Rómovia mali obavy, boli disciplinovaní

Koronavírus chápu Rómovia ako ohrozenie, ktoré k nim prichádza z majoritnej populácie.

Zúčastnia sa Rómovia na celoplošnom testovaní? Áno, chystajú sa takmer všetci. To bola odpoveď, na ktorej sa zhodli všetci, ktorých s touto s otázkou oslovili pred spustením celoštátneho testovania.

Prečo? Sú takí uvedomelí alebo sa boja? A čo by sa stalo, keby v niektorej osade prepukla nákaza? Pýtali sme sa viacerých ľudí, ktorí pracujú s Rómami, a, samozrejme, aj Rómov samých.

Z odpovedí Rómov vyplýva, že dôvody účasti na testovaní sú tri. Prvé dva dôvody sú rovnaké ako v majoritnej populácii. Rovnako ako ostatní sa boja ochorenia a nákazy príbuzných. Podobne ako iní potrebujú byť mobilní, chodiť do práce, na brigády, na nákupy, vodiť deti do škôl a škôlok. Tretí, odlišný dôvod, hlavne u Rómov z osád však je, že mnohí z nich bývajú v zlých podmienkach, kde sa na malom priestore tlačí množstvo ľudí, a preto nechcú byť zavretí doma v karanténe.

Miro, mladý, zhruba dvadsaťročný Róm z podtatranskej osady, hovorí, že on i všetci jeho známi chcú ostať pracovať, čo sa však bez negatívneho testu nedá. Vo fabrike im oznámili, že tomu, kto nepôjde na testovanie, nebude platiť PN-ka, OČR-ka ani nič iné. No rovnako presvedčivo pridáva, že chce vedieť, či je zdravý alebo chorý, aby neohrozil svoju rodinu.

Anton Frič, pracovník spišskej diecéznej charity, ktorý má na starosti päť rómskych osád, približuje, že pod pojmom karanténa v osade si treba predstaviť pobyt v chatrči, kde žije desať ľudí na ploche štyri krát štyri metre. „Tam by nikto nechcel sedieť desať dní,“ dodáva.

Podobný názor má Peter Varga, riaditeľ materskej a základnej školy na Poštárke, rómskom sídlisku v Bardejove, kde si testovanie vyskúšali už minulý týždeň. „Po prvé, je to strach z choroby, po druhé, uvedomujú si, že nevydržia sedieť doma v karanténe. Keď som s nimi v piatok stál v rade, tak hovorili, že nechcú byť doma desať dní, chcú ísť von. Okrem toho, keď sa objavili pozitívni, tak pribehli ďalší, ich príbuzní. Vraveli, veď ja som s ním včera bol, idem sa testovať, či nie som chorý aj ja.“

Zvýšený záujem o testovanie

O tom, že tieto slová platia, svedčí situácia v regiónoch, kde sa už celoplošné testovanie uskutočnilo. Podľa Vargu bol záujem o testovanie na Poštárke vysoký. Vraví, že sa na ňom zúčastnilo viac ako 880 ľudí z 1 500, ktorí tam oficiálne žijú. Ak si z celkového počtu odrátame deti, ktorých chodí len do miestnej školy 205, plus niekoľko ďalších, ktorí navštevujú iné školy, a odpočítame seniorov, účasť na testovaní mohla siahať až k 80 percentám.

Veľký záujem hlásia odberné miesta pri rómskych osadách a sídliskách na aktuálnom celoštátnom testovaní. Poštárka opäť hlásila veľký záujem a čísla za sobotu atakovali hranicu 450. Frič potvrdzuje, že rovnako pod Tatrami bolo od rána pred odbernými miestami množstvo ľudí. Podľa Petra Veselského, saleziána, ktorý pôsobí na košickom sídlisku Luník IX, bol záujem o testovanie celý deň veľký. Údajne sa tam stálo v rade aj štyri hodiny. Ako vzorných občanov, ktorí prišli v hojnom počte, chváli Rómov Adam Mackovjak, gréckokatolícky kňaz pôsobiaci v obci Prakovce v Gelnickom okrese. Mackovjak pomáhal pri testovaní v obci ako dobrovoľník.

