Komunistov vnímame benevolentnejšie ako predstaviteľov totalitného režimu z rokov 1939 až 1945. Pritom vypuknutie vzdoru proti komunistickému režimu spred 31 rokov považujeme za obrat vo vývoji spoločnosti. Chýba nám dôslednosť a pozitívna filozofia.  

Vráťme sa do tohtoročného leta. Prvá správa. V auguste zverejnil historik Miloslav Szabó blog, v ktorom píše: „Polemika proti komunistickej ,totaliteʻ nutne neznamená, že antikomunisti sú za každých okolností vlastníkmi historickej pravdy a spravodlivosti.“ Pritom sa vyjadril, že antikomunizmus je dnes na Slovensku dominantný.

Ako odstrašujúci príklad zo slovenskej histórie uviedol Szabó vystúpenie prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa, ktorý po napadnutí Sovietskeho zväzu po boku Nemecka v roku 1941 v prejave k slovenským vojakom odchádzajúcim na východný front vyhlásil: „Zapojili ste sa do víťazného nemeckého frontu po boku všetkých kresťanských národov Európy, aby ste odvrátili od svojho národa a od Európy nebezpečenstvo boľševického pekla.“

Pár dní po tom, ako Szabó zverejnil svoj blog, vyšla ďalšia zaujímavá správa. Národná kriminálna agentúra (NAKA) oznámila, že zastavuje trestné stíhanie v súvislosti so statusom poslanca za Smer Ľuboša Blahu, ktorý sa na sociálnej sieti chválil fotografiou s červenou hviezdou s kosákom a kladivom. Dôvodom podľa NAKA bolo, že skutok nebol trestným činom.

V Trestnom zákone, na ktorý sa odvolával pri navrhovanom stíhaní Blahu jeho poslanecký kolega, sa píše: „Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“

Zákon nestačil.

Dvojaký meter

Takže ako je to so slovenským komunizmom a antikomunizmom?

Podľa spomínaného historika antikomunisti na Slovensku dominujú a uzurpujú si patent na rozum. Nie je to nová myšlienka, príkladom z minulosti je Tisov postoj z čias vazalskej republiky spred ôsmich desaťročí. Historik to zovšeobecnil tak, že katolíci sa spájali s fašistami proti komunistom, s jedným zlom v boji proti druhému.

Historikov prístup udivil, lebo urobil, čomu sa majú odborníci vyhýbať. Svoj názor postavil na porovnaní dvoch historických období, ktoré sú celkom odlišné. Pozrel sa na minulosť dnešnými očami a asi sa obáva, že po Slovensku sa pohybuje masa reinkarnovaných Tisov.

Vychádzajúc z postupu elitných vyšetrovateľov v prípade Blahu, vyzerá obraz o Slovensku zas inak. Konanie poslanca Blahu sa nevtesnilo do paragrafov Trestného zákona, hoci ten hovorí o sadzbách odňatia slobody za hlásanie ideológie, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb.  

O potláčaní práv občanov za ľudáckeho štátu sa zrejme nepochybuje, pri komunistickom je to, zdá sa, omnoho ťažšie. Pritom už v roku 1996 prijal parlament zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, podľa ktorého sa v ňom cielene porušovali ľudské práva, vykonávali justičné zločiny v politických procesoch a teror proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu.

Samozrejme, že konanie kriminalistov nemožno stroho odsúdiť, lebo určite sa pozerali na paragrafy zo všetkých strán, aby ich potom prokuratúra nevyhodila s neodôvodneným obvinením. Toto je ešte lepší dôkaz, že na Slovensku niet vôle potláčať prejavy komunistickej ideológie. Paragrafy sú pokrútené tak, že na totalitné režimy platí dvojitý meter. A vyšetrovatelia to rešpektujú.

Čo s tým robiť?

V prvom rade treba postaviť systém na pozitívnej filozofii, a nie negovaní inej, neprijateľnej. Ak boli na Slovensku prejavy fašizmu, načim ich odsúdiť.

Antifašizmus však nie je dostatočným východiskom, veď si len spomeňme, čo všetko sa dalo pod tento pojem schovať za komunistického režimu. Komunisti v Československu neváhali prominentov západných demokratických režimov častovať označením fašisti. 

Dostatočným východiskom nie je ani antikomunizmus. V tom má historik Szabó pravdu. Jednoducho preto, že sa vymedzuje negatívne. Na druhej strane sa historik mýli, ak antikomunizmus považuje za nejakú prevažujúcu ideológiu. Niečoho takého na Slovensku niet.

Ak by sme chceli nájsť priliehavý výraz, čo dnes ľudia na Slovensku najčastejšie vyznávajú, je to ľahostajnosť. Prelomiť ju je ťažko. V slovenskej histórii jej bolo vždy dosť bez ohľadu na to, aký režim dominoval.

V prostredí nízkeho záujmu o veci verejné sa akákoľvek pozitívna filozofia presadzuje ťažko.  Povinnosťou politikov je snažiť sa. Jednou z ciest je vyhľadávanie nositeľov pozitívnej filozofie a ich vyzdvihovanie ako vzorov.

V histórii ich máme, tu je jeden z najlepších príkladov. Ide o človeka, čo odmietol oba spomínané totalitné režimy, za čo ho ten druhý kruto postihol. Bol ním Silvester Krčméry.  

