V dejinách Francúzska a svetového ľavicového hnutia bol 18. marec 1871 zlomovým dňom. Moc vo francúzskej metropole vtedy prebrala s podporou Parížanov Národná garda. Znechutení porážkou vo vojne s Prusmi, neschopnosťou vlády a ťažkou ekonomickou situáciou sa vzopreli vláde. Krvavý režim ľavicových povstalcov vzbudzuje vášnivé debaty dodnes.

V radoch rebelov prevládali republikáni a stúpenci radikálnej ľavice – komunisti a anarchisti. Vďaka zbraniam a odhodlaniu na dva mesiace ovládali Paríž. Revolučný režim nesie názov Parížska komúna po mestskej rade (komúne), ktorá vládla v Paríži v časoch Veľkej francúzskej revolúcie.

Komunardi sa v roku 1871 na tie časy radikálnymi reformami stali priekopníkmi, ale za cenu obrovských strát spôsobujúc občiansku vojnu priamo v uliciach hlavného mesta. Presadzovali zrovnoprávnenie žien a mužov, bezplatné školstvo a modernú sociálnu politiku. Zároveň navrhovali zrušenie štátu, polície aj armády, či priamu účasť robotníkov na vedení podniku s cieľom „ukončiť vykorisťovanie ľudu“ a využívať kolektívny kapitál.

Povstanie parížskej Národnej gardy, čo boli akési ozbrojené ľudové milície, proti centrálnej vláde, ktorá vtedy sídlila vo Versailles, malo od začiatku krvavý podtón. Pre vojnu s Pruskom bol Paríž opevnený a Národná garda vyzbrojená. Po vojne, pochopiteľne, chcela monarchistická vláda zbrane späť, súc si vedomá prevahy republikánov v Paríži, ktorí vyvolali revolúcie v rokoch 1830 a 1848 (zmieňuje sa o tom napríklad Jean Mathieux v Dejinách Francúzska).

Pokus vlády odobrať garde delá sa skončil fiaskom a krviprelievaním. V noci zo 17. na 18. marca vyslala vláda do mesta po delá 4 000 vojakov. Tých obkľúčili gardisti a Parížania. Generáli vojakom nariadili strieľať do davu. Vojaci rozkaz odmietli a pridali sa k povstalcom. Napokon sa hlavne otočili proti dvojici generálov a komunardi začali v meste stavať barikády. Z Paríža uteká premiér Adolphe Thiers, buržoázia a veľká časť duchovenstva. Dokopy približne 100-tisíc ľudí. Začína sa 72 dní vlády komúny.

Ideály komunardov

Jedným z plánov komúny bola odluka cirkvi od štátu. Komunardi na to išli od podlahy a zastrelili parížskeho arcibiskupa a ďalších 23 kňazov. Zdesenie nad jatkami, ktoré sa počas úradovania komunardov diali, vyjadril aj spisovateľ a v tom čase novinár Émile Zola. Až o niekoľko mesiacov neskôr, keď centrálna vláda porazila revolučný režim silou, začal komunardov obhajovať. Poukázal na to historik John Horne v rozhovore pre Radio France Internationale.

Komúna sa skončila takzvaným krvavým týždňom, počas ktoré prišli o život stovky vládnych vojakov a tisíce komunardov buď zahynuli v boji, alebo ich popravila štátna moc. Pôvodné odhady hovoria o 20 000 obetiach na strane komunardov, novšie výskumy naznačujú, že v skutočnosti bol počet obetí o dve tretiny nižší.

Obsluha dela v časoch Parížskej komúny. Foto: J.-C. Curtet/flickr.com

Kým pravica svojvôľu Parížanov odsudzuje, komunisti obdobie glorifikujú a považujú za prvý vážny pokus o presadenie svojich ideálov v praxi. K snahe o rovnosť a bratstvo, ktoré ku komúne pri pohľade na konkrétne opatrenia nepochybne patria, musíme jedným dychom doplniť aj spôsobenie krvavých jatiek, ktoré Francúzsko predtým naposledy zažilo počas náboženských vojen.

Parížska komúna bola prvým pokusom o revolučnú vládu ľudu, do veľkej miery proletariátu, bez buržoázie a štátnej moci. Kritikou cirkvi, kapitalizmu a politického zriadenia mala blízko k ideálom Karla Marxa, ktorý jej venoval celú knihu.

Komúna je témou aj v súčasnosti

Keď dnes vidíte zábery na masové protesty v Paríži, vytváranie barikád a násilný odpor proti vláde, dedičstvo treba hľadať vo francúzskych revolúciách, no najmä komúne. Tak ako vyčíňanie davov rozdeľovalo francúzsku spoločnosť kedysi, rovnako po 150 rokoch od historickej udalosti. Najmä vo Francúzsku, kde ju socialisti považujú za symbol občianskej demokracie a revolte proti utláčateľom, a pravica zas za krvavú revolučnú rebéliu.

Socialistická primátorka Paríža s prezidentskými ambíciami Anne Hidalgová avizovala na 18. marca oslavy tohto kontroverzného obdobia francúzskej histórie. Napriek pandémii sa menšie stretnutia uskutočnili.

Už vo februári sa ozval poslanec Rudolph Granier z pravicovej strany Republikáni. Vyjadril sa proti štátnemu financovaniu združenia Priateľky a priatelia Parížskej komúny 1871. Obvinil parížsku primátorku, že plánuje „recitovať sériu historických neprávd o Komúne, ktorá zničila celé časti metropoly“ len preto, aby zjednotila komunistov, socialistov a zelených v prospech vlastnej prezidentskej kandidatúry.

Primátorka Paríža Anne Hidalgová po víťazstve v komunálnych voľbách v roku 2020. Foto: TASR/AP

Podobnosti nájdeme aj s vlaňajšími protestmi Black Lives Matter a ďalších radikálnych ľavicových skupín v Seattli. Vytvorili si takzvanú autonómnu zónu CHAZ, ktorú ohradili barikádami a štátne orgány nemali prístup. V zóne zavládla anarchia, násilnosti a krádeže. Polícia ju po mesiaci prebrala pod kontrolu.

Napriek rozporom o odkaze je to historický míľnik

Parížska komúna skončila takmer storočné búrlivé obdobie francúzskej histórie, ktoré obsahovalo dve republiky, dve cisárstva a tri konštitučné monarchie. Začalo sa to Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789. Nasledovala prvá republika, jakobínsky teror a Napoleonove cisárstvo. Reštaurovaná konštitučná monarchia naďalej čelila odporu parížskych republikánov, ktorí stáli za revolúciami v roku 1830 a 1848.

Druhá revolúcia viedla k vyhláseniu ďalšej republiky a zlomovému všeobecnému volebnému právu; dovtedy platil daňový cenzus, ktorý dával právo voliť zlomku bohatých občanov. Už po štyroch rokoch ju zvrhol Napoleonom III. a stal sa cisárom. Ten zlyhal vo vojne s Pruskom, ktorá vyústila do revolúcie a vzniku tretej republiky a neskôr občianskej vojny v podobe Parížskej komúny.

Krvavé porazenie Parížskej komúny otvorilo cestu pokojnejším dekádam rozvoja a blahobytu známym pod názvom Belle Époque. Tretia republika pretrvala až do druhej svetovej vojny a je doposiaľ najdlhšie trvajúcim francúzskym demokratickým režimom.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.