Za vysokou účasťou Rómov je ešte ďalšia príčina. Rómovia už sledujú médiá v rovnakej miere ako zvyšok obyvateľstva. Róm Miro potvrdzuje, že informácie o testovaní a koronavíruse má rovnako ako väčšina obyvateľov z médií, ktoré doma aktívne sledujú. Za dobrou informovanosťou stoja taktiež terénni pracovníci, ktorí v tejto oblasti zjavne odviedli v Mirovej osade dobrú prácu.

Aktívne sledovanie médií sa odzrkadľuje v ďalšom fenoméne. Miro spomína, že aj medzi Rómami sa šíria falošné správy. Viacerí odmietali ísť na testovanie, lebo sa báli, že im pri tom implantujú do tela čip na sledovanie. Keď sa vysvetlilo, že nejde o čipovanie, ale len o výter z nosa,  napokon sa predsa rozhodli ísť.

Karanténu zvládnu ťažko

Z takmer 900 otestovaných malo napokon pozitívny test len 25 obyvateľov Poštárky. Pri iných rómskych komunitách zatiaľ nepoznáme presné čísla, no podľa našich zdrojov je nakazených zatiaľ minimálne množstvo Rómov.

Situácia sa teda zatiaľ zdá pod kontrolou. Čo však v prípadoch, ak sa začnú počty pozitívne testovaných zvyšovať aj v osadách? Budú Rómovia schopní dodržiavať karanténu?

To, či ju dodržiava 25 pozitívne testovaných z miestnej komunity, ťažko zistiť, konštatuje riaditeľ miestnej školy Varga. Niektorí miestni Rómovia sa v rozhovoroch posťažujú spôsobom: „Ja som videl, že jej manžel tam bol, a ja som videl, že jej deti niekde boli. Ale neviem to povedať naisto. No keď sa s nimi rozprávam, tak sa sťažujú, že karanténa nie je stopercentná.“

Miro hovorí, že ak by bol počet pozitívne testovaných v jeho osade nízky, tunajší obyvatelia by podľa jeho názoru žiadali, aby pozitívne testovaných umiestnili do karantény niekam mimo obce. Zdôvodňuje to tým, že možnosti dodržiavania karantény u nich sú veľmi obmedzené. „Ak by sa u nás v osade potvrdila nákaza u niekoho, kto doma nemá záchod a musí ísť niekde na lúku, tak taký človek by musel chodiť von.“

Podobný problém panuje v mestských komunitách. „Neviem, či je pre nich vôbec možné byť desať dní zavretí, možno desiati v jednom byte. Toto nie je v karanténnych opatreniach pre nich domyslené. Je rozdiel niečo prikázať niekomu, kto to môže dodržiavať, a zas niekomu, kto to nemôže dodržať. Je rozdiel, či ste doma štyria a máte dvoj-/trojizbový byt, a iné, keď je vás v takom byte desať a viac,“ hovorí riaditeľ.

Uzatvoriť osady? Ťažko

Ako jedna z ďalších možností sa ukazuje využitie silových zložiek, ktoré by osady uzavreli. Oslovení respondenti však boli k takejto možnosti skeptickí. Pracovník spišskej diecéznej charity Frič to vníma v krajnom prípade pri malých osadách ako jedno z možných riešení.

Riaditeľ školy hovorí, že podľa neho to nie je síce zlé riešenie, ale veľmi náročné. „Viete si predstaviť, že by ste zavreli 1 500 ľudí? Kto im prinesie jedlo a zabezpečí ďalšie potreby? Rozprával som s vojakmi, ktorí tu boli počas testov, tí boli aj v Richnave počas prvej vlny a hovorili, že to celé zabezpečovalo veľmi veľa ľudí, ktorí sa o osadu museli starať, aby ich udržali na mieste. A to bola oproti nám maličká osada. Keby ste chceli zavrieť Jarovnice alebo Luník so šesťtisíc obyvateľmi, viete, koľko ľudí by tam muselo byť za tým, aby im zabezpečili stravu a ostatné veci? A za čo? To sú nereálne veci, to si treba povedať otvorene. To nikto nezvládne.“

