Dobrý samaritán si neželá smrť chorého

Aj na Slovensku sa skôr či neskôr začne promovať eutanázia. Poznanie neutilitaristických argumentov bude rozhodujúce.

V septembri 2020 Vatikán zverejnil dokument Samaritanus bonus, Dobrý samaritán, venovaný starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych štádiách života.

Dokument objasňuje odmietavý postoj cirkvi k eutanázii a asistovanej samovražde a tiež poskytuje praktické riešenia ohľadom starostlivosti o ťažko chorých a zomierajúcich pacientov. Ponúka teologické, ale aj širšie filozofické argumenty pre chápanie dôstojnosti ľudského života.

Dokument je dôležitý preto, že aj na Slovensku sa skôr či neskôr začne propagovať eutanázia. A poznanie neutilitaristických argumentov je v prípade verejnej diskusie kľúčové pri zdôvodnení rozumného odporu k eutanázii a k presadeniu starostlivosti o chorých a starých, ktoré sú v súlade s ľudskou dôstojnosťou.

Mainstreamový utilitaristický argument za eutanáziu vychádza z toho, že „zlá kvalita ľudského života“ (vyhodnotená psychologickými a fyziologickými parametrami) preváži dobro samotného ľudského života.

Lenže vyvažovanie hodnôt je falošná dilema. Dôstojnosť ľudského života totiž znamená presne toto: že jeho hodnota nezávisí od iných hodnôt a okolností, a preto ju nemôžeme vyvažovať.

Vyvažovanie teda treba apriori odmietnuť. Ako sa uvádza aj vo vatikánskom dokumente „tento spôsob myslenia (…) nevyhnutne podkopáva samotný zmysel života (a) podporuje jeho manipuláciu.“

A zároveň takto „vznikajú neopodstatnené morálne dilemy týkajúce sa toho, čo sú v skutočnosti jednoducho povinné zložky základnej starostlivosti, ako vyživovanie a hydratácia.“

Zmena sa blíži aj u nás. Alebo nie?

Ukážku takejto neopodstatnenej dilemy možno nájsť v  slovách tajomníka ministerstva zdravotníctva Petra Stachuru z rozhovoru pre Denník N, keď povedal: „(..) právom pacienta je však liečbu, ktorú môže dostať, odmietnuť. Ak si poviem, že v istom štádiu ochorenia si už neželám, aby ma vyživovali cez sondu, lekár musí moju vôľu rešpektovať. V súčasnosti to na Slovensku nie je možné, ale chceme to zmeniť. Ide o veľmi citlivú tému, je potrebné začať o nej diskutovať a ľuďom vysvetľovať, že nejdeme robiť eutanáziu a nie je to ani o šetrení zdrojov. Chceme len rešpektovať vôľu pacienta, ak sa rozhodne zomrieť.“

Toto vyjadrenie predstavuje problém. Iste, agresívna liečba, ktorá predlžuje život za každú cenu, nie je namieste a pacient ju môže právom odmietnuť. V tom má Stachura pravdu. Avšak jeho vyjadrenie nerozlišuje medzi medicínskou terapiou vo vlastnom zmysle a zabezpečením základných fyziologických funkcií.

Podľa vatikánskeho dokumentu „vyživovanie a hydratácia nepredstavujú medicínsku terapiu vo vlastnom zmysle, ktorá je zameraná pôsobiť proti patológii, ktorá sužuje pacienta. Namiesto toho sa jedná o formy povinnej starostlivosti o pacienta, znamenajúce primárnu klinickú a nepostrádateľnú ľudskú odpoveď voči chorej osobe.“ Môžu byť poskytnuté aj umelým spôsobom, ak nepoškodzujú pacienta, respektíve mu nespôsobujú „netolerovateľné utrpenie.“ (…) „Upustenie od tejto výživy je nespravodlivým činom, ktorý môže spôsobiť veľké utrpenie tomu, kto ho musí znášať.“

Kvalita života

Existuje jedna výnimka: „Keď zabezpečovanie vyživovania a hydratácie nepomáha pacientovi, pretože pacientov organizmus ich buď nedokáže absorbovať alebo nemôže metabolizovať, ich podávanie by malo byť zastavené. V tomto prípade sa nejedná o nezákonné urýchlenie smrti skrze odňatie nevyhnutnej hydratácie a výživy pre telesnú funkciu, ale o rešpekt k prirodzenému smerovaniu kritickej alebo terminálnej choroby.“

Aj keď Stachura hovorí, že „kvalita života je veľmi subjektívna vec a nepokračovať v liečbe len preto, lebo si myslíme, že pacient nebude mať kvalitný život podľa našich parametrov, nie je správne,“ zároveň vzápätí dodáva, že „na druhej strane by sme spolu s ním mali otvoriť otázku bytia, života a jeho kvality.“ Zdá sa, že racionálnym dôvodom, ktorý nás má presvedčiť o tom, že je správne odpojiť chorého od výživy, je predsa len otázka kvality života.

