Matovič sa s Krajniakom nelúči, Kolíková už nahrádza Remišovú a väčšina za voľby v parlamente nie je a zrejme dlho ani nebude.

Tri veci, ktoré posúvajú politickú krízu ďalej. Jednotlivo nemajú rozhodujúci význam, ale keď kamienky uložíme vedľa seba, kontúry sú jasnejšie.

Po prvé, spojenectvo Matoviča a Krajniaka sa utužilo.

Podivná demisia Milana Krajniaka, ktorou chcel podporiť Igora Matoviča, síce pôsobí stále najmä čudne, ale Matovič Krajniaka zjavne chápe. Včera, po jeho demisii, sa s ním lúčil spôsobom, ktorý nie je lúčením, ale privolávaním jeho návratu do vlády. Jeho váha v očiach Matoviča zjavne narástla. Matovič povedal:

„Milan Krajniak je pre mňa jedným z najpozitívnejších prekvapení vo vláde. Bolo mi doslova cťou, že tento človek rok pracoval vo vláde, ktorú som viedol. Je to človek mimoriadne zodpovedný, systematický. Tichá rozvaha, ktorá od neho veľakrát zaznela, jeho sčítaný prehľad a upokojujúce návrhy veľakrát priniesli vklad rozumu pri rokovaní našej vlády. Veľmi pekne ti, Milan, ďakujem za tú prácu, ktorú si vykonal.“

Potom ešte nasledovali slová o tom, že tento odchod z vlády by mal byť len nakrátko, že by to mala byť iba prestávka.

Dá sa to povedať aj tak, že hoci nie celkom vieme, čo všetko chcel Krajniak okrem väčšieho chaosu svojou demisiou povedať, jeho postavenie u Matoviča vzrástlo. Pre budúcnosť vlády to môže byť dôležitý prvok.

Po druhé, ministerka Kolíková sa stala novým úradujúcim predsedom Za ľudí.

Mária Kolíková sama je trochu čudný prípad, jej prejav je chladný a bez empatie, popularita aj autorita jej klesá, zvlášť to platí po samovražde Lučanského, ale červené denníky ju chránia a označujú za najlepšiu ministerku vlády. V rozpore s realitou, keďže Kolíková dokázala sudcov najmä zjednotiť proti sebe a svojim návrhom, ale to je teraz vedľajšie.

Kolíková nahradila rolu poslanca Miroslava Kollára, čaká sa od nej, že povedie sklamaných liberálov do náručia Progresívneho Slovenska. Má silnú podporu v prezidentke Čaputovej, zázemie v liberálnej tlači a najmä sa otočila proti Matovičovi. (Dlho patrila k zástancom zotrvania vo vláde.)

Remišová najskôr nedokázala utlmiť Kollára, teraz nedokáže Kolíkovú. Strana je jednotná iba vtedy, keď sa zvyšku prispôsobí Remišová a jej poslankyne. Táto strana je v úplnom rozklade, ak sa aj na niečom zhodnú (odchod Matoviča), sú za tým odlišné motívy. Časť týchto politikov sa volieb nebojí, pretože sú už na drafte, pre časť je to trápny koniec kariéry. Tí druhí sa pritom stále desia, že figúrkami na šachovnici raz hýbe Sulík, raz Matovič. Neraz aj tými ich figúrkami. 

Otázka je, kedy to Remišová pochopí, alebo kedy sa rozhodne, kde je jej miesto. Vývoj ju tlačí do jednoznačnej polohy, nula alebo jedna. Žiadne nula celé päť neexistuje.

Po tretie, Matovič sa nikam neponáhľa.

Keď je Igor Matovič nervózny, vie to celá krajina. Teraz je však zjavne pokojný. Dokáže hodiny a hodiny sedieť s poslancami svojej strany, počúvať ich, nechať ich vyrozprávať a udusiť vo vlastnej šťave. Dokáže si dať prestávku od Facebooku, dokáže pokojne ignorovať Sulíka.

Pritom celá krajina čaká, ako zareaguje. On má čas.

Vysvetlenia môžu byť dve.

Po prvé, vie, že si je absolútne istý, že v parlamente nie je 90 hlasov za predčasné voľby. A vie, že ostatné možnosti ich vyvolania zatiaľ ešte kontroluje. OĽaNO má 53 poslancov, z nich ak nie všetci, tak 52 alebo 51 predčasné voľby nepodporí. Stačí ďalších osem, možno deväť, možno desať poslancov, ktorí si myslia to isté. A tých je ešte viac.

Predčasné voľby (nie formálne, ale reálne) nechce Sme rodina (17 poslancov), a rôzne skupinky poslancov okolo Kotlebu, ale aj Podmanického a Tarabu, ale i ďalší.

To dáva Matovičovi pokoj.

Navyše, hoci sa k Sulíkovi momentálne nevyjadruje, Matovič stále vedie zápas najmä proti nemu, chce ho poškodiť a do volieb čo najviac oslabiť. Chce, aby mal nálepku rozbíjača vlády, aby mu to otĺkal o hlavu až do volieb.

Je to zbytočné, pretože to nebude fungovať. Matovič nie je Radičová a liberálne noviny vidia rozpad tejto vlády inak, ako rozpad Radičovej vlády, koniec Matoviča vítajú. Ale Matovič nemá nič iné, takže sa toho drží.

Sleduje vlastne dva ciele: Vytlačiť Sulíka a urobiť z neho rozbíjača. A obnoviť vládu bez Sulíka (a možno aj bez seba), ktorá bude mať väčšinu v parlamente.

Stále je istá možnosť, že vláda môže byť aj s Matovičom na čele, a keby aj nie, stále je možnosť, že keď sa stiahne, bude vláda OĽaNO a aj nepriateľ Sulík.

Najťažšie a zrejme nereálne sa teraz zdá, udržať vládu s Matovičom na čele. Je to tak, ale blížiaci sa odchod Sulíka a ostrejší postoj Kolíkovej, vyvolajú reakciu aj na inej strane.

Čím ostrejšia bude hra liberálov, tým ochotnejší budú štyria poslanci okolo Jána Podmanického a Tomáša Tarabu podporiť vládu. Ak by ju podporili, vláda má 74 (možno 73-72, podľa reakcie v OĽaNO) hlasov v parlamente.

Potrebuje dva (možno tri-štyri) hlasy.

Aj na to potrebuje Matovič čas.

Skutočný problém je, čo by to znamenalo pre krajinu. Takýmito hrami a manévrami oslabená vláda bude mať v krajine zhruba takú podporu, ako sám Matovič. A z toho mrazí. Budú vládnuť politici, ktorých čaká istá volebná poprava.

Je to príznačný oblúk: Matovič nestaval od začiatku svojej kariéry na ničom, než na dôvere. Nemal štruktúry, stranu, ideológiu, ani program. Len dôveru.

Za rok stratil neskutočne veľa. A takýmto správaním príde aj o ten zvyšok. A s ním všetci okolo. Bude sa cítiť ako nespravodlivo ukrižovaný. Obávam sa, že skutočné emócie ešte len prídu.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.