Pohľad na súčasnú politiku je zdrojom obrovskej frustrácie. Lenže všetka tá nekultúrnosť má širšie pozadie.

Rozpoviem vám jeden smutný príbeh, aký sa nemôže stať inde, len na Slovensku. Je to vlečúci, nekončiaci sa príbeh, ktorý len podčiarkuje to, že naša nekultúrnosť a nevzdelanosť je úzko spojená so stavom národnej identity a vzťahu k vlastným dejinám.

Dnes máme výročie, koľkože rokov uplynulo od najväčšej protikomunistickej demonštrácie v našich dejinách?

Deň, kedy sa uskutočnila Sviečková manifestácia, sa stal pamätným dňom Slovenskej republiky. A je to na mieste. Štát má vo svojich pamätných dňoch zvýrazniť svoju historickú identitu.

Môže sa však stať, že historici po 33 rokoch nemajú prístup ku všetkým dokumentom vzťahujúcim sa k pamätnému dňu Slovenskej republiky? Znie to absurdne, ale áno, môže. Nepoznám žiadnu demokratickú krajinu, okrem Slovenskej republiky, ktorá by sa k svojim pamätným dňom takto správala.

Pri 30. výročí Sviečkovej manifestácie jedenásť slovenských historikov (Jakubčin, Podolec, Letz, Zubko, Neupauer, Jašek, Dubovský, Kmeť, Borza, Marušiak, Šimulčík) verejne žiadalo generálneho prokurátora Čižnára, aby „celý dokumentačný materiál viažuci sa k Sviečkovej manifestácii, vrátane zvukových, obrazových a fotografických materiálov, nachádzajúci sa v správe alebo v archívoch Generálnej prokuratúry SR, odovzdali do archívu Ústavu pamäti národa, prípadne Slovenskému národnému archívu, a tak bol prístupný historikom a bádateľom na vedecký výskum a prehĺbenie poznatkov o tejto dejinnej udalosti.“

Treba dať do pozornosti, že vo vyšetrovacom spise „Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava OPv 34/90“ sa okrem cenných dokumentov má nachádzať zaujímavý obrazový a fotografický materiál bezpečnostných zložiek.

Uplynuli tri roky a v tejto veci sa nič neudialo.

Dokumenty neboli presunuté ani do jedného zo zmienených archívov. To, že sa to dá uskutočniť, svedčí aj počin predsedu slovenského parlamentu, ktorý v minulosti predisponoval všetky dokumenty týkajúce sa vyšetrovacej komisie SNR, zaoberajúce sa Sviečkovou manifestáciou, do Slovenského národného archívu. Tam predsa patria. Veď sa jedná o pamätný deň našej republiky.

Pred 33 rokmi František Mikloško zaslal list, ktorý mu pomáhal koncipovať Ján Čarnogurský a ohlásil štátnym orgánom uskutočnenie Sviečkovej manifestácie. Po 33 rokoch títo páni opäť zaslali list, teraz už spoločný. Požiadali generálneho prokurátora Maroša Žilinku, aby vyhovel žiadosti historikov a predisponoval dokumenty do jedného z uvedených archívov. Pred 33 rokmi Mikloškov list štátne orgány nerešpektovali. Po 33 rokoch… nuž, uvidíme, či sa predsa len niečo zmenilo.

S historickým poznaním a povedomím sa buduje aj kultúrnosť národa. Aká je kultúrnosť národa, keď tak dlho trvá, aby sa historici vôbec dostali ku všetkým dokumentom k pamätnému dňu svojho štátu?

To poznanie je tragické a tristné zároveň. Obávam sa, že keď tak jednoduchá vec trvá roky (a stále nie je zavŕšená), tak nám niektoré ďalšie veci môžu trvať len oveľa dlhšie.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.