Liberálna mediálna podpora pre Pellegriniho bude už len rásť, rátajme s tým

Robert Fico Peter Pellegrini Peter Pellegrini, v jeho pozadí Robert Fico. Foto: Martin Baumann/TASR

Jeden z rastúcich dôsledkov koaličnej krízy, ktorý sa prehliada, je už otvorené koketovanie s prijateľnosťou Pellegriniho Hlasu.

Bolo len otázkou času, kedy sa v médiách prihlásia o slovo teórie, že Pellegriniho vláda by oproti Matovičovej atmosfére bezvýchodiskovosti nemusela byť až takou zlou alternatívou.

Ten čas prišiel, prvou lastovičkou je Martin Milan Šimečka. Vláda Hlasu s niekoľkými slušnými stranami by podľa neho nemusela viesť k návratu mafie.

Deštrukcia politiky poháňaná Igorom Matovičom bude podobným teóriám nahrávať čoraz viac.

Ako legitimovať Ficovho učňa Pellegriniho

Šimečkov postoj nie je pritom žiadnym prekvapením, Šimečka je dlhodobo konzistentný.

Stačí oprášiť kapitolu z nedávnych dejín, na ktorú by liberálne denníky najradšej zabudli. Spomeniete si na ústredný politický naratív, ktorý v médiách žil a postupne silnel bezprostredne pred Kuciakovou vraždou, a ktovie, kam by zašiel, keby k nej nedošlo?

Liberálni komentátori vtedy čoraz viac brali Fica na milosť. Zdrojom novej legitimity strany Smer bola téma akéhosi bájneho „európskeho jadra“, ktoré k nám vtedy na pár týždňov priplávalo z Bruselu. Fico sa zorientoval a lacným trikom si omotával liberálne denníky okolo prsta. Bleskurýchlo presedlal na novú agendu a začal komunikovať, že Slovensko by malo za každú cenu pariť k tomuto európskemu jadru.

Vtedajší líder opozície a europoslanec Richard Sulík zaujal rozumne skeptický postoj – veď ešte ani nevieme, čo to fiktívne jadro Európy vlastne znamená, ani to, či patriť doň za každú cenu bude pre nás vôbec výhodné.

V médiách sa vtedy začala šíriť mantra na štýl: Fico je síce všelijaký, ale v tom najdôležitejšom je predsa len príčetnejší než Sulík.

Hlavný apoštolom tohto nového prístupu bol – kto iný Milan Šimečka (dajme bokom tých, ktorí šéfa SaS vtedy titulovali, že je „trapnučký fašista“). V Denníku N napísal text, že výmena Ficovej vlády nie je v slovenskom záujme: „Ak sa bude táto vláda správať tak ako v roku 2017, bude pre Slovensko lepšie, ak potiahne ešte aj rok 2018.“

Chápem, že Šimečka by bol najradšej, ak by sa mu ten výrok nepripomínal. Práve v tom roku boli zavraždení Ján Kuciak a Martina Kušnírová.  

Šimečka vo svojom ťažení pokračoval, písal texty o tom, že „Sulíkova sloboda je iná než moja“ a tváril sa ako lakmusový papierik posunu liberálneho prostredia: „Nikdy pred rokom 2017 sa mi nestalo, že by sa moji priatelia – odvekí odporcovia Smeru – v súkromí priznávali k tomu, že keby nemali inú možnosť voľby, než len medzi premiérom Robertom Ficom a hlavou opozície Richardom Sulíkom, volili by Fica.“

Tento naratív v liberálnom mediálnom priestore čoraz viac silnel, zastavila ho až dvojnásobná vražda.

Zabrnkať pod nosom

Mimochodom, spomeniete si dnes na tému európske jadro? Nie? Nečudo, že sa naň zabudlo. Tento prázdny eurohujerský konštrukt bol mŕtvy, už keď sa zrodil. Ale pre ideologických novinárov bol dostatočne dôležitý, aby s jeho použitím rehabilitovali Ficovu vládu ako menšie zlo v porovnaní s opozíciou. 

Fico sa pritom vtedy nezachoval inak, ako jeho starý učiteľ Mečiar. Docent Fico – ten najväčší akademik v štúdiu Mečiarovho pádu – neurobil nič iné, ako kedysi sám šéf HZDS. Keď Mečiara odvrhli nielen „protislovenské živly“, ale už aj babky-demokratky, poobzeral sa po novom zdroji politickej podpory a stalo sa nevídané – Mečiar začal pritakávať Bruselu.

Ten mechanizmus je veľmi jednoduchý: keď ste indoktrinovaný ideológiou, ktorá má omračujúce účinky na intelekt, stačí vám zabrnkať pod nosom kostičkou s vôňou tejto ideológie, a najlacnejším trikom si vás schovajú do vrecka. 

Dnes tu máme tretí klon, Pellegriniho, odchovaného Ficom, ktorý veľmi dobre vie, ktoré lacné triky spoľahlivo zaberú a ktoré kostičky treba predhodiť, aby pudel skočil do klietky.  

A máme tu aj podobné ingrediencie. Nesúrodú dvojicu Matovič, Sulík, voči ktorým sa médiá vyhraňujú ešte tvrdšie ako predtým. A ideologicky sa mediálny priestor tiež stále viac pritvrdzuje. A do tretice – Pellegrini je považovaný za menšie zlo ako Fico.

Keď to vyšlo Ficovi s lacným trikom o bájnej Atlantíde, prečo by to nemalo vyjsť aj Pellegrinimu, ktorý môže liberálnemu prostrediu ako kosť podhodiť LGBT a gender ideológiu? 

Počkajme si, skôr či neskôr to môže prísť.

Návrat starej mafie

Ilúzie o tom, že Matovič je reformovateľná bytosť, budú čoraz viac narážať na realitu, a nezmení sa to ani po jeho prípadnom odchode z premiérskeho postu, keďže faktickým premiérom zostane až do volieb, hoc trebárs bez funkcie.

Ako sme mohli vidieť predminulý štvrtok, Matovič je človek s patologickou túžbou byť neustále v deštruktívnom konflikte. Bez zničujúceho konfliktu je ako ryba na suchu.

Riziko, že liberálny priestor čochvíľa vyhlási Pellegriniho za menšie zlo, je úplne reálne. Bude tomu nahrávať sám Matovič a nemennosť jeho osobnosti.

Nuž, predstavme si Šimečkov námet, ako by vyzerala Pellegriniho vláda? Aké by mala ciele, ktoré jej sponzorov najviac tlačia v topánke? Stačí si položiť jednoduchú otázku: Aké existenciálne priority by mala vláda, ktorej potenciálni členovia dnes ani netušia, či budú zajtra sedieť v base alebo na stoličke ministra vnútra?

Návrat starej mafie je ešte nebezpečnejší, ako predtým. Vtedy to ešte netušili, no teraz už vedia, že bezpečnostné zložky nestačí len ovládnuť. Treba ich ovládnuť natrvalo.


Ďalšie články