Propaganda, vyhrážky aj Angelika. Komunisti proti Sviečkovej manifestácii zmobilizovali všetko, čo mali

H 53845-7fm Hviezdoslavovo námestie v Bratislave počas konania Sviečkovej manifestácie 25. marca 1988. Foto: archív Františka Mikloška

Sviečková manifestácia bola kľúčovým míľnikom na ceste k Novembru 1989. Revolučná tribúna bola pokračovaním spolupráce náboženského a občianskeho disentu, zbavila ľudí strachu a ukázala silu nenásilného odporu.

Dvadsiaty piaty marec je významným dátumom moderných slovenských dejín. Hoci ho väčšina spoločnosti oprávnene spája predovšetkým so Sviečkovou manifestáciou ako zásadným míľnikom zápasu proti komunistickému režimu, súvisí aj s jednou tragickou udalosťou. V roku 1942 presne v tento deň opustil Slovensko prvý transport Židov smerujúci do nacistických vyhladzovacích táborov. Z Popradu smerovalo do Auschwitzu 1 000 židovských žien z východného Slovenska. Podľa dnes dostupných prameňov z nich nepredstaviteľné útrapy v  lágroch prežilo 20. Teória menšieho zla tu ukázala svoju janusovsky odvrátenú tvár, na ktorej konci nebolo štátnou propagandou hlásané „usmievavé Slovensko“, ale nezmerné utrpenie nevinných ústiace do katastrofy Židov na Slovensku. Jej tieň visí nad Slovenskom dodnes.

O 45 rokov a tri mesiace neskôr, v júni 1987, sa v kanadskom Toronte schádza v poradí už ôsme Generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov. Na jeho úvod si slovo berie vzrastom nenápadný, ale významom pre slovenské dejiny neprehliadnuteľný muž. Predseda SKS Štefan Boleslav Roman. Veľkopodnikateľ a multimilionár pochádzajúci z Veľkého Ruskova na východnom Slovensku, prezývaný tiež „uránový cár“. Najrešpektovanejšia autorita v slovenskom exile na Západe. Prednesie tu jeden zo svojich najzásadnejších prejavov.

„Mojím snom je víťazstvo demokracie a slobody nad diktatúrou a útlakom, a víťazstvo Božej lásky nad potláčaním ducha“, hlása svoje presvedčenie. Zdôrazňuje, že Európa nemôže byť slobodná, ak bude právo na samourčenie odopreté čo len jednému národu. Cituje slová amerického prezidenta Reagana, že skutočný mier môže spočívať len v osobnej slobode a ľudských právach. Zdôrazňuje požiadavku medzinárodnej spravodlivosti pre slovenský národ, vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou.

Nemenej zásadné boli rezolúcie, ktoré kongres prijal. V prvej odsúdil nacistickú a komunistickú totalitu, zavrhol rasizmus a všetky formy nanucovania totalitného politického myslenia. Druhá rezolúcia vyjadrila ľútosť nad tragédiou slovenských Židov v rokoch vojny, ako aj zásadný nesúhlas s deportáciami.

Reflexia udalostí z roku 1942 však neprebehla len v prostredí exilu. Začiatkom októbra toho istého roku zaujalo pozornosť verejnosti vysielanie Rádia Slobodná Európa. Ľudia na Slovensku ho už dávno počúvali (napriek rušeniu signálu) radšej ako domáce médiá, ktorým sa dali veriť len výsledky zápasov futbalovej a hokejovej ligy. Éterom znel text Vyhlásenia k deportáciám Židov zo Slovenska, v ktorom 24 slovenských osobností vyjadrilo hlbokú ľútosť nad deportáciami Židov v roku 1942. Pod dokument sa podpísali poprední odporcovia komunistického režimu z prostredia kresťanského (napr. Ján Ch. Korec, František Mikloško, Ján Čarnogurský či Silvester Krčméry), ako aj občianskeho (Dominik Tatarka, Ján Langoš, Milan M. Šimečka) disentu.

Ide o zásadný dokument nielen k postoju voči deportáciám v roku 1942, ale aj pre zápas voči komunistického režimu v druhej polovici 80. rokov. Na tejto platforme totiž prichádza k spojeniu viacerých skupín disentu na Slovensku. Ten bol dovtedy atomizovaný a ťažko hľadal spoločné témy – skrytá cirkev sa venovala porušovaniu náboženských slobôd, občiansky disent zápasu za ľudské práva, ochranári životnému prostrediu, predstavitelia Maďarov na Slovensku poukazovali na práva menšín, Dubček sníval o návrate socializmu s ľudskou tvárou, zakázaní umelci hľadali možnosť slobodne tvoriť i publikovať. Ak sa však spoločnosť chcela dopracovať k zásadným zmenám, bolo treba zabudnúť na to, čo rozdeľuje, ale intenzívne hľadať to, čo spája. Jeden z hlavných kľúčov k tomu našli predstavitelia kresťanského disentu.    

