Martina a Igor sú dvaja mladí snúbenci, ktorých osobná cesta i cesta k sebe navzájom bola možno trochu netradičnejšia, ako býva bežné, no o to inšpiratívnejšia. Ich príbeh je o nájdení cesty späť zo závislostí a komplexov na mieste pokory a krásy jednoduchého života. Cenacola. 

Martina a Igor, obaja ste prežili niekoľko rokov v komunite Cenacolo. Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o možnosti dostať sa tam a čo vás zaujalo natoľko, že ste sa na to podujali?

Martina: Osobne som sa prvýkrát stretla s komunitou počas púte v Medžugorí, kedy sme v rámci zájazdu navštívili aj Cenacolo. Počas programu vystúpilo viacero mladých chlapcov a dievčat, ktorí rozprávali svoje príbehy a svedectvá. Niektorí tam boli kvôli tomu, že trpeli rôznymi závislosťami, iní len potrebovali nájsť hlbší zmysel života. A to bol aj môj prípad. Moje rozhodnutie ísť na skúsenosť do komunity bolo postupné, nenastalo ihneď. No oslovila ma radosť tých ľudí, ich spontánnosť, odvaha. Boli plní života a to bolo to, čo som hľadala. 

Igor: U mňa to prebiehalo trochu inak. O komunite som sa prvýkrát dozvedel v roku 2010 od mojich rodičov, ktorí to brali ako jednu z posledných možností, ako mi pomôcť vrátiť sa do normálneho života. Bojoval som totiž s rôznymi závislosťami, zablúdil som v živote. Hoci bolo náročné predstaviť si ísť do niečoho takého, počas kolokvií, príprav na život v komunite, ma zaujali príbehy mužov, ktorí rozprávali svoje skúsenosti s Cenacolom. Ich prejav, správanie, pravda, v ktorej vystupovali, to mi pomohlo odhodlať sa a ísť. Zvíťazilo to nad všetkou nechuťou. 

To bolo dosť odvážne… Vedeli ste, že tam ostanete toľko rokov?

Igor: Na začiatku som plánoval, že si to odbijem čo najrýchlejšie. No postupne, aj po uzdravení, ktoré prišlo oveľa skôr, som si uvedomil, že chcem ešte zostať. Zadarmo sme dostali, zadarmo som chcel dať aj ďalej. Za to všetko, čo mi komunita dala, pomohla mi, aj ja som chcel pomôcť ostatným. Zrieknuť sa svojich plánov, egoizmu a slúžiť pre druhých. 

Martina: Komunita nás učí, aby sme sa nechválili s tým, koľko rokov sme vydržali. Aby to nebolo o nejakom vystatovaní sa. No optimálny čas sú aspoň tri roky. Je to čas zaradenia sa do komunity, spoznaní seba samého, odkrývaní hĺbok a zranení. Myslím si, že nikto neplánuje ostať tak dlho, no je naozaj krásne žiť pre druhých. Nikto vás do toho nenúti, totiž, odísť môžete kedykoľvek. Ja som túžila naplno využiť tento čas a dotiahnuť všetko dokonca.    

Foto: súkromný archív Martiny a Igora

Ako by ste opísali komunitu Cenacolo ľuďom, ktorí o nej nikdy nepočuli?

Igor: Komunita vznikla pôvodne pre ľudí, ktorí potrebovali pomoc so závislosťami, boli stratení, sklamaní či podvedení falošným zmyslom života. Skrze Božiu milosť tu nachádzajú novú nádej, uzdravenie a radosť. Človek sa v komunite zúčastňuje rôznych činností, ktoré zabezpečujú chod komunitného domu. Varíme, perieme, staviame… Pomáha ľuďom nájsť sa a zaradiť sa do života, spoznať svoje hranice, talenty, spoznať seba v rôznych situáciách. Všetko je to prepojené s každodennou modlitbou a budovaním vzťahu s Bohom. Najlepšie to vystihujú tri komunitné piliere: práca, modlitba a priateľstvo. 

