Detail scény pred budovou rakúskeho parlamentu. Foto: AudreyR/flickr.com

Na chodbách sa možno dozvedieť všeličo, ale to najdôležitejšie až po dlhom rozhovore, vonku pred budovou parlamentu. Keď všetko stíchne a začína zákaz vychádzania.

Nedávno som jeden podvečer strávil v miestnostiach Rakúskej ľudovej strany. Dôvod mojej návštevy v najväčšej frakcii (so značným odstupom) Národnej rady Rakúskej republiky bol mimo sfér aktuálnej politiky. Som totiž aj scenárista a píšem scenár o zakladateľovi tejto kedysi kresťanskodemokratickej strany, nuž a predseda Národnej rady prejavil o ten projekt záujem.

Na úvod priznám, že ako konzervatívny rakúsky katolík by som mal mať k tejto strane blízko, s jej migračnou politikou a podporou pracujúcich rodičov sa aj stotožňujem, no určite by som ÖVP nateraz nevolil. Vedúce sily strany sú totiž nagélovaní mladíci, ktorí majú ku kresťanským a konzervatívnym hodnotám ďaleko, nikdy v živote nevykonávali nejakú normálnu prácu a už po relatívne krátkom vládnutí sa topia v korupčných škandáloch, spojených najmä s hazardným priemyslom. Že práve hazard, to je hodnotovo priezračné svedectvo.

Jeden z nagélovancov, Gernot Blümel. Foto: Neue Volkspartei Wien/flickr.com

Napriek tejto opodstatnenej kritike treba uznať, že nagélovanci zvládajú politické remeslo na jednotku. Komunikačne nenechávajú nič na náhodu, funguje sofistikovaný message control, disciplína v strane kancelára Sebastiana Kurza priam pozoruhodná. Kto sa nepodriadi, letí.

Je to prvýkrát od vypuknutia pandémie, čo sa dostanem do centra Viedne. Je teplý predjarný deň, parky a ulice sú plné mladých ľudí, už len to robí silný dojem. Žijem v malej burgenlandskej dedine, prichádzam zo samoty home office-u, všetky mne známe opatrenia som celý rok dodržal, nevyhnutné pracovné stretnutia som obmedzoval na jednu osobu, maximálne na dve.

Čaká ma pekný šok. Budova parlamentu sa rekonštruuje, poslanci teraz sedia v zimnom paláci Habsburgovcov Hofbur alebo vo veľkých provizórnych kockách pred úradmi kancelára a prezidenta na Námestí hrdinov (Heldenplatz). V miestnostiach frakcie ľudovcov je rušno ako v úli. Keď vkročím zarúškovaný do jednej kancelárie, prvé, čo počujem, je: „Tu nás nikto nevidí,“ a už idú rúška dole. Keď započujem rozhovory na chodbách, každý začína rovnako: „Nás neustále testujú.“ A už je respirátor dole.

Rozprávam sa – meno ani pohlavie sa nepatrí prezradiť – s jedným členom ľudoveckej frakcie Národnej rady. Ako to už máva ľud vo zvyku, na nášho veľmi mladého kancelára používam prezývku „Basti Fantasti“. Členovi Národnej rady sa hneď zatmie pred očami: „Prosím ťa,“ nalieha na mňa, „prosím ťa, už nikdy to tu nevyslov! On je veľmi napätý, pracuje do druhej-tretej v noci, s pandémiou je to zlé, v koalícii je to zlé. Môže sa stať, že počas tvojho stretnutia zavolá predsedovi parlamentu – prosím ťa, už to nehovor!“

Sľúbim mu to a už Basti Fantasti nezaznie. Sám cítim z novín, že kancelár je nervózny. Očkovací debakel hádže na všetkých, len on zrejme nemá podiel viny, a po nútenej deportácii jednej gruzínskej rodiny bez nároku na azyl, je nálada u doteraz veľmi poslušného koaličného partnera zlá. Všetko chápem, mladý kancelár už rozbil dve vlády, najprv tú starú so sociálnymi demokratmi, potom svoju novú s populistickými Slobodnými, so Zelenými musí teraz vydržať.

Na klube ľudovcov mi hovoria, že deň pred tým mala Národná rada rozsiahlu 15-hodinovú schôdzu. Na nasledujúcom stretnutí frakcie predseda Národnej rady, ktorý je posledným harcovníkom starej gardy vo vedení ÖVP, vraj na poslancov vykrikoval, akí sú mizerní rétori, pričom nepriamo naznačil, že by bolo najlepšie všetkých vymeniť.

Zdvorilo mlčím, ale potajme si myslím, že predseda mal pravdu. Som občan bez televízie, keď raz za čas počujem za volantom v rakúskom rádiu poslanca alebo poslankyňu tejto strany, spôsobuje mi to fyzické bolesti. Drvivá väčšina z nich nevie nič iné len poslúchať.

Ďalej mi na klube hovoria, že bezprostredne pred mojou návštevou tu bolo stretnutie ľudoveckej ministerky a ľudoveckej poslankyne, ktoré dostali na starosť problém eutanázie. Rakúsky ústavný sud na jeseň rozhodol, že zákaz asistovanej samovraždy je protiústavný, Národná rada musí opraviť zákon. Ľudovci sa v danej situácii nesnažia, aby presadili úplný zákaz eutanázie ústavnou väčšinou, chcú asistovanú samovraždu obmedziť na posledný polrok života nevyliečiteľne chorých a chcú z toho vylúčiť psychické choroby. Na viac neašpirujú. So Zelenými pri tejto téme nie je problém, nemajú v tom jasno a prispôsobia sa, žiaľ, všetky tri opozičné strany inklinujú k liberalizácii eutanázie. Diskutovať sa dá aspoň so sociálnymi demokratmi.