Hviezdoslavovo námestie v Bratislave 25. marca 1988 počas konanie Sviečkovej manifestácie. Foto: archív Jána Budaja

My Way. Po československy…

Na Generálnom zhromaždení SKS v roku 1987 zvolili do vedenia kongresu mladých ľudí, medzi ktorými najdôležitejšie miesto zohráva bývalý vynikajúci hokejista Marián Šťastný. Ako známy a rešpektovaný športovec sa stáva výkonným podpredsedom kongresu, ktorého prioritou boli kontakty so Slovenskom. Uvedomoval si potrebu aktivizovať sa, pretože svet okolo sa zásadne menil.

Michail Gorbačov, nový líder Sovietskeho zväzu, sa vydal cestou perestrojky a glasnosti – a tie sa popri snahe o hospodársku reformu a demokratizáciu režimu v Sovietskom zväze preniesli aj do zahraničnej politiky. Jaltské rozdelenie sveta sa stávalo minulosťou. Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity štátov východného bloku nahrádza Sinatrova doktrína, podľa pesničky My Way – teda mojou cestou. Niektoré krajiny sovietskeho bloku ako Poľsko a Maďarsko to pochopili rýchlejšie, iné ako Československo pomalšie a nájdu sa aj také, ktoré tomu nerozumeli vôbec, ako Rumunsko. A zrazu začína byť aj tráva za železnou oponou akási zelenšia a dlhé roky nepreniknuteľnou bariérou sa šíria správy, predznamenávajúce annus mirabilis – rok zázrakov.

V Československu však po roku 1985 ide skôr o roky mizérie. Napriek zmenám v Sovietskom zväze prichádza k demokratizácii pomaly a rozpačito. Áno, hovorí sa o prestavbe a prichádzajú aj určité zmeny, ale tie sú sotva viditeľné. Zato je vidieť iné veci: systematické porušovanie ľudských práv, represie štátnej moci, znečistenie životného prostredia, zaostávajúcu ekonomiku, štátom riadené akcie zamerané na ateizáciu spoločnosti, železnú oponu a nemožnosť slobodného cestovania na Západ, či zaostávanie kvality a dostupnosti tovarov a služieb.

Bolo to v čase, keď cirkev na Slovensku prežívala ťažké obdobie. Komunistický režim už síce nemal také krvavé ruky ako v 50. rokoch, ale vo svojej podstate vládol ešte pevnejšie. Zmenil svoju mocenskú paradigmu – od brutálneho fyzického násilia proti skutočným aj domnelým oponentom v 50. rokoch prešiel na psychologické formy ovládania spoločnosti – v praxi realizovaná sociálna korupcia honorovala rezignáciu na verejné dianie mierne lepšou životnou úrovňou a trestala nesúhlas spoločenským šikanovaním (napr. znemožnením deťom študovať, neudelením výjazdovej doložky nevyhnutnej na cestu na Západ a pod.). Ľudia sa režimu báli – a mali na to reálne dôvody.

Nádej na odpor pochovali tri spoločenské traumy, ktoré boli vo vedomí obyvateľov neustále prítomné: 21. august 1968 a okupácia krajiny vojskami štátov Varšavskej zmluvy, ktorá pochovala „ľudskú“ tvár socializmu; 21. august 1969 a zlomenie občianskych protestov bezpečnostnými zložkami Československa, ktoré pochovalo nádej, že bude možné zachrániť aspoň časť zmien; a postoj Západu, ktorý svojou pasivitou potvrdil, že jaltské rozdelenie sveta železnou oponou na Východ a Západ rešpektuje (čo svojim spôsobom potvrdil podpísaním helsinských dohôd v roku 1975, hoci „tretí kôš“ o ľudských právach a náboženských slobodách pootvoril dvere budúcim zmenám).

Hlavným limitom politiky prestavby bol fakt, že komunistický režim nepripustil akúkoľvek opozíciu a prenasledoval všetky aktivity nekorešpondujúce s jeho politikou. Pre vládnucu garnitúru KSČ bolo zachovanie politického monopolu moci hlavnou podmienkou prestavby, ktorej nebola ochotná sa vzdať za žiadnu cenu a neváhala pristúpiť k represiám proti oponentom.

Ján Čarnogurský na archívnych záberoch zo sledovania ŠtB. Foto: Archiv bezpečnostních složek, ČR

Všetko najlepšie, Marián!

