Malá vojna: Pred 82 rokmi Slovensko ustálo konflikt s Maďarskom, hoci stratilo územie

Od odchodu z Uhorska v roku 1918 viedol oblúk vývoja Slovenska až do vojny s Maďarskom v roku 1939. Tento konflikt dostal názov Malá vojna. Vskutku, obete by sa dali porátať na dvoch pároch rúk, no pre Slovákov znamenal tento konflikt výrazný medzník.

Keď sa pozrieme do histórie 20. storočia, na území Slovenska sa odohralo niekoľko významných ozbrojených konfliktov. Na východ územia zasiahla prvá svetová vojna, keď sa sem v roku 1914 dostali ruské vojská. Mnohí Slováci videli v cárskych vojakoch potenciálnych osloboditeľov spod maďarskej nadvlády.

O päť rokov neskôr sa na Slovensku, ktoré sa stalo súčasťou pražskej republiky, objavili maďarské boľševické vojská Bélu Kuna. Založili tu slovenskú sovietsku republiku a mali v pláne rozšíriť ju na celé niekdajšie Horné Uhorsko. Po verdikte mocností sa museli stiahnuť.

V roku 1938, keď časť južných území putovala po Viedenskej arbitráži opäť pod Budapešť, vojna síce nevypukla, ale napätie medzi rozpínajúcim sa horthyovským Maďarskom a okliešteným Československom poriadne rástlo. Nespokojné boli obe strany – Slovensko prišlo o významné južné rovinaté územia s poľnohospodárskou produkciou, Maďarsku sa územné zisky málili, radi by videli pod svojou nadvládou i Bratislavu, Nitru, Banskú Bystricu či dokonca celé Slovensko.

V Budapešti dokonca pretrvávali názory, že oslabené Slovensko sa po rozpade oklieštenej republiky primkne k Maďarsku, lebo tam patrí, prípadne sa podvolí, lebo ho k tomu prinúti hospodárska slabosť. Bodku za takýmito úvahami dala Malá vojna.

Ťah Maďarska na revíziu Trianonu

Maďarská medzivojnová politika bola zložitá, vlády sa striedali, ostával iba regent kráľovstva Miklós Horthy. Všetkých však spájala jedna doktrína – revízia Trianonskej zmluvy a pripojenie území vyčlenených z bývalého Uhorska. Budapešť čakala na príležitosť, aby svoje zámery naplnila. Prvou sa stala Viedenská arbitráž v novembri 1938 a návrat zmiešaných území južného Slovenska s maďarskou populáciou.

Druhá prišla v marci 1939. Československo sa rozpadlo a osamostatnené Slovensko sa ukázalo ako ľahká korisť. Problémy však boli dva. Keďže karty v strednej Európe rozdával Hitler, Budapešť musela rešpektovať jeho vôľu. A tou bola severná hranica vytýčená pol roka predtým vo Viedni, kde sa vlastne iba naplnila Mníchovská dohoda, ktorú podpísali európske mocnosti.

Druhý problém bol v slovenskej schopnosti a vôli brániť sa. V Budapešti sa s tým veľmi nepočítalo. Opak sa ukázal v marci 1939.

Po vyhlásení samostatného Slovenska 14. marca 1939 začali územie od západu obsadzovať Nemci. Dostali sa až po rieku Váh. Zjavne išlo o vojenské kroky. Snažili sa obsadiť východné predpolia Karpát ako strategickú líniu, a zároveň sa dostať k priemyselným podnikom, z ktorých mnohé sa sem premiestnili zo západu v niekdajšom Československu v druhej polovici 30. rokov.

Na tomto území napokon nemecké posádky aj ostali a vynútili si od bratislavskej vlády, aby si v špeciálnej vojenskej zóne mohli konať po svojom.

Maďarsko dostalo od Hitlera súhlas na obsadenie Podkaratskej Rusi, premenovanej nedávno na Karpatskú Ukrajinu, autonómnu jednotku Československa. Maďarské vojská túto situáciu využili a z východu sa zahryzli do Slovenska. Situáciu im zľahčovalo, že úplne presná hranica tu nebola.

Najskôr sa nádejali, že postup smerom na západ bude hladký. Narazili však na odpor brániacich sa Slovákov.   