Martina: Obaja sme sa zhodli na tom, že komunita je jedna veľká škola života. Je to taktiež miesto vnútorného uzdravenia. Nie sú tu žiadni terapeuti, lekári, žiadne lieky [do komunity vstupujú len stabilizovaní „pacienti“ bez potreby medikamentóznej liečby, pozn. red.]. Je to miesto stretnutia sa s Bohom. Hoci je komunita otvorená aj pre neveriacich, väčšina ľudí sa napriek tomu, že do toho nie je nútená, sama rozhodne pre život s Bohom.

Kde všade sa nachádzajú domy v rámci komunity Cenacolo na svete?

Martina: Na svete je viac ako 60 komunitných domov. Materský dom je v Taliansku. Ja som najskôr vstúpila do domu v Medžugorí a neskôr som bola v Taliansku v meste Marene. Zároveň sa zúčastňujeme rôznych misií, či už v Afrike, Peru, Mexiku…

Igor: Ja som vstúpil do domu v Poľsku a potom som bol v mužskom dome na Slovensku.

Ako vyzeral váš bežný denný režim, poprípade, aké aktivity ste mali možnosť vykonávať? 

Martina: Budíček je okolo 6:00, následne sme mali asi 15 minút na osobnú hygienu, potom bola modlitba ruženca a ďalší duchovný program. Svätá omša alebo podelenie sa, čiže zdieľanie sa navzájom o to, čo sme zažili za posledné obdobie, komentovanie Božieho slova. Celý ranný program trvá asi hodinu. Neskôr sú raňajky a potom každý vykonáva svoje zadelené úlohy, či už v kuchyni, práčovni alebo v záhrade. Vždy sa práca vykonáva aspoň vo dvojici, aby nikto nebol sám so svojimi myšlienkami či problémami. Neskôr je obed, ruženec, osobné voľno, opäť práca, ruženec, večera a večierka. Okrem bežných činností sme organizovali rôzne stretnutia, festival života, Festa della vita, kam prichádzali rodičia, priatelia, ľudia z celého sveta.

Igor: V komunite sme žili z „prozreteľnosti“. Z toho, čo sme si vypestovali alebo dostali do daru. Ľuďom, ktorí nám v tomto nezištne pomáhali, sme potom radi chodili vypomáhať, keď to potrebovali oni. Stali sa z nich naši komunitní priatelia. Zúčastňovali sme sa tiež rôznych svedectiev na školách, organizovali predstavenia.  

Festa della vita. Foto: súkromný archív Martiny a Igora

Viem, že v komunite sú rôzne pravidlá, ktoré sa ľuďom „z vonku“ zdajú nepredstaviteľné, vedeli by ste nám ich pár predstaviť? 

Igor: Možno nepredstaviteľné sa môže zdať to, že v komunite sa žije bez peňazí, mobilu, internetu, bez kontaktu s vonkajškom. Je to preto, aby človek pracoval len na sebe, nebol rozptyľovaný, učil sa žiť život aj inak, nie len na základe materiálna. Ďalej je zaujímavé napríklad to, že keď niekto príde a chce druhému povedať nejakú kritiku, učili sme sa v tej chvíli mlčať, nevyhovárať sa, ale nechať si všetko prejsť hlavou. Zároveň sú tu iné hodnoty. Priatelia vás vypočujú, keď vám je ťažko, sú tu pre vás, povedia vám pravdu. 

Martina: V komunite človek nikdy nie je sám. Od začiatku dostanete prideleného „anjela strážneho“. Je to človek, ktorý je v komunite už dlhšie, pozná jazyk (vo väčšine domov sa hovorí po taliansky), pravidlá, oboznámi vás s komunitným životom, sprevádza vás. Je to také prvé priateľstvo v rámci komunity. Dievčatá nosia iba sukne pod kolená, je to oblečenie, ktoré pomáha uvedomiť si svoju hodnotu, ženskosť. V sukni si žena dáva pozor, ako chodí, stojí, učí sa byť ženou. Nemaľovali sme sa, žili sme v jednoduchosti, v ktorej sme sa snažili prijať sa také, aké nás Pán Boh stvoril.