Dôvodom, prečo sme venovali pozornosť aj vývoju v „slovenskom Zámorí“, je fakt, že myšlienka usporiadať manifestáciu za náboženské slobody a ľudské práva vznikla v prostredí Svetového kongresu Slovákov. Išlo o logické vyústenie dlhodobých aktivít kongresu, ktorý od svojho vzniku v roku 1970 pod vedením predsedu Štefana Romana vyvíjal nemalé úsilie v boji proti komunistickému režimu, za dodržovanie občianskych práv a náboženských slobôd ako aj za samourčovacie právo Slovákov.

Myšlienka sa zrodila v hlave výkonného podpredsedu Mariána Šťastného pod dojmom správ o prenasledovaní veriacich na Slovensku, osobitne vraždy kňaza Štefana Poláka v októbri 1987. Ako dátum vybrali 25. marec – kedy si v kalendári pripomíname Mariána. Protest mal byť vyjadrený formou manifestácií pred československými veľvyslanectvami v demokratických štátoch.

Napokon to však nevyšlo podľa pôvodných predstáv – čo sa v dejinách často stáva – ale myšlienku si osvojili a rozvinuli predstavitelia skrytej cirkvi v Bratislave. Odkaz sa k nim dostal cez Jána Čarnogurského, ktorému od svokry Mariána Šťastného prišiel v obale od čokolády. Na kľúčovom stretnutí predstaviteľov skrytej cirkvi vyslovil Rudolf Fiby pamätnú vetu: „Sviečku mám, a chuť tiež“ a úlohy zvolávateľa sa zhostil František Mikloško.

Od prvej chvíle, ako bola manifestácia oznámená, bolo zrejmé, že príde k zásadnému stretu odvážnych občanov s režimom. Ohláseným programom bola tichá manifestácia za menovanie biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku, úplnú náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v Československu. Súhlas s požiadavkami mali prítomní vyjadriť zapálením sviečky.

Marián Šťastný počas prejavu na Námestí SNP 1. decembra 1989. Foto: archív TASR – Vladimír Benko

Z podzemia na námestie

Požiadavka vystúpiť verejne na námestí a manifestovať za požiadavky, de facto proti vládnucemu režimu, znamenala prekročiť Rubikon nepísanej spoločenskej dohody, ktorá v Československu platila od augusta 1969. V nej sa síce nepísalo, ale o to jasnejšie chápalo, že námestie a vôbec verejný priestor je doménou režimu. Tu sa možno zapojiť do lampiónového sprievodu na výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, bolo potrebné ísť mávať do prvomájového sprievodu, pozdravovať slávnu Červenú armádu na výročie oslobodenia alebo zložiť pioniersky sľub, ale určite nie ísť na „nepovolenú“ akciu na podporu skutočných náboženských slobôd.

Prekročiť takýto Rubikon chcelo mimoriadnu dávku odvahu, akú v Československu nikto nenabral 19 rokov – teda celú jednu generáciu. Tá odvaha sa však nezrodila na jar 1988, v prostredí skrytej cirkvi rástla postupne. Jej míľnikom bol rok 1978, kedy bol Poliak Karol Wojtyła zvolený za pápeža Jána Pavla II. Poľský pápež svojimi víziami o zjednotenej kresťanskej Európe, ktorej súčasťou bude aj (komunizmu zbavený) Východ, výrazne prispel k aktivizácii kresťanov za železnou oponou.

Pre splnenie svojej vízie urobil čo sa dalo. Významným krokom bolo ustanovenie slovanských apoštolov, svätých Cyrila a Metoda, za spolupatrónov Európy v roku 1980. Na prvý pohľad jednoduché, ale vo svojej hĺbke prelomové heslo „Nebojte sa!“ začalo veľmi rýchlo dopadať na úrodnú pôdu, a to najmä za železnou oponou (v dobovej realite bolo smerované aj kresťanom na Západe, kde v dôsledku liberálno-sekularizačných tendencií klesal počet veriacich).

Jeho výzvu ľudia pochopili – už od konca 70. rokov bolo vidno rastúcu silu kresťanského podzemia, ktorá sa naplno preukázala v druhej polovici 80. rokov – mariánske púte s masovou účasťou desaťtisícov veriacich, rozmach samizdatovej tvorby, petícia za skutočné náboženské slobody s takmer 600 000 podpismi. Odvaha však nechýbala ani iným – v októbri 1987 vyšiel prelomový dokument Bratislava/nahlas v prostredí ochranárov, ktorý otvorene kritizoval spôsob vlády komunistického režimu a pomenoval jeho negatívne dopady na vtedajšie hlavné mesto Slovenskej socialistickej republiky.

