnať. A druhým javom je stav americkej katolíckej cirkvi v USA, ktorá bola a dodnes je ťažko zasiahnutá sexuálnymi škandálmi, ktoré katolíkov pripravujú o autoritu, ľudia v Amerike ju nevnímajú ako morálny hlas, ale ako pokrytecký spolok. Žiaľ, namiesto dôsledne radikálnej obnovy si časť cirkvi myslí, že zločiny minulosti možno odčiniť peniazmi. A rôznymi odškodneniami. Tie majú samozrejme svoje miesto, ale morálku ani povesť si za žiadne peniaze kúpiť nemožno.

Ide o dedičstvo otrokárskej spoločnosti, netýka sa reholí u nás

Amerika je ďaleko, ale jezuiti sú historicky dôležitým rehoľným rádom aj u nás, čo si o tom myslia? A ešte jedna vec, katolícka cirkev a kresťanstvo bolo historicky najsilnejším odporcom otroctva, ako si vlastne máme vysvetľovať túto kapitolu jezuitských dejín? Naozaj schvaľovali niečo tak odpudivé? K čomu vlastne došlo a aká je ich zodpovednosť?

„Z textu je zrejmé, že nešlo o zotročenie slobodných ľudí, teda že by jezuiti urobili otrokov zo slobodných ľudí, ale o vlastnenie a predávanie otrokov. Amerika bola otrokárska spoločnosť a otrokov tam vlastnili aj jezuiti,“ povedala pre Štandard Ingrid Kušniráková z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Existujú o tom monografie a hoci je to prekvapujúce, „zrejme to tak bude,“ pripustila. Avšak určite nie v našich končinách.

„Neviem, či [otrokov] vlastnili aj iné rády, možné to je, najmä ak vlastnili nehnuteľnosti, na ktorých bolo potrebné pracovať. Myslím si, že v Európe náboženské rády otrokov nevlastnili a v Uhorsku určite nie,“ povedala historička, ktorá sa zaoberá najmä cirkevnými a sociálnymi dejinami Uhorska v ranom novoveku.

To, že „jezuiti v Severnej Amerike vlastnili otrokov, je historický fakt“, potvrdil nám Jakub Garčár z rehole. „Z dnešnej perspektívy a s našou súčasnou ľudskou, spoločenskou i duchovnou citlivosťou na to hľadíme ako na ‚historický hriech‘ našich rehoľných spolubratov,“ a citujúc ďalej vyjadrenie prezidenta Jezuitskej konferencie Spojených štátov a Kanady, pátra Tima Kesického, pre ABC News: „Založenie Descendants Truth & Reconciliation Foundation vrátane záväzku vyzbierať prvých 100 miliónov dolárov nie je politický ani populistický krok zo strany našej rehole, ale odpoveď na požiadavku evanjelia Ježiša Krista hľadať odpustenie a pracovať na zmierení.“ Na našom území boli jezuiti obnovení v roku 1853, teda v čase, keď bolo poddanstvo (aj vďaka štúrovcom) už zrušené. Ako sa jezuiti správali k poddaným pred zrušením rehole v roku 1773, zachytené historicky nemáme.

Aj pápež František, ktorý patrí do jezuitského rádu, sa vo svojej encyklike Fratelli tutti pýta, „prečo cirkvi trvalo tak dlho, aby jednoznačne odsúdila otroctvo a rôzne formy násilia“.

Viacerí pápeži v minulých storočiach však otroctvo odsúdili, a tak „cirkev nikdy otroctvo nepodporovala,“ možno len „niektorí ľudia v cirkvi,“ vysvetľuje vatikanista Andrea Gagliarducci. Cirkev podľa neho „nemohla okamžite a hlasne zakričať proti inštitúcii otroctva“, ale mala vlastný prístup. „Viedla dlhodobý boj: menila mentalitu, ukázala, že všetci si môžeme byť rovní, vytvorila svet, kde sa otroctvo začalo považovať za neprijateľné. Okrem iného na základe myšlienky, že všetci sme deťmi toho istého otca, a teda ‚všetci sme bratiaʻ (Fratelli tutti), ako vraví názov encykliky,“ myslí si novinár.

Výstava o vzdore a kultúre Afroameričanov v newyorskom múzeu. Foto: Bohumil Petrík

Problém celej debaty je aj v tom, že sa uplatňuje iba voči jednej komunite a vinu nesie opäť iba jedna iná komunita. Ako upozornil britský žurnalista Douglas Murray, ak hovoríme o nárokoch v súvise s otroctvom predkov, tvrdí Murray, je možno načase, aby reparácie začali žiadať aj Európania. Podľa neho totiž maurskí piráti zotročili okolo milión ľudí zo Starého kontinentu. „Kedy sa ich potomkom dostane spravodlivosti?“ pýta sa a dodáva, že pokiaľ sa história aj o otroctve nebude vyučovať správne, nebude podobným žiadostiam nikdy koniec.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.