Podobne na problém hľadí Veselský, salezián z Luníka IX: „Niečo veľké ako uzatvorenie, to si neviem predstaviť. Luník nie je Žehra. Okrem vychodených chodníčkov je prístupová cesta síce len jedna, ale aj tak by to asi nikto nevychytal. Tu nie je šanca dohliadať na všetky miesta.“

Strach z chorôb a smrti

Istú nádej však dáva špecifiká rómska kultúra. Rómom sa historicky veľké epidémie často vyhýbajú. Jedným z faktorov je, že viac ako majoritné obyvateľstvo sa boja chorôb a smrti, pretože veria, že ich po smrti navštevuje duša mŕtveho.

V súčasnosti to nie je inak. Róm Miro potvrdzuje, že strach z mŕtvych, ktorí navštevujú príbuzných, u Rómov pretrváva a to vo všetkých vekových skupinách, rovnako v mestských i vidieckych komunitách. Rómovia sa podľa neho boja smrti a chorôb asi viac ako iní. Tým vysvetľuje, že v prípade nákazy v osade by sa Rómovia správali veľmi opatrne, hneď by si všetci nasadili rúška a mnohí by dokonca prestali vychádzať von.

Dokazuje to na príklade z prvej vlny: „My máme v osade tri obchody. Do jedného z nich som prišiel a prišiel tam aj jeden, čo bol robiť v zahraničí. Všetci v obchode, keď uvideli, že vstúpil, tak si hneď dali rúška, aj keď predtým ich v osade nenosili, a išli od neho ďalej. Až mi to bolo také nepríjemné, že ho tak odsúdili. A keď sa niekto po príchode zo zahraničia nenahlásil, tak prišla občianska hliadka, nahlásila ho a potom ho informovali, že čo bude.“

Frič i Varga potvrdzujú, že ak majú Rómovia v domácnosti niekoho chorého, postihnutého či starého, skutočne dôkladne dodržiavajú všetky odporúčania. Tí najpoctivejší takmer ani nevychádzajú von. „Dokonca poznám jedného pána, ktorý mal veľmi dobrú ponuku na prácu v Prahe a odmietol ju, lebo tam je korona a on nechce nakaziť svoju mamu,“ hovorí Frič.

Korona ako gadžovská choroba

K úspešnému boju s koronavírusom môže paradoxne prispieť uzatvorenosť a nízka miera asimilovania rómskych komunít. Rovnako ako sa majorita bojí v súvislosti s koronavírusom Rómov, Rómovia sa boja majority a stránia sa jej. Salezián Veselský hovorí, že na to majú v zásade dva dôvody. Doposiaľ sa medzi nimi potvrdilo málo prípadov nákazy, drvivá väčšina nakazených pochádza z majority. Ďalšia vec je, že viacerí označujú koronavírus za gadžovskú chorobu, ktorú majoritná populácia priniesla z dovoleniek, na ktoré oni nechodia. Tieto slová potvrdzuje Varga a napokon i Róm Miro.

„Jedného, čoho sa bojíme – tí, čo tu medzi nimi pracujú, aj zo školy, aj my saleziáni –, je, aby sa sem náhodou korona nedostala cez nás. My máme tých vzťahov viacej. I tu, i inde. Tu sa však život nezmenil, oni sa grupujú hlavne medzi sebou. Je pravda, že voči zvyšku sveta sú uzavretí, žijú v takom gete,“ hovorí Veselský.

Ak by sa nákaza začala šíriť medzi Rómami od príslušníkov majority, ktorí s nimi pracujú, ako by Rómovia zareagovali? „Ja som už za vodou, lebo tu to už je, ale nezaniesli sme to my, keďže všetci učitelia sú zdraví. Keby to bolo naopak, tak neviem. Ale zas nie sú takí, že by nás nenávideli, tak verím, že k fyzickým útokom by nedošlo. Ale určite by si na nás zgustli,“ vraví riaditeľ. „Moja skúsenosť je, že rasizmus nefunguje len od nás k nim, ale aj od nich k nám. Zlo sa vždy vracia,“ dodáva.