Zažívali ste aj úskalia či ťažké chvíle počas vašej skúsenosti v komunite?

Igor: Pre mňa bolo najťažšie na začiatku prijať, že tam vôbec musím byť, aj keď som si v hĺbke uvedomoval, že mi to môže pomôcť. No tá predstava, koľko mesiacov či rokov tam musím byť, bola ťažká. Neskôr som sa zaľúbil do komunity, získal cenné priateľstvá a už to bolo o inom.

Martina: Náročné bolo nezutekať preč pri prvých problémoch. Ja som tam prišla plná komplexov, strachov a limitov. Komunita ma postavila prakticky pred moje obavy a pomohla mi ich prekonať. Napríklad, pre mňa bolo náročné postaviť sa pred druhých, dôverovať im a zdieľať sa o svojich problémoch a myšlienkach. 

Počas Festa della vita. Foto: súkromný archív Martiny a Igora

Ako brali vaši rodičia rozhodnutie odísť na niekoľko rokov preč a stráviť tento čas v komunite?

Martina: Keďže som to mala inak ako Igor, pretože som nemala žiadne vážne problémy, rodičia z toho zo začiatku neboli úplne nadšení. No časom, keď spoznali komunitu a presvedčili sa aj osobnými návštevami, že to nie je žiadna sekta, pochopili ma a komunita sa im zapáčila.

Kto stojí za myšlienkou vzniku komunity Cenacolo?

Martina: Všetko začala rehoľná sestra Elvíra z Talianska. Dlhodobo cítila povolanie venovať sa ľuďom na okraji spoločnosti.

Igor: Komunita bola založená 16. júla 1983. Prvá myšlienka sa zrodila v sestre Elvíre, keď chodila po Turíne a rozdávala chudobným jedlo. Vtedy si všimla narkomanov, ktorým sa nikto nevenoval. Od tej chvíle v jej srdci rástla túžba pomáhať mladým, no trvalo ďalších sedem rokov, kým sa otvoril prvý dom Cenacolo v meste Saluzzo, v Taliansku, kde sa začal príbeh komunity. Zo zničenej zrúcaniny vytvorila dom plný života. Za všetkým je aj ďalších tisíc áno, či už kňazov alebo dobrovoľníkov, ktorí šíria toto Božie dielo ďalej.

Aký význam má podľa vás komunita v dnešnom modernom svete?

Martina: Dnes vo svete vládne materializmus a konzumizmus. Ľudia strácajú zmysel života, majú rany a prázdno vo svojom vnútri, ktoré zapĺňajú nesprávnymi vecami. Komunita dáva von pekný odkaz. Žiť sa dá aj bez toho, je to návrat k esencii života, jednoduchosti a radosti.

Igor: Zároveň ste v komunite v prostredí ľudí, ktorí presne vedia, čo budete prežívať. Prešli si presne tým, čím aj vy. Ich neoklamete, ako by ste doma oklamali priateľov či rodičov. Vedia vás pochopiť a sú s vami celý deň, kedy riešia váš problém v uzdravujúcom prostredí. Je to sila spoločenstva.  

Ako hodnotíte prínos komunity na váš partnerský vzťah? 

Martina: Myslím, že to je o tom vedieť si v pravde a láske povedať hocičo, komunikovať, zároveň prijať kritiku. Je to cesta. A veľkým prínosom je, myslím si, to, že sme vďaka komunite spoznali jeden druhého. (úsmev)

Igor: Máme tiež podobné nazeranie na život, reakcie a správanie. Komunita nás naučila žiť skromne, viac duchovne.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.