Tento dôvod naznačuje aj Stachurova odpoveď na otázku, či by sme mali rešpektovať rozhodnutie pacienta zomrieť pri každom ochorení. Stachura odpovedá: „Je to na diskusiu. Mal som 96-ročnú pacientku, ktorá bola úplne zdravá, ale rozhodla sa, že prestane jesť. Príbuzným povedala, že si neželá, aby ju vyživovali cez sondu. My ako paliatívny tím sme prišli, keď už bolo rozhodnuté, že zomiera, ale rodina sa začala hádať, či je to správne. Hranica medzi samovraždou a prirodzenou smrťou je niekedy veľmi tenká.“

Zdá sa, že aj keď  Stachura chápe, že „kvalita života“ nie je niečo, čo sa dá objektívne posúdiť, predsa len má pocit, že nám nič iné neostáva iba sa rozhodnúť pre jednu alebo druhú stranu tejto dilemy (život vs. „kvalita“ života). To však nie je pravda.

Ako upozorňuje vatikánsky dokument Dobrý samaritán, v skutočnosti ide o to, či „naše konanie (alebo absencia konania) samo o sebe alebo v úmysle spôsobuje smrť, aby sme týmto spôsobom odstránili bolesť. (…) „Eutanázia ako úmyselné spôsobenie smrti je preto vždy vnútorne zlý skutok v každej situácii a za každých podmienok.“

„Každý medicínsky skutok musí vždy mať ako svoj cieľ… podporu života a nikdy usilovanie sa o smrť. Lekár nikdy nie je iba vykonávateľ vôle pacientov a ich právnych zástupcov, ale patrí mu právo a povinnosť odoprieť súhlas každému konaniu v rozpore s morálnym dobrom rozlíšeným vo svedomí. (…) Pozastavenie neúčinnej liečby nesmie zahŕňať upustenie od ošetrovateľskej starostlivosti.“

„Toto vyjasnenie je dnes nevyhnutné vo svetle mnohých súdnych rozhodnutí v posledných rokoch, ktoré viedli k upusteniu od starostlivosti – a k predčasnej smrti – kriticky, ale nie terminálne chorých pacientov, voči ktorým bolo rozhodnuté pozastaviť život zabezpečujúcu starostlivosť s odôvodnením, že by nezlepšila kvalitu života.“

Výrok „chceme rešpektovať vôľu pacienta, ak sa rozhodne zomrieť“ je morálne dobrý iba, ak sa ním myslí akceptovanie prirodzeného nasmerovania k smrti u smrteľne chorého pacienta. Inými slovami by sa dal vyjadriť ako „nechceme za každú cenu predlžovať proces zomierania, ktoré sa deje nezávisle od našej vôle.“

Ak však tento výrok znamená, že lekár chce pacienta odpojiť od prístrojov výlučne na základe jeho vôle zomrieť, hoci jeho choroba nie je v terminálnom štádiu a základná ošetrovateľská starostlivosť má opodstatnenie a nespôsobuje pacientovi zbytočné utrpenie, potom tento výrok znamená chcieť asistovať pacientom pri eutanázii a treba ho odmietnuť. Poslaním lekára je liečiť, nie spôsobovať smrť.

Čo nás vedie k tomu, že uvažujeme o úmyselnom zabití ťažko chorých ľudí ako o dobrej voľbe? Dokument identifikuje tri korene: klamlivý pojem „dôstojná smrť“ (ktorá sa “meria“ skrze kvalitu života), nesprávne chápanie súcitu (skutočný súcit nespočíva v rozhodnutí pre smrť, ale v sprevádzaní v utrpení a jeho zmierňovaní) a rozšírený individualizmus, keď chorý nechce byť zbytočne na ťarchu druhým.

Pozitívny model vzťahu k trpiacim predstavuje podľa vatikánskeho dokumentu príklad milosrdného samaritána:  „Srdce, ktoré vidí, kde je potreba lásky a podľa toho koná.“ V konkrétnych podmienkach nemocníc to znamená v prvom rade zabezpečenie bazálnej ošetrovateľskej starostlivosti. Aby sa v našich nemocniciach nepestovala „kultúra skartácie“ (slová pápeža Františka) a naši chorí starí rodičia nezomierali vysmädnutí v bolestivých preležaninách a bez láskavého slova.