Alexandra Miklošková je učiteľkou v škôlke. Spolu s manželom a troma deťmi žijú ako tútorská rodina v Domovskom vzdelávacom centre, zariadení pre odchovancov z detského domova. Dokáže ich pochopiť. Sama vyrastala v detskom domove a na ceste k rodinnému životu zažila veľa zákrut.

Alexandra si na umiestnenie do detského domova pamätá celkom živo, aj keď mala len tri roky. Je to spomienka, ktorá jej utkvela v pamäti a doteraz ju považuje za traumu z detstva. „Moje odobratie do detského domova bolo uskutočnené násilným spôsobom. Bola som v škôlke, mama ani nevedela, že mňa a sestru berú do detského domova. Cesta bola veľmi dlhá, v aute som celú cestu plakala, bolo mi nevoľno.“

Obe sa so sestrou dostali do detského domova pri Rimavskej Sobote. Okrem straty rodiča a dovtedy známeho prostredia, bolo pre ne náročné aj to, že sa v danom detskom domove rozprávalo prevažne po maďarsky.

Celkovo na detský domov nespomína v zlom. Dnes však vie, že kolektívny život v detskom domove mal negatívny vplyv na ich sesterský vzťah. Každá mala svoju povahu a ich vzťah v domove ochladol, keďže ich súrodenecký vzťah nik neposilňoval. V súčasnosti sa snaží vytvoriť medzi nimi nové puto.

Foto: Matúš Zajac

Biologická matka o deti bojovala

V minulosti sa stávalo, že biologická matka nebola informovaná, v ktorom detskom domove sa nachádzajú jej deti. Presne tak to bolo aj s mamou Alexandry, ktorá sa snažila deti vypátrať. Po istom čase sa jej to nakoniec podarilo. Odvtedy deti mohla aspoň navštevovať. Napriek tomu, že musela cestovať skoro 300 kilometrov.

Hoci dieťa síce prežíva stratu rodiny, istoty a chýba mu istý pocit bezpečia, Alexandra uznáva, že to nebolo jednoduché obdobie ani pre rodiča. „Rodič to mal zložité tiež. Nevedieť, kde je jeho dieťa, je rovnako ťažké. Našťastie, v dnešnej dobe to už funguje trochu inak,“ približuje situáciu z minulosti Alexandra.

Zmena detského domova pre Úsmev ako dar

Keď bola ešte v detskom domove v Konrádovciach, išla na letný detský tábor, kde spoznala organizáciu Úsmev ako dar. Na tábore sa tiež zoznámila so svojím súčasným manželom, ktorý tam robil vedúceho.

Daniel Mikloško a Alexandra Miklošková. Foto: Matúš Zajac

Organizácia sa jej páčila až natoľko, že k nej chcela byť bližšie, preto požiadala o presun do druhého zariadenia. k čomu jej dopomohla aj jej budúca pestúnska rodina. Ako štrnásťročná sa dostala do detského domova v Modre.

Po dvoch rokoch sa jej naskytla príležitosť ísť žiť do pestúnskej starostlivosti. Pestúnska rodina jej pomohla so zmenou a prípravou na strednú školu. Vybrala si štúdium pedagogiky.

V pestúnskej rodine Alexandra zažívala pocit prijatia a výnimočnosti. Až na prahu dospelosti videla, o čom je rodinný život. Na pozornosť nebola zvyknutá. V detskom domove sa mohla skryť medzi ostatnými, ale zrazu sa o ňu zaujímali, čo sa jej spočiatku zdalo zvláštne.

Pedagogička a sociálna pracovníčka v jednej osobe

Po strednej škole v štúdiu pokračovala, ale vybrala si iné zameranie. „Začala som študovať sociálnu prácu na Trnavskej univerzite. Chcela som ukázať niektorým kurátorkám, že sa dá sociálna práca robiť inak a lepšie,“ spomína si Alexandra Miklošková.

Už popri vysokej škole bola dobrovoľníčkou v Úsmeve, kde spočiatku robila menšie práce. Doteraz má s organizáciou dobrý vzťah. Skutočne, počas nášho stretnutia prijala Alexandra telefonát, v ktorom jej z centrály z Bratislavy úsmeváci spievali pesničku k okrúhlemu marcovému jubileu. Alexandra bola z telefonátu veľmi dojatá. Už teraz sa teší, keď sa opatrenia uvoľnia, aby sa s nimi mohla opäť stretnúť.

Oslava 40. narodenín Alexandry. Foto: archív Alexandry Mikloškovej

Po škole Alexandra absolvovala program PRIDE, ktorý je určený pre náhradných rodičov. Po absolvovaní programu sa stala lektorkou. „Vtedy som začala veci chápať, mohla som so sebou pracovať. Pomohlo mi to i pri mojom najväčšom a najkrajšom povolaní, ktoré mám, keďže som sa stala mamou.“

Po vysokej škole začala pracovať v detskom domove v Malackách ako vychovávateľka. „Bolo to veľmi pekné obdobie, spoznávala som tam potreby detí úplne inak. I keď som niekedy mala problém byť vychovávateľkou, skôr to bolo u mňa o takom priateľstve,“ opisuje svoje prvé zamestnanie po škole Alexandra.

Dom na polceste

S celou rodinou žije v Dunajskej Lužnej v Domovskom vzdelávacom centre, ktorú založila nadácia DEDO v spolupráci s Úsmevom ako dar. Môžu tam prísť odchovanci z detského domova, keď dovŕšia 18 rokov a chcú na sebe pracovať. Jej manžel je riaditeľom centra a spolu sú tútorskou rodinou.

Po materskej dovolenke sa Alexandra zamestnala ako učiteľka v materskej škole. „Zo začiatku som si nebola istá, mala som pocit, že sa skôr chcem venovať deťom, ktoré nemajú rodičov. Ale po dlhšej dobe vnímam, že ma táto práca tiež obohatila a som za ňu vďačná.“

Foto: Matúš Zajac

V centre zas môže Alexandra využiť svoje skúsenosti z domova a štúdia. Pri návšteve zariadenia sme sa stretli s dvomi klientmi tohto centra. Obaja boli mladí a momentálne si jeden z nich hľadá novú prácu. Snažia sa mladých ľudí pripraviť do života, aby zvládli život sami. Niekedy sú to len maličkosti, ktoré časom ocenia.

V časoch pandémie sú si niekedy s klientmi ešte bližší. Trávia s nimi viac času pri rôznych činnostiach, či už pri varení, pečení alebo pri práci v záhrade, kde je priestor na rozhovory. Snažia sa im priblížiť pocit domova, viesť ich k zodpovednosti a učiť ich, že iniciatíva na zmenu života musí prísť od nich.

Alexandra vidí, že ľuďom ako ona najviac pomôže, keď konečne pocítia prijatie. Pocítila to v rodine svojho manžela, ktorej je za všetko vďačná. Považuje ju za bezpečný prístav a oporu. S manželom a ich troma deťmi je veľmi šťastná.

Odpustiť sebe a svojim rodičom, tak znie jej životné poučenie. Bez toho sa podľa Alexandry človek nemôže posunúť ďalej. „Bohu ďakujem za to, že ma na tejto životnej ceste sprevádza a každodenne uzdravuje.“

Foto: Matúš Zajac

Každý týždeň budeme prichádzať s rubrikou Dá sa to. Budeme v nej predstavovať príbehy ľudí, ktorí vyšli z detského domova. Dnes pomáhajú ostatným.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.