Zábery zo Sviečkovej manifestácie. Foto: archív Františka Mikloška

Mobilizácia na manifestáciu  

Komunisti, ktorí boli konfrontovaní s nastávajúcou manifestáciou, zmobilizovali všetko, čo mali k dispozícii: stranícky aparát bol v pozore, školy udeľovali študentom voľno a vyhrážali sa im vylúčením, novinové články a televízia dehonestovali organizátorov a označovali manifestáciu za „zneužitie náboženského cítenia“ a za akciu riadenú „buržoáznymi propagandistickými centrami“ zo Západu, občas zaznel aj termín klérofašisti. Ako vždy pri významnejšom náboženskom podujatí, aj tentoraz dostali priestor „odpútavacie“ akcie. Ich najviditeľnejším symbolom sa stalo mimoriadne zaradenie „západného“ filmu o Angelike do programu televízie. Na potlačenie manifestácie sa pripravoval bezpečnostný aparát: Verejná bezpečnosť obmedzovaním dopravy a mobilizáciou pohotovostných jednotiek, Štátna bezpečnosť predvolávaním organizátorov akcie a zadržiavaním známych aktivistov skrytej cirkvi a sériou „profylaktických“ opatrení − v praxi vyhrážaním sa a zastrašovaním. Ešte aj komunálne služby pripravovali čistiace a polievacie autá, hoci v ten deň pršalo.

Očakávaný „stret“ dopadol faktickým i morálnym víťazstvom manifestujúcich a debaklom režimu, ktorý ním hlboko otriasol. Na manifestáciu prišli napriek opatreniam a uzavretiu námestia tisíce ľudí, ktorých horiace sviečky neuhasil ani jarný dážď studeného marcového večera, ani vodné delá. Tridsať minút plánovanej manifestácie, ktoré ľudia na námestí vydržali napriek represii bezpečnostných zložiek, ukázalo pravú tvár režimu. Z okna hotela Carlton sa mu prizeral aj jeden z najvýznamnejších predstaviteľov režimu na Slovensku, minister kultúry a „ľudská tvár“ normalizácie – Miroslav Válek. Niektorým umelcom pomohol, v neľahkých časoch mnohé zachránil. V onen večer sa snáď mohol prejaviť viac, než len považovať prijaté opatrenia – ergo neprimeraný zásah bezpečnosti – za primerané. Možno si o tom v duchu myslel svoje (napokon, bol to súdny človek a vynikajúci umelec), ale svoj tieň neprekročil.

Manifestácia nesie étos nenásilného odporu symbolizovaného horiacimi sviečkami, modlitbami ruženca a spevom náboženských piesní, ktoré vďaka svojej transcendentálnej povahe a morálnej prevahe dokázali, čo sa zdalo byť nemožné – obstáť voči ozbrojeným zložkám zdanlivo všemocného režimu a v priamej konfrontácii dosiahnuť morálne víťazstvo. Svojim nenásilným odporom predznamenala „nežný“ charakter pádu komunistického režimu a prechod k demokracii v roku 1989. Zároveň treba vyzdvihnúť túto „gándhiovskú“ formu protestu s náboženským podtónom ako osobitný vklad Slovenska do protikomunistického odporu národov strednej a východnej Európy.

Manifestácia však znamenala aj ďalšiu dôležitú vec. Pomohla ešte viac spojiť rozdelený disent, požiadavkou za dodržiavanie ľudských práv podala ruku aj ďalším odporcom režimu. Tí ju vďačne prijali, a nielen že svojimi vyjadreniami odsúdili násilie režimu voči pokojným manifestujúcim, ale v nasledujúcich mesiacoch prehĺbili spoluprácu, ktorú naštartovalo odsúdenie deportácií v roku 1942 a ktorej bola Sviečková manifestácia kľúčovým míľnikom. Bolo nevyhnutné, aby práve skrytá cirkev ako najsilnejšia zložka disentu vyšla s touto iniciatívou.

Táto spolupráca bezpochyby viedla k pádu komunistickému režimu v roku 1989. Sviečková manifestácia je tak integrálnou súčasťou procesu, ktorý s využitím priaznivých zahranično-politických okolností priniesol národom v strednej a východnej Európe slobodu. Také veľké veci sa podaria len vzájomnou spoluprácou. Sviečková manifestácia bola na ceste k Novembru kľúčový krok – zbavila ľudí strachu a ukázala silu nenásilného odporu.  

Sotva sa tak v našich dejinách nájde vhodnejší deň, ktorý by sme mohli vybrať za pamätný deň Slovenskej republiky – Deň zápasu za ľudské práva.


Ďalšie články