Denné povzbudenie: Nebyť jalový v láske

Zamýšľal som sa nad zvláštnosťou slova jalový. Napríklad, jalová soľ. Asi ide o takú nijakú, nemastnú či skôr neslanú. Jalovým by sa dalo asi nazvať to, čo je povrchné, falošné, neautentické alebo plytké. Potom výrok jalový život by mal poukazovať na jeho plytkosť.

A čo taký jalový pohľad? Starovekí Gréci používali dva termíny. Výrazom blépo (βλέπω) označovali vonkajšie videnie. Napríklad, videl som krásne dievča. Ale termínom orao (όράω) sa vyjadrovalo vidieť dovnútra, poznávať a predovšetkým poznávať identitu a osobnosť. Ako keď poviem milovanej osobe: Daj, aby som videl, kto si. Jalovým, povrchným či plytkým sa teda javí skôr to prvé.

„Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.“

Jn 12, 20-25

V Evanjeliu podľa Jána prichádzajú za Filipom prozelyti so žiadosťou: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Por. Jn 12, 21) Pôvodný text používa termín orao (όράω). Oni nechcú vidieť Ježiša ako nejakú atrakciu, ale túžia poznať jeho osobnosť a hlavne jeho identitu.

Vráťme sa však k jalovému životu. Zdá sa mi, že sa viac zameriavame na budúce, ako na to, čo má prísť. Čo to tu splietam? Nuž, budúce sa vzťahuje k slovesnému tvaru v oznamovacom spôsobe a dotýka sa toho, čo plánujem robiť. Napríklad oznamujem: „Budem mať stretnutie s priateľom. Budem cestovať do Tatier.“ Avšak hneď ako zasadíme budúci čas do skutočnej budúcnosti, teda do toho, čo príde, už sme nútení počítať s nejasnosťou. Môže do toho všeličo zasiahnuť, ako napríklad súčasné protipandemické opatrenia. Z tohto dôvodu potrebujú naše výroky ochrannú doložku: „Ak sa situácia nezmení, budem mať stretnutie s priateľom.“ „Ak Pán Boh dá, pôjdem na túru do Tatier.“ Aj plagát s programom Univerzitného pastoračného centra (miesto môjho kňazského pôsobenia) sme museli na začiatku akademického roku doplniť vetou: „Takto by sme to chceli, ale…“

Zdá sa, že termín budúcnosť by sme mali používať na to, čo bude na základe toho, čo už nie je. Napríklad, bol iPhone 3, potom iPhone 4. Sleduje nejaký vývoj, to, čo môžeme nadobudnúť na základe doterajších skúseností. Nepochybne sem patrí aj vakcína na COVID-19.

Boh, Dych nášho života, však nie je v budúcnosti, ktorú by zachytili naše ľudské nosiče záznamov. Nemôžem ho obsiahnuť ako nejakú vakcínu či nový iPhone, pretože je tým Absolútnym, čo má prísť. Keďže budúcnosť je podriadená tomu, čo príde, sme povolaní k tomu zásadnému, a to je nezabúdať na večnosť. 

Problém našej doby je prebujnelosť budúcnosti. Z pohľadu večnosti je jedno, či mám Apple alebo či si píšem poznámky do notesa. Sme asi prvá generácia, ktorá neverí v to, čo príde. Kedysi sa ľudia snažili vytvoriť niečo pre budúce generácie, tvoriť diela, ktoré nesú charakter dlhej trvácnosti. Teraz produkujú všetci nadprodukciu, ale nikto dielo. Všetko sa rieši z krátkodobého hľadiska. Všetko sa ženie za okamžitým úspechom a dielo mizne v nedohľadne. Ostáva iba spotrebný tovar, jednorazové novinky, prednastavené výrobky. Atraktívne banality, ktoré sa snažíme archivovať či zdieľať, a tak okrášliť jalovosť svojho života. Spravidla ide o oslavu odpadu. Dielo totiž nie je pozostatok po vyhasnutom živote. Je to zasievanie slávy pre večnosť, ktorá má prísť.

Keď nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený, povedal, že ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Lebo kto svoj život miluje a žije iba sebe samému, stratí ho, ale kto svoj život nasadí pre druhých a tvorí diela, zachráni si ho pre večný život. (Por. Jn 12, 24-25) Ježiš od nás nechce, aby sme milovali lásku a zasnene videli iba seba. On chce, aby sme sa milovali navzájom.

Myšlienka na záver: Nežime jalový život a hlavne nebuďme jaloví v láske.