V dejinách Francúzska a svetového ľavicového hnutia bol 18. marec 1871 zlomovým dňom. Moc vo francúzskej metropole vtedy prebrala s podporou Parížanov Národná garda. Znechutení porážkou vo vojne s Prusmi, neschopnosťou vlády a ťažkou ekonomickou situáciou sa vzopreli vláde. Krvavý režim ľavicových povstalcov vzbudzuje vášnivé debaty dodnes.

V radoch rebelov prevládali republikáni a stúpenci radikálnej ľavice – komunisti a anarchisti. Vďaka zbraniam a odhodlaniu na dva mesiace ovládali Paríž. Revolučný režim nesie názov Parížska komúna po mestskej rade (komúne), ktorá vládla v Paríži v časoch Veľkej francúzskej revolúcie.

Komunardi sa v roku 1871 na tie časy radikálnymi reformami stali priekopníkmi, ale za cenu obrovských strát spôsobujúc občiansku vojnu priamo v uliciach hlavného mesta. Presadzovali zrovnoprávnenie žien a mužov, bezplatné školstvo a modernú sociálnu politiku. Zároveň navrhovali zrušenie štátu, polície aj armády, či priamu účasť robotníkov na vedení podniku s cieľom „ukončiť vykorisťovanie ľudu“ a využívať kolektívny kapitál.

Povstanie parížskej Národnej gardy, čo boli akési ozbrojené ľudové milície, proti centrálnej vláde, ktorá vtedy sídlila vo Versailles, malo od začiatku krvavý podtón. Pre vojnu s Pruskom bol Paríž opevnený a Národná garda vyzbrojená. Po vojne, pochopiteľne, chcela monarchistická vláda zbrane späť, súc si vedomá prevahy republikánov v Paríži, ktorí vyvolali revolúcie v rokoch 1830 a 1848 (zmieňuje sa o tom napríklad Jean Mathieux v Dejinách Francúzska).

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.