Vyzerajú čudne, pôsobia ešte čudnejšie. Ale Západ ich nevie zrušiť, pretože by ukázal slabosť. O súvislostiach sankcií proti Rusku píše Vasil Lipitsky.

Stalo sa to, čo sa malo stať. EÚ a USA uvalili na Rusko sankcie za prenasledovanie Alexeja Navaľného. Západ hovorí, že nemôže nereagovať na porušenie právnych a humanitárnych zásad zo strany Kremľa. Kremeľ si zase nemôže dovoliť ustúpiť a oznámil protiakcie. Pingpongová hra pokračuje.

V poslednej dobe však protiruské sankcie vyzerajú, ako to povedať, trochu čudne. EÚ sa nesústredila na obmedzenia ekonomických alebo politických vzťahov s Ruskom, ale iba na konkrétne osoby, ktoré na Západe považujú za zodpovedné za neprijateľné udalosti. Nie je vždy úplne jasné, z akého dôvodu, ale isté odôvodnenie sa vždy ponúkne. Tí, na ktorých sa sankcie vzťahujú, nemôžu cestovať do krajín EÚ, a keď tam majú uložené nejaké peniaze a aktíva (o čom mám značné pochybnosti), tak sú im zablokované.

Už predtým, po údajnom otrávení Navaľného, EÚ oznámila sankcie zamerané proti šiestim osobám. Teraz na tento zoznam pridali ešte štyri ďalšie. Spája ich iba jedno: zjavne nemajú nič spoločné s Navaľným.

Dobre, viem si predstaviť, že predseda Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) by asi mal z titulu svojej funkcie o prípade aspoň niečo vedieť. Ale nemusí to tak vôbec byť. Pokiaľ ide o ostatných na zozname, pôsobí to, ako by ich náhodne vybrali z telefónnych zoznamov a príručiek. Dôvody uvedené v oficiálnom rozhodnutí, vyzerajú rovnako formálne a naivne.

Sankcie sa teda zdajú byť nezmyselné a bezzubé. Sú to také sankcie bez sankcií. Je ľahké to vyhodnotiť ako ďalší dôkaz mimoriadne neurčitej predstavy bruselských byrokratov o Rusku a procesoch, ktoré v ňom prebiehajú. Ale je tu aj ešte niečo navyše.

Zľava ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, nemecká kancelárka Angela Merkelová, francúzsky prezident Emmanuel Macron a ruský prezident Vladimir Putin počas tlačovej konferencie 9. decembra 2019 v Elyzejskom paláci v Paríži. Foto: TASR/AP

EÚ sa zbytočne aktívne zapojila do Navaľného kauzy, takže potom nemohla ustúpiť, aby nestratila tvár. Zároveň tá istá EÚ nemôže a nechce ďalej zhoršovať ekonomické vzťahy s Ruskom, pretože ich potrebuje. Preto urobila gesto, ktoré vlastne nič neznamená.

Ruské orgány zase predstierajú, že sú strašne urazené. Pre nové sankcie však nič nestratili a dostali príležitosť, aby ešte viac posilnili protizápadnú rétoriku. Takže ruské úrady tiež dostali to, čo chceli. Obidve strany by mali byť šťastné…

Nové európske sankcie nie sú schopné niečo alebo niekoho v Rusku napraviť. Ich základný cieľ je stratený, vyzerajú ako formalita, ktorá je určená na interné použitie – ukázať voličom vládnucich západných strán, že ich zástupcovia sú aktívni aj v medzinárodnej politike.    

Bude to ešte zrejmejšie, ak porovnáme dnešné kroky Západu s ekonomickými sankciami z „prvej vlny“, ktoré boli zavedené ako trest za Ukrajinu. V Rusku známa opozičná autorka Lilia Švecova uvádza, že tieto sankcie sa dotkli 500 ruských firiem, straty dosiahli asi 95 miliárd dolárov alebo 4,2 percenta ruského HDP v jeho vtedajšej výške.

Keď k tomu dodáme náklady na záchranu firiem postihnutých sankciami v oblasti financií, obrany, energetiky, ako aj skupín blízkych Kremľu, ruské straty dosiahnu 180 miliárd dolárov, čo je až 8 percent vtedajšieho HDP. Citeľne vtedy sankciami trpeli aj ruskí podnikatelia integrovaní do globálnej ekonomiky, napríklad miliardár Viktor Vekselberg má v západných bankách zmrazených asi 1,5 miliardy dolárov.

Viktor Vekselberg. Foto: wikimedia

Západné krajiny by možno mohli stráviť moment diskusiou, že ani tieto reálne sankcie nezmenili ruskú politiku voči Ukrajine. Ani ich hlavnú príčinu neodstránili. Sankcie neprinútili Moskvu opustiť svoje geopolitické hry, nerozdelili ruskú elitu. Nezabránili štátnym orgánom obmedzovať aktivity opozície, konštatuje Švecova. Čo je potom možné očakávať od nových a čisto formálnych sankcií?

Hoci sa o tom na Západe otvorene veľmi nehovorí, presne preto EÚ a čiastočne aj USA zmenili svoju sankčnú politiku voči Rusku. Nebola účinná, iba zbytočne drahá pre nich samých. Veď ak nebudú napríklad predávať Rusom niečo, s čím predtým obchodovali, rovnaké straty vzniknú na obidvoch stranách. Keď USA chceli obmedziť dodávky poľnohospodárskych výrobkov do Ruska, americkí farmári sa vzbúrili proti tomu viac ako samotní Rusi. Štáty sú nútené kompenzovať výrobcom ich náklady a ušlý zisk.