Srdce mi bije rýchlejšie, keď sa míňame vo dverách – Boris Kollár, prepáči! – s najznámejším vlekárom sveta. Je to malý a švihnutý chlapík v drobne kockovanej veste, ktorý svetovú známosť nedobudol v marci roku 2020, keď sa nákaza z Après ski baru v tirolskom Ischgli šírila do celého sveta. Legendárna je najmä esemeska, ktorú ten šéf tirolského združenia prevádzkovateľov lyžiarskych vlekov a zároveň poslanec ÖVP poslal majiteľovi zlopovestného baru. Vyzval ho, aby urýchlene zavrel bar Kitzloch a dodal: „Keď niekto nafilmuje prevádzku, my Tirolčania budeme vyzerať ako štát hotentotov.“ Podarilo sa, tá prezývka Tirolčanom zostala, hotentoti.

Člen Národnej rady mi hovorí: „Má výnimočné postavenie. Je jediný, kto môže verejne kritizovať vlastných. Hocikto iný, kto by si dovolil to, čo on, je do minúty preč.“ „Prečo práve on?“ „Myslím si, že ho ľutujú. On ako Tirolčan to berie strašne osobne.“ Treba vedieť, že celé Tirolsko sa kvôli výskytu juhoafrickej mutácie nachádza v karanténe, opustiť región je možné len s negatívnym testom, pričom z Tirolska do Bavorska sa nedostane prakticky nikto, Bavori cez hranicu nepustili ani tirolského hajtmana. Poslanec-vlekár vraj v noci na schôdzi frakcie kričal: „Osloboďte Tirolsko!“ Člen NR si už nevie vybaviť, v akej vlne a v akom lockdowne sa to stalo, ale dobre si pamätá tú scénu: Keď vláda zavrela tirolské vleky, šéfvlekár sa rozplakal. „Sedel medzi nami polhodinu a plakal.“

Harald Mahrer, ďalšia nagélovaná hviezdička rakúskych ľudovcov. Foto: WKOO Pressefotos/flickr.com

Potom sedím v predsieni predsedu Národnej rady Rakúskej republiky.  Stanem sa svedkom, ako sa jedna poslankyňa a mladý tajomník klubu dohodnú na výmennom obchode „skupín priateľstva“. Ona má na starosti celý Kaukaz, po tom, čo sa angažovala v prospech kresťanských Arménov, ju blokujú v Rade Európy Azerbajdžanci. Želá si preto, aby dostala skupinu priateľstvo so Srbskom, tak či tak má veľa Srbov v svojom volebnom okrese, s ktorými si výborne rozumie. Dohoda je rýchlo na svete. Je tu ešte poslanec, „ktorému je to jedno, on rieši len ekonomiku“, ten jej ma odovzdať Srbsko a prevziať Arménsko, Gruzínsko, Azerbajdžan. Zostane jediný problém: Poslanec, ktorému je to jedno, je zrejme aj poriadny lenivec a nebude chcieť vymeniť jednu krajinu za tri.

Potom spoznám predsedu Národnej rady. V kancelárii má veľa rastlín (je vášnivý záhradkár) a veľa kníh. Na rozdiel od mladých nagélovancov rozpráva írečitým sedliackym dialektom, celú večnosť hľadá jednu knihu a pritom všetkým okolo pohansky nadáva. Venuje sa mi naplno, Basti Fantasti nás nijako neruší. Žasnem, ako dobre pozná históriu krajiny a strany, široká vrstva mladších poslancov nemá ani šajnu.

Všimnem si uňho dve zvláštnosti: Predseda má paranoju z novinárov, dokonca aj pri istej úplne okrajovej téme, ktorú by rakúsky novinár v živote neotvoril. A ešte sa ten štátnik, ktorý je známy svojím angažovaním sa za židovskú komunitu, bojí mŕtvol v pivnici. Na stretnutí sa zúčastní aj jeho mladý spolupracovník, ktorý má za úlohu nájsť a zneškodniť prípadné antisemitské výroky zakladateľa ÖVP. Je výsostne nepravdepodobné, že sa niečo také nájde, dotyčný sedel šesť rokov v koncentrákoch a objímal potom celý svet, ale ako už bolo povedané – tá strana neponechá nič na náhodu.

O ôsmej večer ideme s členom Národnej rady von na Námestie hrdinov. Začína zákaz vychádzania, teraz je ticho, dnu aj vonku. Člen Národnej rady mi hovorí: „Jaj, ako dobre mi padnú takéto dni, keď stretnem sto ľudí a riešim s nimi kopec vecí.“ Ja som sto ľudí nestretol za celú pandémiu, pozerám sa na člena ako bager na tvrdú hlinu.

Odvážim sa: „Všetci ste stále hovorili, že vás neustále testujú. Akými testami vás vlastne testujú, antigénovými?“ Po odpovedi odpadnem, žiadnu totiž nemá. Antigénový test, PCR test – takéto pojmy člen rakúskeho parlamentu nepozná.

Na konci mojej návštevy v rakúskom centre moci je to pre mňa trpká chvíľa. Len tie testy rozhodujú o tom, kam môžu milióny občanov ísť a kam nie, a členovia zákonodarného orgánu o tom nevedia. Oni skrátka netušia, ako tam vonku žijeme.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.