Nositeľ pozitívnej filozofie

Krčméry bol presvedčený humanista, kresťan, lekár. Režim ho neoprávnene mučil a väznil vyše 13 rokov, aby ho potom prepustil proti jeho vlastnej vôli, lebo vo väzení režimu už škodil viac ako na slobode.

Krčméryho neoprávnene zatkli, vyšetrovali, mučili a napokon súdili. Nadiktované obvinenia odmietol podpísať. Nezlomili ho a pri vlastnej obhajobe v súdnom procese 24. júna 1954 zakončil vystúpenie pamätnými slovami: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“ Zároveň svojim trýzniteľom odpustil, lebo k tomu ho viedla vyznávaná pravda.

Je dobre, že práve Krčméryho osud sa stal podnetom na zaujatie jasného, ale ojedinelého stanoviska ku komunistickému režimu, ktorý sa v  Československu zrútil práve pred 31 rokmi. Na podnet  poslankýň Anny Záborskej a Anny Andrejuvovej schválil parlament pred dvoma týždňami Deň pamiatky obetí komunistického režimu, ako sa oficiálne nazýva tento medzník do budúcich rokov. Pripadne na 24. Jún, teda na pamiatku Krčméryho vystúpenia. Viac o tom písal Štandard tu.

Hoci už od roku 1993 si na Slovensku pripomíname Deň boja proti totalite, ku komunistickému násiliu z rokov 1948 až 1989 sme sa stavali benevolentnejšie ako k totalitnému režimu z rokov 1939 až 1945. Zdá sa, že ľady sa pohli a že sa azda dočkáme výraznejších prejavov  odsúdenia komunistickej totality.

Smutné je, že v mysliach Slovákov sa aj tak ako najčastejší príklad človeka, ktorý odmietol podpísať zmanipulované obvinenia, objavuje predstaviteľ takzvaného slovenského buržoázneho nacionalizmu Gustáv Husák. Tohto vedúceho slovenského komunistu nezlomili a podobne ako Krčméry si odpykával v zmysle vtedajších zákonov nespravodlivý trest. Tu sa však akákoľvek podobnosť medzi nimi končí.

Aký obrovský rozdiel bol medzi bývalým komunistickým prominentom Husákom a kresťanským aktivistom Krčmérym. Kým prvý bol jedným z hlavných strojcov komunistického režimu nastúpenom po roku 1948, aby ho potom vo vnútrostraníckom mocenskom boji uväznili jeho vlastní, druhý tento režim odsudzoval hneď od začiatku.

V obhajovacej reči pred súdom v roku 1954 to Krčméry povedal jednoznačne. Komunisti nútili ľudí prijať filozofickú fikciu, teóriu založenú na omyle, na politickom vnucovaní pri použití násilia a diktatúry. Tí, čo sa verejne ozvali, trpeli.

Príznačné pre režim, ktorý aj po určitom uvoľnení v 60. rokoch ostával v podstate stále zločinný, je, že Husák sa krátko po svojom prepustení domohol v roku 1963 rehabilitácie.  Opäť vplával do vôd vysokej politiky, kde ostal na najvyššom štátnom poste až do kolapsu režimu v roku 1989.

Krčméry sa v komunistickom režime rehabilitácie nedočkal, napokon by mu ju po roku 1969 musel odobriť sám Husák. A tak musel vydržať až do roku 1990, keď už bol komunizmus minulosťou.

Dokáže dnes spoločnosť takéto skutočnosti vyhodnotiť? Vnára sa to do jej povedomia? Ukazuje sa, že zatiaľ nie.

Máme to vo vlastných rukách

Takže ako je s tým antikomunizmom na Slovensku? Možno považovať napríklad to, čo sa udialo v parlamente pred dvoma týždňami pri schvaľovaní pamätného dňa, za prejav nejakého dominantného postavenia antikomunizmu v spoločnosti?

Nie, bol to len jeden z mála konkrétnych aktov. Na Slovensku neexistuje žiadne široké celospoločenské hnutie, dokonca ani povedomie o potrebe rázneho odsúdenia komunistického režimu. Ak by tu bolo, vplyvní politici by naň reagovali, podchytili ho v svojich volebných programoch a premietli do vládnej politiky.    

Ak dáme nabok prevládajúcu ľahostajnosť, ktorá nie je v slovenskej spoločnosti historicky ničím výnimočným, potom tu skôr prevláda benevolentnosť a bagatelizovanie násilností komunistického režimu.

Na rozličných postoch sa stretávame s ľuďmi, ktorí boli členmi komunistickej strany pred rokom 1989. Na Slovensku stále pôsobí komunistická strana, pár rokov dokonca sedeli jej poslanci v Národnej rade SR.

Kto by čakal, že po 31 rokoch od pádu komunistického režimu budeme takéto niečo tolerovať? Alebo tak robíme práve preto, že sme od toho obdobia viac ako tri desaťročia ďaleko?

Niektorí odborníci si myslia, že skutočnú zmenu spoločnosti možno dosiahnuť až po dvoch, troch generáciách. Ktovie, možno si budeme musieť počkať ešte toľko rokov, koľko nás delí od novembra 1989. Chmúrna predstava, ale zrýchlenie procesu máme v rukách len my sami.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.