V roku 2018 americké orgány vyhlásili sankcie proti ďalšiemu ruskému miliardárovi, ktorého označili ako blízkeho Kremľu – Olega Deripasku. Zamerali sa proti jeho firmám, medzi ktorými mal výsadné postavenie Rusal, jeden z najväčších dodávateľov hliníku na európsky trh. Deripaskove firmy naozaj utrpeli vážne straty.

Až na to, že v dôsledku toho tiež prudko stúpli svetové ceny hliníka, čím trpeli predovšetkým európski priemyselníci. Pochopiteľne, že začali brániť svoje záujmy a ich nátlak na Američanov bol taký silný, že ich donútili už za niekoľko mesiacov zrušiť reštrikcie voči Deripaskovým firmám, nie voči jeho osobe.        

Podobnú situáciu vidíme dnes okolo plynovodu Nord Stream 2. Nemecko bojuje proti americkým sankciám aktívnejšie ako samotné Rusko. Prináša to určité výsledky: Ako sme predpovedali, povaha príslušných rokovaní medzi USA a Európanmi sa výrazne zmenila, obidve strany ukazujú vôľu dohodnúť sa na kompromise.

Aj vlády iných západných krajín odmietajú platiť za pochybné opatrenia, ktorých cieľom je zmena vnútropolitickej situácie v Rusku. Aj vo Washingtone už pochopili, že možnosti ekonomického nátlaku na Rusko cez sankcie sú takmer vyčerpané. V hre je ešte odpojenie Ruska zo systému medzinárodných bankových transakcií SWIFT, čo je samo o sebe tvrdý, aj technicky dosť problematický krok.

Inými slovami, aj keby administratíva Joea Bidena urobila to, na čo si jej predchodcovia netrúfli, žiadna ekonomická kalamita Rusko nečaká.

Známy rusko-americký ekonóm Vladislav Inozemtsev konštatoval, že diplomatické kontakty medzi týmito krajinami sú už minimálne, priama letecká doprava je prakticky zrušená (nahradil ju tranzit), obchod s Amerikou v roku 2020 predstavoval 4,2 percenta obratu celého zahraničného obchodu Ruska, čo nemá veľký význam. Ani zákaz transakcií s cennými papiermi nie je katastrofický, cudzinci ich teraz v Rusku vlastnia iba v objeme 2,7 percenta HDP.  

Vladislav Inozemtsev. Foto: wikimedia

Pochybný je aj politický efekt západných sankcií. Medzinárodná izolácia Ruska generuje agresívnejšiu a obranársku reakciu na okolitý svet. To, prirodzene, integruje ruskú spoločnosť, pomáha štátnym úradom presvedčiť domácu populáciu, že na Západe sú ich nepriatelia. Výsledkom je, že mnohí ruskí občania vinia z poklesu príjmov a kvality života nie svoje, ale cudzie orgány.     

EÚ je tak nútená hľadať inú taktiku. Ak by v uvaľovaní sankcií pokračovala, robila by to… proti sebe. Tlačilo by to EÚ k zvýšeniu transparentnosti aj domácich finančných tokov. Pranie „špinavých peňazí“ a finančné transakcie skorumpovaných štátov a politikov s európskymi by museli byť uznané ako hrozba pre bezpečnosť každej krajiny.

Krokom v tomto smere bola aj smernica Európskeho parlamentu a Rady EÚ s komplikovaným názvom o boji proti praniu špinavých peňazí. Podľa tohto dokumentu Európska únia musí do 20. septembra 2021 vytvoriť jednotné registre majiteľov bežných a sporiacich účtov, sprístupniť informácie o všetkých príjemcoch a zaviesť spoločný finančný spravodajský systém, ktorý zabezpečí transparentnosť.

Predpokladá sa, že to zastaví tok „špinavých“ ruských peňazí do Európy a znemožní ruským vysokým úradníkom a oligarchom, aby sa doma tvárili ako lojálni Kremľu, a zároveň slobodne operovali s financiami na Západe. Problém je, že momentálne hlavný odpor voči takýmto opatreniam vidíme vnútri krajín EÚ. Má to svoje opodstatnenie, je tu nemenej skorumpovaných politikov a biznismenov ako v Rusku. Keď (či skôr ak) tento systém raz začne fungovať, niektoré západné krajiny sa možno dostanú do takých vnútorných problémov, že si na Rusko ani nespomenú.

Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian (uprostred) diskutuje počas stretnutia ministrov zahraničných vecí členských krajín EÚ v Bruseli v pondelok 22. februára 2021. Témou boli sankcie proti Rusku. Foto: TASR/AP

Vyššie spomínaný Inozemtsev tvrdí, že Západ je v skutočnosti sklamaný výsledkami politiky sankcií voči Rusku. Preto sa dá očakávať, že sa postupne odsunie do úzadia. Myslí si, že európske a americké vlády sa už nesnažia ruský režim zmeniť, ale majú cieľ ho iba prežiť.  

Azda z toho možno odvodiť opatrný záver a predbežne konštatovať, že politika protiruských sankcií prechádza istou krízou, nesplní totiž svoje pôvodne ciele. Ale čo s tým? Keby ich Západ zrušil, bola by to PR porážka. Keď bude pokračovať, bude znášať vyššie straty a ešte viac si pokazí vzťah s Ruskom, ktoré pritom európske krajiny, ako vidieť nielen v Berlíne, potrebujú. Západ žiaľ nemá ani čím nahradiť reštrikcie, ani nemá predstavu či koncepciu vývoja, ako ich formovať do budúcnosti. Európskym politikom chýba predstavivosť. Ešte chvíľu budú v tejto zlej hre ukazovať peknú tvár, ale nakoniec budú nútení sankcie prehodnotiť.  

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.