Ministerka spravodlivosti sa pokúsila o súdnu revolúciu, veľké reformy, z ktorých napokon nemusí byť nič. Čo je ešte horšie, ak odstúpi, ostane po nej rozháraná ústava, ktorú budú môcť politici zneužiť. Napriek tomu sa dnes v spoločnosti živí dojem o jej ukážkovom ministrovaní.

Vlani v decembri ministerka spravodlivosti Mária Kolíková s nadšením ohlasovala, že sa udial veľký krok v reforme súdnictva, keď sa podarilo novelizovať ústavu. Nuž, podaril, nepodaril. To sa ešte uvidí, bude to do veľkej miery závisieť od toho, či zanietená Kolíková odíde z postu ministerky. Predseda Súdnej rady Ján Mazák len pár dní po tejto zmene pokladal vyhodnotenie zmeny ústavy za predčasné. Podľa neho sa otvára otázka riadneho uvedenia novely do praxe. Uvidíme, povedal tajuplne.

Ďalším reformným krokom je zriadenie Najvyššieho správneho súdu. Podľa ústavy vznikol od 1. januára a spustiť činnosť má už v auguste. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa to podarí. Povolaní správni sudcovia sa doň odmietajú prihlásiť. Pre spor s ministerkou Kolíkovou. Odskočil aj kandidát na predsedu. Mazák tak musel výberové konanie na sudcov vyhlásiť druhý raz a predsedu sa podujal hľadať sám.

Tretí reformný krok je nové teritoriálne a funkčné usporiadanie súdov, ktoré má podľa predstáv ministerstva prispieť k lepšej práci súdov a eliminovaniu korupčných väzieb. Direktívny model, akým sa podujala Kolíková spustiť túto reformu, i keď úmysel bol dobrý, spôsobil, že sa proti nej postavilo veľa sudcov, potom sa pridali ďalšie profesie, ako prokurátori, advokáti. Dokonca aj sudca Mazák, ktorý sa jej zastával najviac, začína čoraz viac prejavovať kritický názor.

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.