Slovensko pookrajovali zo všetkých svetových strán

Kalkulácia Budapešti bola jednoduchá. Českí dôstojníci, ktorí do 14. marca na Slovensku prevažovali, sa sťahovali z tohto územia do Protektorátu Čechy a Morava, čím ho mali vystaviť napospas útočníkom. Dňa 23. marca obsadili maďarské vojská na juhu Sobrance a na severe Stakčín. Slovenská armáda sa spočiatku nebránila, pretože toho nebola schopná, a navyše úder prišiel z východu, s čím dovtedy nikto nepočítal.

Keď sa slovenská armáda sformovala a vytvorila obranné línie, maďarské vojská už ďalej nepostupovali. Rozhorela sa odveta – 24. marca minister národnej obrany Ferdinand Čatloš vydal rozkaz na znovudobytie obsadených území, pričom letecké nálety zasiahli aj Užhorod. Útok bol však neúspešný. Slovensko stratilo sedem lietadiel a ich posádky.

Maďarská odveta sa sústredila na Spišskú Novú Ves a miestne letisko. Škody neboli veľké, ale o život prišlo niekoľko vojakov a civilistov. Vtedy už do konfliktu zasiahol Hitler, ktorý nariadil jeho skončenie. Boje však sporadicky pretrvávali až do 25. marca.

Výsledkom bojov boli na slovenskej strane tri desiatky obetí, z toho dve tretiny vojakov. Významné boli územné straty. Po mierových rokovaniach 27. marca a po prijatí protokolu 4. apríla prišlo Slovensko o 1 700 štvorcových kilometrov územia so 40-tisíc obyvateľmi rusínskej a slovenskej národnosti. Išlo zhruba o 16 percent plochy a 5 percent obyvateľov v porovnaní s odovzdaným územím po Viedenskej arbitráži.

Po Malej vojne bolo Slovensko z hľadiska zachovaného územia v úbohom stave. V niekoľkých etapách rokov 1938 až 1939 stratilo vyše 12-tisíc štvorcových kilometrov územia, teda jednu štvrtinu a vyše 900-tisíc obyvateľov, z čoho tretina boli Slováci. Oklieštené bolo zo všetkých svetových strán, z juhu a východu Maďarskom, zo severu Poľskom a zo západu Nemeckom. To sa odohralo v priebehu piatich mesiacov a všetko so súhlasom alebo priamo na pokyn Nemecka. Na pravom brehu rieky Váh bola nemecká ochranná zóna, čo nebolo nič iné, ako územie v polookupovanom stave.

Nepríjemná bilancia hneď na začiatku labilnej samostatnosti, ktorá bola vyslovene v rukách Nemecka. Ponechať Slovensko ako samostatné sa Hitler definitívne rozhodol až v júni 1939, teda tri mesiace po jeho vzniku. Dovtedy kalkuloval, či ho v mocenských hrách neposunie južnému alebo severnému susedovi, prípadne neobsadí sám.

Malá vojna prispela k zomknutiu a vzniku armády

Hoci to vyznieva naoko ako odvážne tvrdenie, Malá vojna mala aj pozitívne dôsledky. Pomohla sebaidentifikovať Slovensko a Slovákov. Podobné zanietenie, aké bolo vidieť na Slovensku v septembri 1938 pri mobilizáci na obranu Československa, panovalo aj za marci 1939 na obranu Slovenska. V oboch prípadoch bolo cieľom brániť vlastné územie.

Takúto ochotu vstupovať do vojenských služieb sme nevideli predtým, napríklad v roku 1919, ani potom. Registrujeme mobilizácie na povstaleckom i obsadenom území v roku 1944 či na východnej strane frontu v roku 1945, ale tu sa už používali aj donucovacie prostriedky.

Na odpore proti maďarskému agresorovi sa potom postavila vznikajúca slovenská armáda. Hoci ju vláda doviedla v roku 1941 na východný front, aby v zmysle spojeneckej zmluvy s Nemeckom bojovala proti Sovietskemu zväzu, ona sa stala jadrom vojenskej sily, ktorá vystúpila proti nemeckým vojskám na jeseň 1944.

Vlastne až Malá vojna urobila bodku za Uhorskom na slovenskom území. Po jednej generácii od rozpadu monarchie už nebolo sily, ktorá by presadzovala spojenie s Maďarskom.